Prinášame vám rozhovor bol uverejnený v Žilinskom večerníku 19. októbra 2010
Už 24. októbra sa o 19. h predstaví spolu s Evou Urbanovou na zimnom štadióne MsHK Žilina v jedinečnom koncertnom vystúpení. O neuveriteľných zážitkoch a spomienkach Karla Gotta sa dozviete viac v našom exkluzívnom rozhovore.
Karel, kedy sa vo vás prebudila láska a vášeň k spevu? Aký impulz vo vašom živote tomu predchádzal a ktorí interpreti vám boli ako tínedžerovi najbližší?
Bolo to asi v dobe, keď som aj niekoľkokrát za sebou chodil na filmy s Oldřichom Novým. Fascinovalo ma jeho džentlmenstvo, jeho vzťah k ženám, ako sa im dokázal prihovárať. Priznávam, že som sa snažil jeho gestá a triky odkukať, aby som zapôsobil na slečny vo svojom okolí. Maminka ma priviedla k piesňam amerického tenora talianskeho pôvodu Maria Lanzu, ktorý milostnými piesňami dobyl prostredníctvom filmov, rozhlasových šou, gramofónových platní a televíznych relácií srdcia miliónov žien po celom svete. Dodnes a rád na svojich koncertoch spievam jeho najväčší hit Be My Love.
Koncom päťdesiatych rokov ste sa prihlásili do súťaže „Hledáme nové talenty“. Porote váš hlasový prejav „nesedel“, naopak, publikum ste veľmi zaujali. Po víťazstve v súťaži „Volná tribúna“ sa vám naskytli prvé možnosti. Dá sa hovoriť o tomto období ako o prelomovom vo vašom živote? Aká bola dobová atmosféra v pražských džezových kaviarňach ako Vltava či Alfa, kde ste tešili publikum svojím neuveriteľným hlasom?
Áno, bolo to prelomové obdobie môjho života. Ocitol som sa v správnej chvíli na správnom mieste. V tom okamihu som mal aj šťastie na správnych ľudí. Na súťaži „Hledáme nové talenty“ v pražskom Slovanskom dome v roku 1958 ma publikum po interpretácii piesne „Neber si, má milá, horolezce“ trikrát za sebou vytlieskalo. Vtedy za mnou prišiel nesmierne populárny džezmen Karel Krautgartner, ktorého septet ma sprevádzal slovami: „Porota ťa moc neberie, ale ľudia áno. Vieš čo, príď niekedy za nami a niečo skúsime.“ V päťdesiatych rokoch bolo všetko uhladené, populárne boli upokojujúce a uspávajúce barytóny. Zrazu som prišiel ja so svojím, na tú dobu divokým a naliehavým hlasom. Karla Krautgartnera som vtedy oslovil takisto ako predtým poslucháčov na „trampském potlachu“ v Hvězdonicích, kde som spieval jódlerskú country pieseň od Settlerov. Už tam sa ma chlapci pýtali, prečo nejdem do nejakej rozhlasovej súťaže, prostredníctvom ktorej by som sa dostal medzi ľudí. Zakrátko po súťaži „Hledáme nové talenty“ som začal čím ďalej, tým viac pravidelnejšie spievať v pražských džezových kaviarňach Vltava a Alfa. Vo Vltave s orchestrom Jaroslava Malinu v programe „Vltava včera a dnes“, o rok neskôr, v roku 1959, s nonetom Karla Krautgartnera a v roku 1960 s orchestrom Ota Rendla. V tomto období som spravil aj životné rozhodnutie – odišiel som z ČKD a spravil som skúšky na pražské konzervatórium. V mojej voľbe ma už predtým podporoval klavirista, skladateľ a aranžér Rudolf Rokl, s ktorým som potom nepretržite spolupracoval až do jeho predčasnej smrti v roku 1997. Dobová atmosféra vo vtedajších pražských džezových kaviarňach? Jedným slovom, nezabudnuteľná. V dnešných „kaviarňach“ nemajú ani na to, aby zaplatili dídžeja, nieto ešte orchester. Napríklad vo Vltave a Alfe hrala iba živá hudba. Všetci členovia orchestra boli oblečení v bielom ako v Las Vegas. Už v tej dobe som spieval pesničky ako „Žalu jsem dřív se smál“ a „Angelína“, ktoré mám v repertoári dodnes. Karel Krautgartner, ktorý nás v súťaži v roku 1958 sprevádzal, sa dva roky nato stal šéfom „Rozhlasového tanečního orchestru“. Vtedy som mal angažmány v nesmierne populárnom divadle Semafor, prvý skutočný hit „Oči sněhem zaváté“ a prvého Slávika.
