Žilinský Večerník

Rada sa smeje a rada rozdáva radosť aj ostatným ľuďom. Simona Salátová je súčasťou obľúbenej sloven­skej stand-up comedy Silné reči. Známa je prevažne tým, že na vystúpeniach spomí­na príhody z manželského života, kvôli ktorým si niek­torí ľudia myslia, že je zatrp­knutá, ba až harpya. Nie je to však celkom pravda.

Čím vás zlákal stand-up?
Už od svojich pätnástich som cítila potrebu ukazo­vať sa, sebaprezentovať. Po 2 až 3 rokoch na naše Slo­vensko zavanul stand-up. Chodila som do dramatic­kého krúžku a tým, že som bola vždy skôr samostatná jednotka, stand-up comedy bola pre mňa ako stvorená.

Kedy ste k stand-upu „privoňali“?
V Žiline sme mali scénu s názvom Že ťa huba ne­bolí, stand-up výstupy sme organizovali s naším lek­torom. Vtedy sa nám ozval Jano Gordulič. Všimol si, že v Žiline niečo také robíme a zavolal nás do Bratislavy na Open mike, aby sme si naše vystúpenia vyskúšali pred ľuďmi. Osobne som na Open mike v klube Nu Spi­rit, čo bola ešte donedávna naša domovská scéna, bola trikrát. A potom ma Jano oficiálne zobral do skupiny.

Aké to bolo?
Fungovala som s nimi sko­ro rok. Teraz, keď si na to spomeniem, priznávam, že keď som mala 17, stand-up som robila trochu inak, ako ho robím teraz.

Ako inak?
Skôr herecky. Vždy som mala nejakú svoju posta­vičku, ktorá rozprávala. Potom som sa ale vyda­la, podnikala som a poro­dila syna. A urobila som si 5-ročnú pauzu.

Ale vrátili ste sa.
Keď som mala 23 (už sú to 2 roky), zavolali ma do Česko Slovensko má ta­lent. Tam som sa preko­nala, lebo som si myslela, že už to nikdy nebudem robiť. Zistila som, že by to šlo. Následne som sa ozvala Janovi Gorduličovi a bolo to skvelé rozhodnu­tie, lebo Silné reči sú teraz úplne niekde inde, ako boli pred 5 rokmi. Posunuli ma v tom, že svoje vystúpenia už robím úplne inak – ro­bím ich sama za seba, to znamená, že hovorím svo­je vlastné príbehy, vyjad­rujem svoje vlastné poci­ty a to, ako vnímam svet. Silné reči sú teraz pra­covná skupina, kde mám skvelých kolegov, ktorých mám rada aj ako ľudí. Jano je úžasný ťahač, vďaka nemu a jeho teambuildin­gom sme zohratí. A hoci sme tím, pracujeme kaž­dý za seba. Pomáhame si navzájom, stretávame sa na workshopoch, kde sa zdokonaľujeme v tom, čo robíme, skúšame si nový materiál a sledujeme, čo v ňom vylepšiť, upraviť, čo z neho vyhodiť a podobne. Pri tomto sa ukazuje, že sme tím, aj keď každý z nás ide sám za seba. Rozdiel­ne je to napríklad v Čes­ku. Tam sa s vami o novom materiáli nikto baviť nebu­de a keď niekomu poviete na jeho vystúpenie svoj názor, má tendenciu si myslieť, že mu skôr chcete škodiť, ako poradiť. Nie je u nich taká otvorenosť ako u nás. Povedala by som, že tam vládne väčšia konku­rencia a všetci sú kamaráti iba naoko.

Ako stand-upistka chodíte po celej republike...
Áno, chodíme po celom Slovensku. No zavolali nás aj do Londýna, vystupo­vali sme v Prahe, ja osob­ne už dvakrát. V Česku si občas zavolajú na českú scénu slovenských komi­kov, ktorí sa im pozdávajú. Čiže sa snažím posúvať aj takto. Som rada, ako aj moji kolegovia, že Silné reči vní­majú aj v zahraničí.

Zvykli ste alebo zvyknete sledovať vystúpenia iných komikov?
Za to sa trošku hanbím, ale ja som nikdy nesledova­la vystúpenia iných ľudí. Kolegovia majú komikov napozeraných veľa, aj tých zo zahraničia, ale ja som vi­dela iba vystúpenia, ktoré mi ukázali oni so slovami: Toto si pozri, je to fakt fajn. Hoci, keď si teraz vybavujem, jed­nu komičku som registrova­la už ako 17-ročná. Bola to Iva Pazderková z Na stojáka. Hrala takú blbú blondínu.

