Dva spomienkové dni
V okolí Žiliny sa sviatok, kedy vzdávame úctu zomrelým, nazýval ľudovo Všechsvatých. Tento deň je venovaný pamiatke mŕtvych, hoci pôvodne bol zasvätený svätým, ktorí sa v cirkevnom kalendári neoslavovali jednotlivo. V súčasnosti na deň Všetkých svätých nosia ľudia na hroby kvetiny, vence, pália sviečky a zvyknú svojím mŕtvym príbuzným venovať tichú modlitbu.
Pamiatka zosnulých resp. používanejšie Dušičky, sú tiež v katolíckej cirkvi venované spomienke na mŕtvych príbuzných, ktorých duše ešte nedosiahli blaženosť alebo sa nachádzajú v očistci, kde sa pripravujú na vstup do neba. Prvým dvom novembrovým dňom sa tiež hovorí spomienkové dni.
V súvislosti s konfesionálnymi odlišnosťami na strednom Slovensku, aj prístup k novembrovému dvojdniu je odlišný. Evanjelici sa nemodlia k svätým, ale k Trojjedinému Pánu Bohu – Otcovi, Synovi a Duchu Svätému. Preto nepoznajú sviatok Všetkých svätých. Deň Pamiatky zosnulých je pre evanjelikov dňom spomienky na zomrelých príbuzných. Na cintorínoch sa nemodlia za svojich mŕtvych, ale s vďakou spomínajú na to, čo pre nich v živote znamenali. V protestantskom prostredí sa pôvodne na hroboch nepálili sviece a táto odlišnosť sa dodnes tradíciou v mnohých rodinách dodržuje. Veria, že tým, čo zomreli nemôžu pomôcť zádušné omše, ani modlitby za nich, keď sú už v Božom kráľovstve. Ak sú zavrhnutí pre neveru nie je možné im pomôcť, lebo sa nachádzajú v Božích rukách. Očistec ako prechod do neba u evanjelikov neexistuje.
Plameň sviečky ako symbol večného svetla
Podľa prastarých predkresťanských predstáv sa duše mŕtvych zúčastňovali na všetkých významnejších udalostiach v živote rodu, preto sa na ne pamätalo príslušnými obradmi. V niektorých oblastiach stredného Slovenska zvykli ľudia odkladať cez noc z 1. na 2. novembra na stole časť večere ako jedlo pre dušičky. Verilo sa, že keby duše na stole nič nenašli, celý rok by plakali od hladu. Ďalším zvykom bolo rozdávanie jedla chudobným, s prosbou o ich modlitby za pokoj duše. Najčastejšie sa rozdával čerstvo upečený chlieb alebo obradové pečivo zvané duše.
Na deň Všetkých svätých sa, okrem návštev cintorínov, konajú zádušné omše za mŕtvych, typické len pre prostredie katolíckych chrámov.
„V evanjelickej cirkvi sa v predvečer Sviatku Všetkých svätých svätí Deň reformácie na počesť 95 téz na dišputáciu, ktoré Martin Luther 31. októbra 1517 pribil na dvere chrámu vo Wittenbergu. Cirkev vplývala aj na starostlivosť o hroby, pretože kládla dôraz na úpravu, čistenie cintorína, obkladanie hrobov machom a čečinou na sviatok Všetkých svätých a na Pamiatku zosnulých. V tieto dni horeli na hroboch sviečky ako symbol večného svetla, ktoré svieti dušiam veriacich,“ povedala etnologička Viktória Svetkovská. Novšími zvykmi sú podľa nej kladenie vencov a kvetinová výzdoba, ktoré sa ako pomerne nové javy v roľníckej kultúre rozšírili koncom 19. storočia, k starším zvykom patrí pálenie sviečok na hroboch. Svetlo na hrobe malo chrániť nielen mŕtveho, ale aj jeho živých príbuzných pred všetkými zlými vplyvmi. Pálenie sviečok tiež vyplýva z viery, že pre vyslyšanie modlitby je potrebná zapálená sviečka.
Starostlivosť o cintoríny je skôr novodobá záležitosť
Ešte na začiatku 20. storočia ľudia nezvykli navštevovať cintoríny bežne počas roka. Hrobom sa nevenovala zvláštna pozornosť, bežne boli zarastené trávou, niekde sa dokonca na cintorínoch pásli kravy. Rozšíreným zvykom, ktorý sa praktizoval do začiatku druhej polovice 20. storočia počas Pamiatky zosnulých, bolo spoločné pálenie sviečok a tichá modlitba na hrobe rodinných predkov.
Väčšia starostlivosť sa pietnym miestam začala venovať až o niekoľko desaťročí neskôr. Kladenie kvetov na hroby sa rozšírilo najskôr v mestskom prostredí. Živé kvety po druhej svetovej vojne začali ľudia nahrádzať kvetmi umelými.
