Pod rukami spisovateľského dua Adriany Macháčovej (A) a Roberta Dydu (R) vznikol nový román. Škandál v lepšej spoločnosti je ich tretí spoločný román s detektívnou zápletkou. S autormi sme sa o knihe rozprávali.
Kto prišiel prvý s nápadom na námet knihy?
A: Spomínam si, že raz sme sa s mojím spoluautorom rozprávali o jednom vinárskom stretnutí na starom šľachtickom sídle a vtedy padol návrh spracovať túto tému do románu a zamotať do nej politiku. Ale kto z nás bol ten, kto povedal poďme do toho, vám neviem povedať. Bolo to intuitívne a rýchle rozhodnutie.
Námet ste čerpali zo skutočnosti alebo je úplne vymyslený?
A: Príbeh je, samozrejme, kompletne vymyslený. Aj keď nemôžeme vylúčiť, že neexistuje skupinka ľudí z takzvaných urodzených rodov, ktorá by si cez osobu podobnú ako je Albert Wolf nechcela uhryznúť z chutného koláča moci a štátnych peňazí.
Je šťastné manželstvo naozaj len ilúzia?
A: Určite nie. Len pre autora sú zaujímavejšie tie nešťastné. Veď napokon aj Tolstoj začína Annu Kareninu slávnou vetou: „Všetky šťastné rodiny sú si podobné, každá nešťastná rodina je nešťastná svojim spôsobom.“ Možno práve poukázaním na nezvládnuté situácie vo vzťahoch pomáhajú spisovatelia ľuďom, aby sa zamysleli nad vlastnými životmi a povedali si, tak toto by som nikdy nechcel zažiť.
R: Nie je, šťastné manželstvo je podľa mňa každodenná tvrdá drina. Musíte totiž veľa dať, aby ste veľa dostali. Ale výsledok potom stojí za to. Nie každému sa to podarí a tak je priestor pre nás, autorov, aby sme na to ľudí upozorňovali.
V knihe hrá prím politika. Ako je to s vami? Zaujímate sa o politiku? Sledujete dianie v našej krajine?
A: Ako manželka diplomata sa sledovaniu diania v politike nevyhnem. Viac sa však snažím zapájať do organizovania kultúrno - spoločenských podujatí a pomoci pri rôznych charitatívnych akciách. Uvedomujem si, že v zahraničí reprezentujem nielen seba, ale najmä krajinu, z ktorej pochádzam a snažím sa ju zviditeľniť len z tej najpozitívnejšej stránky. Som presvedčená, že sú stále veľké rezervy v tom, čo všetko sa dá u nás nájsť. Či sa to týka ľudských alebo prírodných zdrojov.
R: Sledujem viac už nemeckú politiku ako slovenskú, naozaj netuším, koho by som na Slovensku volil. Mám obavu, že mnohým postojom už aj dosť nerozumiem, a tak sa viac sústredím na prostredie, kde žijem. Rokmi som dospel k názoru, že omnoho dôležitejšia je voľba starostu a komunálnych poslancov, od ktorých závisí, či budete mať čisté ulice a ako funguje MHD, ako kto je predsedom vlády.
Stali ste sa niekedy svedkom nejakého veľkého škandálu?
A: Áno. Škandál je poburujúci, ničivý a otriasajúci základmi všetkého. Ľudia ho rozhorčene posúvajú ďalej a jeho účastníci sú spravidla odsudzovaní a neradi sa k nemu vracajú. Neraz som bola svedkom toho, ako sa médiá pokúsili vyrobiť škandál z toho, čo v konečnom dôsledku bolo úplne inak. Stačilo, aby si upravili fakty na svoj spôsob. Niečo z toho sme napokon s Róbertom využili aj pri písaní našej druhej knihy Vieme prví.
R: Takmer celé desaťročie som sa živil tým, že som v mienkotvornom a chvíľu aj v bulvárnom denníku sledoval škandály. Nemčina má krásny výraz Tepichluder, v preklade kobercová šľapka. To sú ľudia, čo urobia všetko preto, aby sa ocitli na titulke novín alebo sa prechádzali po červených kobercoch len z dôvodu, že sú škandálotvorné osobnosti. To rozhodne nie je môj sen.
Keď ste písali prvú knihu rátali ste s tým, že budete pokračovať v spolupráci a napíšte ďalšie knihy?
A: Vždy som bola presvedčená, že spisovateľstvo sa potvrdzuje tromi knihami. Nepýtajte sa ma prečo. Proste je to taká pocitová záležitosť. Ale to neznamená, že by sme sa do písania nútili. Omnoho dôležitejšie je, že máme pocit, že sme dobrý tím a vieme sa navzájom dopĺňať. Obaja máme všeličo odžité a najmä odpozorované, a to prináša viac uhlov pohľadu na veci, o ktorých píšeme.
Prečo ste si vybrali práve prostredie smotánky, šoubiznisu, médií?
R: Každý píše väčšinou o tom, čo najlepšie pozná. Keby som bol baníkom, určite by ste si prečítali úplne iný príbeh.
Vaše knihy sa tešia veľkému úspechu. Čím si myslíte, že to je?
A: Obaja s Róbertom písanie milujeme. Vždy sa veľmi tešíme, keď sa dozvieme, že niekto si našu knihu prečítal, páčila sa mu a jej postavy mu budú chýbať. Je to pre nás najväčšia odmena, dobrý pocit. Recept na úspech však nepoznáme, ten by chcel poznať každý. Môj obľúbený spisovateľ Jöel Dicker v knihe Pravda o afére Harryho Queberta hovorí: „Nikto nevie, že je spisovateľ, povedia mu to iní.“ Hoci nás už mnohí oslovili spisovatelia, stále sa necítime nimi byť, ale snažíme sa písať otvorene, uveriteľne a hlavne zodpovedne, pretože žiadnou knihou nechceme nášho čitateľa sklamať. Želám si, aby sa páčila o niečo viac, ako tá predtým.
Katarína Kvašňovská
Snímka z archívu autorov