Pri svojich vystúpe­niach často komici komunikujú s publikom. Ako ste na tom vy?
Snažím sa čím viac rea­govať na publikum. Ľudia chcú byť súčasťou toho celého. Publikum je naša hybná sila. Vždy vravíme, že 60 % je to, čo dáš do toho ty a 40 % je nálada publika, čiže ľudia.

Pripravujete si texty dopredu?
Ja som z tých, ktorí si tex­ty pripravujú. Je to v tom prežívaní života, vnímaní niečoho. Nové materiály sa nedajú robiť ako na páse. Aspoň teda ja si nesadnem len tak a nezačnem písať. Nefungujem ako mnoho mojich kolegov, ktorí si sadnú a rovno píšu. Aj keď, chcela by som, no nejde mi to. Musím veľa zbierať zo života a dávať to postupne v hlave dokopy a až potom, asi raz za mesiac, sa posta­vím v obývačke a rozprá­vam do záclony a skúšam si text. Záclona je veľmi vďačný divák, mám takú so slnečnicami, pod ktorými si predstavujem hlavy ľudí.

Zo Žiliny ste sa presťaho­vali na Kysuce. Cítite sa už ako Kysučanka?
Ja sa stále cítim viac Žilin­čanka ako Kysučanka. V Ky­suckom Novom Meste som kvôli manželovi. Ale neplá­nujem tam ostať, i keď je to príjemné mesto so špeci­fickou atmosférou.

Reagujú na vás ľudia, keď idete po ulici? Odke­dy vystupujete v TV, ste známa tvár...
Nie som taký zapamäta­teľný typ, ale keď som bola v Bratislave a pýtala som sa na cestu, tak sa ma opýta­li: A nie ste vy náhodou...? Ale, paradoxne, doma v Ky­suckom Novom Meste, čo je dosť malé mesto a kde by som to skôr čakala, veď som tu lokálna celebri­ta, tak nikto nič (smiech). Veľa ľudí ma skôr vníma negatívne, že mám svo­ju postavu, že som harpya a stále naštvaná na niečo... Ale nie je to úplne pravda. Možno sa ma ľudia boja, ale nemusia.

Vravíte, že vás vnímajú skôr negatívne. Vo svo­jich stand-upoch spomí­nate často svojho man­žela. Viac v negatívnom zmysle ako pozitívnom. Ako veľmi je to nadnese­né? Aký je v skutočnosti váš manžel?
Je pravda, že sa nevyhýbam vtipom na manželovu ad­resu, no snažím sa robiť aj iné materiály, na iné témy, lebo mu to začalo trochu prekážať. Napriek tomu, čo o manželovi hovorím vo svojich vystúpeniach, pravdaže mnoho vecí som si vymyslela, aby to vyzne­lo vtipne, niečo som nafúkla, musím povedať, že je veľmi schopný a veľmi tole­rantný. Zatiaľ.

Mávate pred vystúpením nejaký zaužívaný rituál? (Dáte si „frťana“ na po­vzbudenie alebo si odrie­kate nejakú mantru...?)
Alkohol vôbec nepožívam, lebo ten ma skôr zabrz­dí... Hm, keď tak rozmýš­ľam, asi ani nemám žia­den rituál. Ale asi sa len snažím udržať v pohode.... Vlastne, fajčím. Cigare­tu si dám, ale hádam už od zajtra nie (smiech). Áno, cigareta mi pomáha. No keď je veľmi zle, tak sa aj prežehnám. Ale nie zlý ná­pad... Možno by som mala začať so sebou nosiť nejakú prasaciu labku (smiech).

Často mávate pred vystú­peniami trému?
Keď idem so známym ma­teriálom, ktorý poznám a mám ho zažitý, čiže som ho povedala už viackrát, tak vtedy trému necítim. Skôr len také mravčenie. Vtedy sa aj viac sústredím na publikum. Ale keď idem s novým materiálom, kto­rý ešte nemám odskúšaný, tak tam ten strach, tréma je, lebo neviem, či tie vtipy budú vtipné. Nikdy neviem, ako budú ľudia reagovať. Oni sú tí kati, ktorí buď po­vedia áno, alebo nie.

Stalo sa, že by nejaký váš vtip neuspel?
Pravdaže. A nie raz. Koľko­krát som mala úplne super vtip a oni? Nič.