Keďže hroby napríklad v Rajeckej Lesnej predstavovali ešte v 60. rokoch 20. storočia navŕšené hlinené mohyly, pre ich úpravu bolo potrebné dôkladne vyčistiť miesto od buriny, aby bolo upravené a pripravené na vyzdobenie. Pozostalí hrob oddelili od okolitého trávnika trsmi vykopanej trávy a z vnútornej strany poukladali okolo nej poukladali riadok krepových ružičiek, ktoré ešte oddelili bielymi plodmi imelovníka (symphoricarpos albus). V strede hrobu pieskom alebo bielymi bobuľkami imelovníka vysypali veľký kríž. Do hliny, k nohám mŕtveho, umiestnili sviečky alebo hnedé kahance. Novšia výzdoba pozostávala z vopred zasiatej trávy, do ktorej vytrhali v strede hrobu tvar kríža a vysypali ho guličkami imelovníka. Tieto plody neskôr z praktických dôvodov nahradil biely piesok.
V povojnovom období, vraj ľudia z tejto obce na hroby graficky znázorňovali, pomocou guľôčok imelovníka, prvky mužského a ženského odevu, aby rozlíšili, či je na mieste pochovaný muž alebo žena. Keďže ešte donedávna neboli súčasťou miesta posledného odpočinku náhrobníky s menom zosnulého, nikto okrem blízkych príbuzných nevedel, komu hrob patrí. Namiesto náhrobného kameňa bol pri hlave mŕtveho umiestnený neoznačený drevený kríž, prekrytý drevenou strieškou, aby bol odolnejší voči vplyvom počasia, a vytváral tak trojuholník.
Na začiatku boli živé kvety
Vo vidieckych oblastiach bližších k mestám sa šírili najstaršie prvky výzdoby hrobov už od polovice 19. storočia. Do obcí vzdialených 30 – 40 kilometrov od Žiliny začali prenikať živé kvety ako súčasť výzdoby hrobov na spomienkové dni oveľa neskôr. V Čičmanoch sa ešte koncom 50. rokov 20. storočia nepoužívali živé kvetiny a tie z krepového papiera sa objavili pravdepodobne až začiatkom 60. rokov 20. storočia. Papier neskôr nahradili kupované voskové kvety používané nielen na výzdobu ohraničenia hrobov spolu s čečinou, ale aj pri vití vencov z nej.
Podobne v Žiline a jej blízkom okolí ženy na dušičkovú výzdobu kupovali alebo vili vence z čečiny a najčastejšie ich zdobili vlastnoručne vyrábanými ružičkami z krepového papiera. Keďže novembrové upršané dni veľmi nepriali krehkému materiálu, začali krepový papier máčať do horúceho vosku, aby ružičky dlhšie vydržali. Neskôr ich však predsa nahradili kupovanými farebnými, voskovými kvetmi. Na vidieku si ľudia dopestovali na príležitosť spomienkových dní chryzantémy, ktoré kládli na hroby, v mestskej kultúre tieto kvety ľudia kupovali.
Podhorské obce v okolí Rajca a Rajeckých Teplíc ešte v 90. rokoch 20. storočia zachovávali svoju novodobú tradíciu výzdoby hrobov čečinou kombinovanou s voskovými kvetmi. Na niektorých nezakrytých hroboch boli v Rajeckých Tepliciach a v Stránskom vysadené drobné kvety, napríklad sirôtky. V mestskom prostredí Žiliny i Rajca boli ručne vyrábané venčeky v 80. - 90. rokoch 20. storočia nahradené rôznymi typmi kupovanej výzdoby, väčšinou umelej. Pozitívnou trendom posledných rokov na dušičkovej výzdobe je objavovanie prírodných materiálov ako sú šišky, čečina, jadrá kôstkovíc i sušené rastliny, farebné jesenné plody ako sú šípky, hloh, jarabina, trnky či biele guľôčky imelovníka, často rastúceho priamo pri cintorínoch. Doma vyrábané vence sú milým a rozširujúcim sa javom.
Objavujú sa aj nové dekoratívne materiály na prekrytie hrobov, veľmi estetické a účelné sú farbené drevné štiepky, či rôzne typy kameninových drvín. Väčšina hrobov nielen v mestskom, ale aj vo vidieckom prostredí je obmurovaných a z praktických dôvodov prekrytých kamennými platňami. Pod vplyvom týchto trendov zanikajú pôvodné typy ľudových dekorácií, prípadne na neprekrytých hroboch sa zachovávajú vo veľmi zjednodušenej forme. Dnešná výzdoba hrobov na dedinách i v mestách sa tiež stáva otázkou prestíže jednotlivých rodín.
Úcta k zomrelým má dávne korene
Napriek regionálnym a konfesionálnym rozdielom má úcta k zomrelým na území Slovenska vo všeobecnosti dávne korene. Jej počiatky siahajú až k našim slovanským predkom často pochovávajúcich svojich mŕtvych v lesoch a hájoch. V minulosti ľudia vyťažení každodennou prácou a pomalým prekonávaním vzdialeností nenavštevovali cintoríny bežne, a tak zostávali neupravené. Postupne sa starostlivosť rodiny o hroby pozostalých stala jedným z hlavných kritérií posudzovania úrovne rodiny vo verejnej mienke dedinského spoločenstva. Súčasnosť ponúka aj rôzne moderné možnosti udržiavania hrobov súvisiace s modernými materiálmi nenáročnými na údržbu. A pri nedostatku času? Skúste zapáliť spomienkovú sviečku doma, alebo využite virtuálnu možnosť na internete. Dôležité je spomenúť si na tých, ktorí tu už s nami nemôžu byť.
Foto: ilustračné