Na pražskom konzervatóriu vám pomáhal rozvíjať váš talent tenorista Konstantin Karenin. Aké boli pedagogické metódy žiaka veľkého Šaljapina a čo najdôležitejšie vás naučil?
Profesor Karenin veľmi skoro rozpoznal, že ma to ťahá k džezu a modernej populárnej hudbe. A tak ma drel nielen talianskou klasickou technikou belcanto, lebo pochopil, že sa mi vždy hodí, ale nacvičoval so mnou i vtedajšie hity. Karenin skvelo rozpoznal môj hlasový fond, technicky ho dokonale rozvinul a vypestoval. Vďačím mu za to, že dodnes spievam a že som počas koncertu schopný striedať najrôznejšie žánre a neprísť pritom o hlas. V tom čase bolo nemysliteľné, aby študenti štátneho konzervatória spievali po nociach v kaviarňach. To bolo na „vyhadzov“. Ale profesor Karenin na jedno z mojich vystúpení prišiel a objednal nám fľašu vína. Hneď na druhý deň ma už upozorňoval na chyby, ktoré som spravil večer predtým. Vďaka profesorovi Kareninovi som vtedy pochopil, že diváci majú radi umelcov, ktorí vyzerajú akoby bol ich výkon pre nich samozrejmosťou. Príkladom nech je napríklad Luciano Pavarotti. Spieval a robil tým radosť sám sebe. Bolo na ňom skrátka vidieť, že je sám zo seba nadšený, ako mu to spieva. Keď dospieval, ešte dlho zostal stáť so zatvorenými očami, akoby si hovoril: „Luciano, teraz si bol fakt dobrý!“ A to chce publikum vidieť – zdravé sebavedomie.
Po získaní Zlatého slávika v roku 1964 ste dostali sedemmesačné angažmány do Las Vegas. Ako privítala Amerika speváka z Československa a čo ste sa v nej naučili?
Boli sme pre nich exoti spoza železnej opony. Veď ma tiež uvádzali: „A teraz spoza železnej opony prichádza najväčšia európska spevácka hviezda Karel Gott!“ Keď som ich upozorňoval, že rozhodne nie som najväčšia európska spevácka hviezda, povedali mi: „Tu si v Las Vegas a kto tu pol roka nepretržite vystupuje, tak najväčší je! Ver nám, my tu tomu rozumieme.“ Dobre si spomínam na svoje prvé rozhlasové interview, ktoré sa pre moju nie príliš dobrú angličtinu natáčalo dopredu. Keď sa ma moderátor spýtal, akých amerických spevákov najradšej počúvam, vychrlil som na neho mená svojich vtedajších obľúbencov, Raya Charlesa, Johnyho Mathisa, Sama Cookeho, Solomona Burkeho a mnoho ďalších. Moderátor ma zastavil slovami: „Vy tu chcete pol roka spievať, však pán Gott?“ Tak byť vami, najprv menujem Franka Sinatru a potom tých ostatných, „farebných“ spevákov, ktorých ste spomínali. Viete, pán Sinatra tu mnohým ľuďom pomohol.“ Na túto školu demokracie nikdy nezabudnem. A to som si vtedy „bláhovo“ myslel, že som prišiel do zeme neobmedzených možností, kde môžem kedykoľvek nahlas vyjadriť svoj názor.
Polročné pôsobenie v roku 1967 v meke svetového šoubiznisu, v Las Vegas, sa stalo pre moju ďalšiu spevácku kariéru rozhodne silným impulzom. Každý deň som spieval v lasvegaskom hoteli New Frontier pred iným publikom, konfrontoval svoje skúsenosti a poznatky s programom najväčších svetových celebrít žánru. Stretol som sa s Frankom Sinatrom, Sammym Davisom Jr., Dukem Ellingtonom, Dianou Ross, Bobbym Darinem alebo Cher. Zbieral som nové podnety a inšpirácie. Traja americkí manažéri mi tu nezávisle na sebe ponúkali kariéru a dobytie USA. Podmienka manažérov? Natrvalo sa presťahovať do USA. Avšak navždy som sa rozhodol neopustiť svoje domáce, české a slovenské publikum. Nikdy ma nezradilo a podržalo aj v dobách, kedy bola proti mne vedená ostrá mediálna kampaň.
Počas svojej kariéry ste sa stretávali s hviezdami ako Tom Jones, Frank Sinatra či John Lennon a Yoko Ono. Spomeniete si na nejaké nezabudnuteľné zážitky s nimi, ktoré sa vám navždy vryli do pamäte?
