V KrKs máte aktuálne vlastnú výstavu s názvom Emócie okamihov. Je to prierez vašich športových a reportážnych fotografií. Čím vám tento typ fotografie učaroval?
V základe by som mohol povedať, že som si tento typ fotografie obľúbil pre dynamickosť a jedinečné emócie, momenty či zážitky, ktoré sú toho súčasťou. Avšak k športovej a reportážnej fotografii som sa dostal už pri prvom dotyku s fotoaparátom v roku 2009, keď sme sa s rodičmi boli pozrieť na rekonštrukcie bojov z II. svetovej vojny v Zuberci a otec tam bol z daného podujatia vytvárať aj reportáž. Fotoaparát a zachytenie momentov ma zaujalo, preto som si tam aj prvýkrát vyskúšal fotenie práve dynamiky. Potom prišla menšia odmlka, ale približne v roku 2013 som sa k fotoaparátu vrátil a pridal sa k otcovi pri fotení, predovšetkým rôznych vojenských podujatí, učil sa od neho a získaval potrebné skúsenosti a prax až do roku 2017, keď sme sa rozhodli založiť si vlastnú fotoznačku (CVAK.SK) orientovanú práve na športové a reportážne fotografovanie. Okrem toho mám k športu blízko, hrával som hokejbal a sledoval rôzne športy už od útleho detstva. Preto spojenie fotografia a športová reportáž prišlo tak prirodzene, lebo sa prakticky do seba spojili dve veci, ktoré mám rád.
Ako vyzerá vaša príprava na fotenie podujatia? Asi to nie je len o tom, že si ráno si zbalím fotoaparát a idem...
Samozrejme, každému fotografovaniu predchádza príprava, ktorá je dôležitá minimálne v zmysle prípravy samotnej techniky na konkrétne fotografovanie, ako aj všetkých potrebných vecí a dokumentov, ktoré môžu byť toho súčasťou. V tomto smere myslím najmä notebook, textové popisky, akreditácie, oblečenie podľa predpokladaného počasia či ochrana techniky do dažďa. Toto všetko by som určil ako taký základ. Ale ak idem fotiť podujatie alebo šport, ktorý som ešte nefotil, tak si robím vlastnú analýzu k danému foteniu, ktorá zahŕňa všetko od toho, ako fotiť daný šport – podujatie, najlepšie miesta na zábery, možné nastavenia techniky alebo si analyzujem aj celkovo dané prostredie – kam ísť ako fotograf, respektíve aké sú pre fotografov pokyny od organizátorov. Iné je, keď je človek v agentúre a z minúty na minútu príde informácia, že má ísť niekam fotiť, vtedy všetko rieši za pochodu a snaží sa aj na danom mieste rýchlo prispôsobiť.
Venujú sa práci športového fotografa viac muži ako ženy?
Konkrétne čísla by som asi nevedel povedať, respektíve odhadovaný pomer, ale určite vnímam viac mužských športových fotografov ako ženských, aj keď poznám tiež niekoľko šikovných kolegýň.
Nie je práca fotografa statická? Prídete na podujatie, nájdete si miesto a odtiaľ fotíte alebo ako to je?
Určite by som nenazval prácu športového fotografa ako statickú, aj keď to pri niektorých foteniach tak môže vyzerať. Ak fotograf chce bohatú a rozmanitú galériu, tak jednoducho musí byť v pohybe – či už na futbale, hokeji, volejbale, alebo aj iných, nie športových podujatiach. Spomínam si, že pri rôznych krosových pretekoch sme sa spoločne s otcom presúvali peši alebo na bicykli po trati, aby sme zachytili rôzne miesta, nové uhly alebo emócie, a naozaj galéria bola bohatá a rôznorodá. Preto v takomto smere sa odporúča, aby bol fotograf aj v kondícii, minimálne z hľadiska nosenia nie príliš ľahkej techniky. Ale, samozrejme, je to aj na individuálnej báze, ako človek pristupuje k foteniu.
Dá sa v krátkosti opísať rozdiel napríklad medzi vašou prácou pri zachytávaní futbalového zápasu a BMX freestyle šou?
Sú to dynamické športy, preto nastavenia fotoaparátu musia byť tomu aj prispôsobené. Najväčší rozdiel je asi v tom, že na futbale má človek možnosť o nejaké väčšie kreatívne a emotívnejšie snímky, najmä pred zápasom alebo po ňom, lebo počas neho sa musí zdržiavať iba na mieste určenom pre fotografov a odtiaľ všetko zachytiť. Pri BMX je to jednoduchšie minimálne v tom, že sa môže pohybovať po trase alebo okolo miesta, kde sa také podujatie koná a skúšať si rôzne kreatívne zábery.
Vznikajú pri práci fotografa aj bizarné alebo vtipné situácie?
Určite áno. Mám množstvo takých spomienok, naposledy pri fotení vianočného lyžovania vo Vrátnej.
Ktoré fotenie vám doteraz najviac utkvelo v pamäti a prečo?
Takýchto fotení bolo viacej. Môžem s určitosťou povedať, že každý jeden vonkajší zápas Európskej konferenčnej ligy s MŠK Žilina. Avšak ak by som mohol vybrať tri fotenia, tak určite to v Kazachstane, na Cypre a v Estónsku. Nielen z hľadiska samotných zážitkov z daných krajín, ale aj víťazných zápasov, pri ktorých vznikli emotívne fotografie. Napokon však Cyprus je niečím ešte špecifickejší, že som si tam odbil moju fotografickú premiéru v úlohe klubového fotografa MŠK Žilina. Doteraz to znie aj pre mňa stále neuveriteľne, že moje prvé fotenie pre klub bolo v zahraničí na zápase UEFA Európskej konferenčnej ligy.
V apríli 2023 ste v Žiline robili fotografický workshop. Bola to dobrá skúsenosť? Plánujete v takomto vzdelávaní pokračovať?
Osobne som naozaj rád za každú takú skúsenosť či pozvanie, v rámci ktorého môžem nielen vzdelávať v oblasti fotografie, ale v určitom zmysle podporiť iných fotografov či mladých ľudí v tom, aby sa nevzdávali a išli si neustále za svojím snom. Veď práve sám by som nikdy nepovedal, že sa niekedy dostanem z malého mestečka Rajec až vtedajšieho Nur Sultanu v Kazachstane, za čo som doteraz neskutočne vďačný a šťastný.
Kto je Daniel Stehlík (25)?
Pochádza z: Rajec
Vzdelanie: Ukončené VŠ vzdelanie II. stupňa na UNIZA (aktuálne študent III. stupňa)
Najhodnotnejšie ocenenie, ktoré ste doteraz dostali: Grand Prix (absolútny víťaz) v Slovak Press Photo v roku 2021
