KYSUCKÉ NOVÉ MESTO. O malom statku, ktorý sa rozlieha za Kysuckým Novým Mestom v časti zvanej Škorčie – Pod Hájom, sme sa čo–to dopočuli. Vraj tu žijú ľudia, ktorí kedysi spadli na samé dno – napríklad prišli o domov či prepadli závislosti od alkoholu, a práve tu našli nový zmysel života. Samozrejme, nedalo nám to a išli sme sa na toto „zázračné“ miesto osobne pozrieť.
„Máme tu všetko, čo potrebujeme.“
Hneď pri vstupe do areálu nás privítal brechot psov, gagot husí, mekot kôz... Ako prvého sme tu stretli 53-ročného Jozefa zo Žiliny, ktorý nám prezradil, že je tu už sedem rokov a keby nebolo tohto miesta, možno teraz niekde prespáva pod mostom. Prečo, to nám už nechcel povedať, ale na otázku, ako sa mu tu žije, odpovedal pohotovo: „V meste by som už nevedel žiť, som naučený byť tu, medzi zvieratkami.“
Od jalovíc na paši prichádza hlavný gazda, 40-ročný Ján z Kysuckého Nového Mesta. Ani k nemu nebol život dvakrát milý. Po smrti rodičov prišiel o domov a neskôr ho opustila aj žena. Nezostalo mu nič. Na toto miesto ho priviedlo priateľstvo s majiteľom. „Samozrejme, že som tu spokojný, veď kde inde by som bol? Máme tu všetko, čo potrebujeme,“ hovorí.
Ako sa od chlapov postupne dozvedáme, za všetkým stojí osoba jedného muža, ktorý túto plochu pred niekoľkými rokmi kúpil a postupne tu začal budovať statok, na ktorom dnes zamestnáva ľudí so sociálnymi problémami. „Sme mu vďační za to, že nás tu prijal,“ hovorí Jozef.
Na farme žije skupinka 13 ľudí
Vybrali sme sa teda aj za človekom, ktorý toto všetko „spískal“. Hneď na začiatku nám vysvetlil, že farmu tu začal budovať po tom, ako sa mu s manželkou rozbehlo podnikanie. Za zarobené peniaze kúpili storočnú budovu bývalej železničnej stanice. Bola však už v havarijnom stave a pýtala si opravu. Keďže poznali ľudí, ktorí na zimu nemali prácu, navrhli im, či by nepomohli. Tí súhlasili, a tak za mestom začalo rásť malé hospodárstvo. V súčasnosti je domovom 13 ľudí. Okrem Jozefa a Jána tu žije gazdiná Jarka so svojimi synmi a 7-členná rómska rodina. Spolu sa starajú o dve kravy, 11 oviec, 20 kôz, 10 prasiat, kačky, husi, psov i mačky.
„Pre mňa a moju manželku je najväčšou satisfakciou to, že dvaja ťažkí alkoholici prestali piť. Tešíme sa z toho, že sa vrátili do normálneho života. Že majú možnosť vidieť, že do nich každý len nekope a že je niekto, kto im dá strechu nad hlavou a niečo do úst,“ vysvetľuje.
Na farme sa vraj už vystriedalo veľa ľudí. Nie každý však rešpektoval pravidlá, a preto musel odísť. „Prišli to tu už mnohí vyskúšať, ale niektorých sme museli vyselektovať a poslať preč. Najmä tých, ktorí si nevedeli dať rady sami so sebou. Napríklad zohnal som im robotu a oni boli stále opití. Alebo takí, ktorí nám začali robiť rozbroje, bitky a hádky. Tak som ich naložil do auta a dovidenia,“ pokračuje v rozprávaní.
Súčasní obyvatelia farmy si zatiaľ nažívajú v harmónii. Majú všetko, čo k hodnotnému životu potrebujú – jedlo, teplo, strechu nad hlavou... „Peniaze im do rúk nedávam. Bolo by možné, že by ich minuli na alkohol. Ale snažíme sa im všetko ostatné zabezpečiť. Majú čisto, kupujeme im oblečenie a keď napríklad chce ísť jeden z mužov navštíviť svoje dieťa, dám mu peniaze na cestu.“
Nie všetko je ale také ružové, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Majiteľ hovorí aj o problémoch. Napríklad teraz, keď vstúpil do platnosti nový zákon o čipovaní zvierat, sa stáva, že im tu ľudia chodia vyhadzovať nechcené psy či mačky. „Nemáme srdce neprijať ich, ale stojí nás to ďalšie poplatky!“ krúti nahnevane hlavou. Zúfalý je aj zo systému, ktorý je na Slovensku nastavený. Sám nevie, dokedy sa mu farmu bude dariť držať nad hladinou...
Michala Stehlíková
Snímka autorka