V Las Vegas som sa v jednej šou striedal s vtedy spievajúcim synom Franka Sinatru. Frankom Sinatrom juniorom, ktorý ma svojmu slávnemu otcovi pri jednej príležitosti predstavil. Sinatrovmu čaru som však naplno prepadol až v sedemdesiatych rokoch, kedy som navštívil jeho koncerty v Nemecku.
V roku 1971 som sa v londýnskej kancelárii spoločnosti Apple stretol s Johnom Lennonom a Yoko Ono, aby som s nimi jednal o prípadných spoločných vystúpeniach v Prahe. Mali jedinú podmienku. „Výťažok z koncertov musí ísť na dobročinné účely.“ Dohodli sme sa, že bude venovaný na konto dediniek SOS. Keď som potom návrh predniesol v Prahe, stretol som sa s veľkým odporom. Že vraj nejaký vlasatý beatlesák nebude podporovať konto socialistických dediniek SOS.
S Tomom Jonesom som sa stretol aj krátko vlani na jeho pražskom koncerte. Pripomenul som mu naše stretnutia v Cannes a niekoľkých nemeckých televíznych šou. Taktiež som bol svedkom jeho vystúpenia v Las Vegas, kedy mu obdivovateľky hádzali na pódiu kľúče od svojich hotelových izieb. Zasmiali sme sa. Je o rok mladší a pýtal sa ma, či ešte spievam.
Jedno stretnutie ale musím ešte spomenúť. V tomto prípade musí ísť falošná skromnosť stranou. Vlani si ma pozval svetoznámy tenorista José Carreras do Mníchova, kde ma menoval ako jediného zástupcu krajín strednej a východnej Európy, čestným veľvyslancom svojej Nadácie v boji proti leukémii. Na to som náležite hrdý.
Napriek množstvu ponúk zo zahraničia ste ostali verný domácemu publiku. Určite ste pomýšľali aj nad emigráciou. Neľutovali ste niekedy vaše rozhodnutia v tejto veci?
O emigrácii som vážne rozhodoval dvakrát. Prvýkrát v roku 1968, kedy trvala tri mesiace a po druhýkrát v roku 1971, kedy trvala pol roka. Zo strany režimu som necítil záujem o našu prácu. Prestávali ma hrať v rozhlase a v televízii, nezmyselne boli cenzurované texty k mojim piesňam. A až nedávno som sa dozvedel, že k tomu, aby sme sa s bratmi Štaidlovými a Felixom Slováčkom vrátili a mohli jednať o nových a dôstojných podmietkach pre našu prácu, bol podľa všetkého vydaný priamy príkaz od Leonida Brežneva z Kremľu: „Urobte, prosím, u vás doma niečo s tým Gottom, nech sa vráti. Je to výstavný tovar socialistického tábora, ktorým sa môžeme pýšiť.“ Ak by tento príkaz neprišiel, možno by so mnou nikto nezačal jednať na najvyššej úrovni. Budete sa ale diviť, svoje rozhodnutie vrátiť sa domov som nikdy neľutoval. Pre rodičov, priateľov, pre publikum. Keby som na Západe ostal, zradil by som to, ako som sa tam prezentoval – ako spevák zo zlatého mesta, ktorý ospevuje lásku k svojej rodnej zemi a k rodičom. Skôr ľutujem premárnené príležitosti. V uplynulom čase sa jeden z mojich blízkych spolupracovníkov zišiel v Londýne so slávnym textárom Timom Rice, ktorý napísal s Andrewom Lloydom Weberrom muzikál Jesus Christ Superstar a Evita. S pánskou časťou skupiny Abba vytvorili muzikál Chess a s Eltonom Johnom Levieho kráľa a Aidu. Dozvedel sa, že v sedemdesiatych rokoch, potom ako Lloyd Webber a Rice počuli môj polydorský album, na ktorom spievam jednu áriu z Jesus Christ Superstar, obrátili sa na československú umeleckú agentúru Pragokonceru: „Radi by sme s Karlom Gottom natočili nejaké skúšobné snímky.“ O ich ponuke som sa vtedy, samozrejme, nikdy nič nedozvedel. Z Pragokoncertu im ani nikto neodpovedal. Tomu hovorím premárnená životná príležitosť.
Je o vás známe, že okrem zlata v hrdle máte aj dušu maliara...
K maľovaniu sa pre veľkú pracovnú vyťaženosť a malým dcéram dostávam už len sporadicky. Kým sa narodila Nellinka, nakreslil som obraz Charlottky, ktorá načúva mamičkine bruško, ako sa jej sestrička pýta na svet. Verejnosť ho mohla po prvýkrát vidieť tento rok na výstave mojich obrazov a ich reprodukcii na Bratislavskom hrade. V súčasnosti je vystavený v galérii Malovaný dům v historickom centre moravského mesta Třebíč.