Ako je to u vás s vulgarizmami?
Ťažko mi je seba sledovať ako laik, ale videla som sa na obraze a slovesne mi to vôbec nesedelo. Chcela by som sa dostať na nižšiu úroveň používania vulga­rizmov. A snažím sa ich po­užívať čoraz menej. Vulga­rizmus je barlička. Niekedy tam sedí, čomu sa nebrá­nim, veď treba hovoriť, ako nám huba narástla. Okrem toho, do každého vystúpe­nia sa snažím preniesť od­raz reálneho života. Jeden vulgarizmus v celom kon­cepte môže výstup len zo­silniť a podnietiť k tomu, že si poviete, toto je člo­vek ako ja – normálny. Ja osobne sa vulgarizmov nikdy nevzdám, lebo patria do slovnej zásoby obyčaj­ného človeka a ja som oby­čajný človek. Navyše ľu­dia, ktorí si myslia, že sme veľmi vulgárni, by si mali najskôr pozrieť ďalšiu slo­venskú stand-up comedy Temné kecy, aby zistili, čo je vulgárne.

Čo máte na stand-upe najradšej?
Stand-up je o vás a o tom, ako vnímate svet oko­lo seba, je špecifický. Pre mňa je to niečo, čo ma baví a ešte mi aj dáva peniaze. Úplne najradšej mám kon­takt s ľuďmi. Najmä po vy­stúpení. Máme taký zvyk, že po vystúpení chodíme pod javisko a debatuje­me s ľuďmi – odfotíme sa s nimi a pod., žartujeme a tak. Zároveň je zábav­né, že niektorí ľudia ve­ria všetkému, čo poviem. Teraz som mala výstup, kde som povedala: Za každým úspešným manželstvom stojí upratovacia firma, a to je dôvod, prečo sa roz­vádzam. Ozvali sa mi dva­ja ľudia, že čo sa stalo a že to nebude upratovacou fir­mou. Vraj ich to mrzí...

Aká ste v súkromí? Rov­naká ako Simona na vy­stúpení alebo celkom iná?
Môj manžel zvykne hovo­riť, že si zarábam humo­rom a doma vôbec nie som vtipná. Ale tak to býva. A hoci sa snažím byť vtipná aj doma, akosi sa mi to ne­darí. Doma nie som drama­tická ako na javisku, pred­sa len, tam sa to snažím aj herecky predať, ale zároveň aj spojiť s tým, aká som, aby to bolo uveriteľné a aby som s tým bola stotožnená ja.

Čo vaši kamaráti?
Tým, že mám dve roboty, dieťa a domácnosť, kama­rátov nestíham. Ale mám skvelú kamošku, ktorá je veľmi talentovaná najmä v písaní a keď sa stretneme, veľa sa nasmejeme. Keď ste s niekým na jednej vlne, tak vtipy idú samy. A dá sa z toho vyťažiť. No a asi tak dvakrát do roka sa stretá­vam s kamarátmi zo stred­nej školy – medzi nimi som ten vtipný článok ja, mož­no preto, lebo som pri nich uvoľnená. Ale našťastie nik­dy nežiadali nadštandardné služby typu: Daj sem stand-up. Toho som sa dočkala skôr od cudzích ľudí. Stalo sa mi to zhodou okolnos­tí v jednom žilinskom bare. Mala som na sebe aj firemné tričko a už som počula len: No, poď moja, tu sa postav a rozprávaj.

Čo robievate vo voľnom čase?
Začala som cvičiť a celkom ma to baví, ale zas to ne­preháňam. Nepotrebujem mať brucho vysekané ako rajecký betlehem. Cvičím tak 2-až 3-krát do týždňa.

Stand-up

Stand-up comedy je forma komédie charakteristická živým a sólovým vystúpením komika pred jeho obecen­stvom. Hlavným nástrojom komédie je verbálny prejav a obvykle pozostáva z roz­právania vtipov a vtipnej interpretácie najrôznejších tém a udalostí v živote ľudí a spoločnosti. Niekedy slúži ako priestor pre spojenie hu­moru so sociálnou kritikou. Obvyklým dejiskom vystúpe­ní sú kluby, bary a divadlá, aj keď výber miesta konania nepodlieha z hľadiska definí­cie žánru žiadnym obmedze­niam. Medzi najznámejších predstaviteľov tohto žánru patria George Carlin a Ri­chard Pryor.
Zdroj: https://sk.wikipedia. org/