Aký vzťah máte k Slovensku?
Aby som parafrázoval neskromne Mozarta, tak myslím, že moji Slováci mi rozumejú. V posledných dvoch rokoch som u vás vystupoval omnoho viac ako v predchádzajúcich. Zistil som, že to bola veľká chyba a škoda, pretože slovenské publikum v Bratislave, Poprade, Hlohovci, Trenčíne, Leviciach, Liptovskom Mikuláši, Svederníku alebo na Myjave ma prijalo úplne nádherne. Teraz, keď som už dlhšiu dobu bez jeho priazne, pociťujem niečo ako abstinenčné príznaky. Takže sa na októbrové koncerty s Evou Urbanovou a Boom! Bandom Jiřího Dvořáka, ktorý bude rozšírený o desaťčlenný sláčikový orchester, u vás v Žiline, Bratislave a Košiciach už teraz veľmi teším. Príďte, snáď vás nesklameme.
Karel Gott (* 14. júl 1939, Plzeň – † 1. október 2019, Praha)
bol obľúbený český spevák, ktorý sa významne zapísal do dejín česko-slovenskej populárnej hudby, amatérsky maliar a podnikateľ.
Za svoj fenomenálny hlasový prejav získal desiatky ocenení Zlatý slávik, neskôr Český slávik. Karel Gott raz vyhral aj Bratislavskú lýru, v ankete Týtý o najobľúbenejšie tváre a programy na TV obrazovkách vyhral 31-krát. Okrem toho má na konte aj ďalšie desiatky televíznych ocenení.
V roku 2008 sa v Las Vegas oženil s dlhoročnou priateľkou Ivanou Macháčkovou, s ktorou má dcéry Charlottu Ellu (13) a Nelly Sofiu (11). Z predchádzajúcich vzťahov má ešte dve staršie dcéry Dominiku (46) a Luciu (32).
Karel Gott dlhodobo bojoval so zdravotnými problémami. Začiatkom septembra oznámil, že má leukémiu.
Verejná rozlúčka so zosnulým sa bude konať so štátnymi poctami v piatok 11. októbra v Paláci Žofín na Slovanskom ostrove v Prahe. Verejnosť sa s ním bude môcť na mieste rozlúčiť od 8. h do 22. h. Súhlasila s tým rodina zosnulého Gotta. Omša pre pozvaných sa uskutoční o deň neskôr v Katedrále sv. Víta na Pražskom hrade, oznámila vdova po spevákovi Ivana Gottová.
NAJZNÁMEJŠIE SKLADBY
Karel Gott počas svojej kariéry vydal takmer 300 albumov, predal milióny nosičov a naspieval stovky piesní.
Medzi jeho najznámejšie patria Oči sněhem zaváté (1964), Trezor (1964), Cesta rájem (1965), Bum, bum, bum (1966), C’est la vie (1966), Čas růží (1968), Lady Carneval (1968), Má první láska se dnes vdává (1970), Kávu si osladím (1972), Přijela pouť (1973), Je jaká je (1975), Léta prázdnin (1975), Jen se hádej (1976), Když milenky pláčou (1982), To musím zvládnout sám (1984), Zvonky štěstí (1985), Ráno jedu dál (1986), Zůstanu svůj (1987), Pábitelé (1988), Já žil, jak jsem žil (1989), Když muž se ženou snídá (1992), Být stále mlád (1999). Už pohřbili mě stokrát (2003), Chraň bůh (2011), Ta pravá (2018), Srdce nehasnou (2019).
Gottove skladby sa objavili aj vo filmoch. Na hudbu Karla Svobodu naspieval titulnú skladbu do animovaného seriálu Včielka Maja. V rozprávke Jak se budí princezny bolo počuť jeho Jdi za štestím. Kultová je aj skladba Kdepak ty ptáčku hnízdo máš z Troch orieškov pre Popolušku a v seriáli Cirkus Humberto zaznela Krev toulavá.
Naspieval aj titulnú melódiu vo filme Limonádový Joe aneb Koňská opera s názvom So Far.
ÚČINKOVANIE VO FILMOCH
Účinkoval tiež vo filmoch Kdyby tisíc klarinetů (1964), Hvězda padá vzhůru (1974), Romance za korunu (1975), Dědictví aneb Kurvahošigutntag (1992) a jeho pokračovaní Dědictví aneb Kurvaseneříká (2014) či v rozprávkach Z pekla štěstí 2 (2001) alebo Keď draka bolí hlava (2018).
