Jana Kurucárová: Na pána s bielym šálom a širokým čiernym klobúkom nezabudnem
Riaditeľka Štátneho archívu v Žiline so sídlom v Bytči Jana Kurucárová strávila s Jurajom Jakubiskom mnoho chvíľ pri hľadaní archívnych materiálov o Alžbete Báthoryovej k jeho poslednému filmu. Toto sú jej spomienky:
„Počas môjho dlhoročného pôsobenia v Štátnom archíve v Bytči som stretla množstvo ľudí. Tak ako je nádherný a rozmanitý archívny materiál, boli rozmanité aj moje stretnutia. Niekedy pred rokom 2008 náš archív viackrát navštívil aj pán režisér Juraj Jakubisko. Do archívu ho priviedla snaha získať čo najviac informácií o archívnych dokumentoch, týkajúcich sa Alžbety Báthoryovej. Už pár rokov nosil v hlave námet na film. Počas našich rozhovorov som sa dozvedela, že chcel nakrútiť film o 17. storočí v Uhorsku. Priblížiť divákovi obdobie plné povstaní, vojen, tureckého nebezpečenstva, náboženských protikladov. Alžbeta Báthoryová mala byť v tejto mozaike len kamienok – len akási „ukážka“ toho, že dané obdobie vyformovalo aj takúto osobnosť. Mal k dispozícií všetky archívne dokumenty, ktoré sú uložené v našom archíve a dlho, často do neskorých večerných hodín, sme sa nad nimi zhovárali. V prvom momente ani nebolo zrejmé, či v Báthoryovej videl vrahyňu alebo liečiteľku a nešťastnú obeť palatína Thurzu. Pán režisér chcel všetky podrobné informácie, ktoré sa dajú z dokumentov získať. Dokonca mi prezradil aj svoj zámer, kto bude hrať Alžbetu a vyviedol ma z omylu, že to bude jeho manželka, ktorej pridelil úlohu Darvulie. Ľutoval len, že o tejto žene v archíve nič nemáme, ale aj tak sa čarodejníctvo stalo našou vďačnou témou. Pán Jakubisko navštívil archív niekoľkokrát sám, ale raz som mala možnosť spoznať aj jeho manželku. Pani Deanu Horváthovú najviac zaujímali čarodejnice a procesy s nimi. Zhodli sme sa, že Báthoryová bola krásna žena a pani Deana bola presvedčená, že musela byť chudokrvná a preto mala takú peknú, až priesvitnú pleť. Keďže sídlo nášho archívu je v renesančnom zámku, v ktorom súdili aj pomocníkov Alžbety Báthoryovej, rozhodol sa pán režisér natočiť časť plánovaného filmu priamo v Bytči. Už sme obaja videli upravené nádvorie, plné piesku, aby po ňom mohli prejsť aj kone, už vedel presne, čo všetko „moderné“ musí z nádvoria zmiznúť... V tom čase prišiel do Bytče aj s časťou štábu. Napriek tomu, že už bolo vydané aj povolenie na nakrúcanie v našom objekte (boli to tuším 3 dni) a my archivári sme boli, samozrejme, na všetko zvedaví, dopadlo to inak. V Bytči sa nakoniec nenakrúcalo a film Báthory vznikol na iných princípoch. Napriek tomu som veľmi vďačná za naše stretnutia a na pána s bielym šálom a širokým čiernym klobúkom nezabudnem.“
Jozef Mičo: Mal v sebe obrovský kus človečiny
Svetoznámy výrobca filmových kulís Jozef Mičo sa s Jurajom Jakubiskom stretol pri nakrúcaní filmu Nejasná správa o konci sveta. Takmer celý film sa točil v Terchovej, takže s režisérom bol počas nakrúcania v nepretržitom kontakte. Takto si naňho spomína:
„Mnoho ráz som sa vtedy stretol s Jurajom Jakubiskom, ktorého si nesmierne vážim a pozorne som počúval jeho rady, respektíve požiadavky. Keď som sa raz pána režiséra spýtal, ako má vyzerať obrovská skala vedľa filmovej krčmy, ktorá už stála v osade nad Vyšnými Berešovcami, pozrel sa na mňa. Vzápätí obrátil zrak oproti na Veľký Rozsutec, usmial sa a hovorí: „Pozri, však tam máš maketu.“... Žasol som, ako má Juraj Jakubisko v pamäti každú jednu kulisu, každý jeden detail. Doslova vedel o každej jednej doštičke, ktorá bola čo len trošku nakrivo alebo na nejakom inom mieste,“ spomína na Juraja Jakubiska aj vo svojej knihe Vášeň zvaná film. „Juraj Jakubisko bol pre mňa učiteľ, fantastický človek a bolo pre mňa poctou pracovať s ním. Večery, ktoré s nami trávil po filmovačkách, to bol nesmierny zážitok. Bol fantastastický rozprávač a jeho príbehy z detstva alebo okorenené filmové zážitky, bolo radosť počúvať. Bola to neopakovateľná zmes humoru a múdrosti. Druhú veľkú spomienku naňho si nesiem z cesty z Prahy do Pribyliny, kde sme išli spolu na obhliadky k filmu Bathory. Šoféroval jeho dvorný architekt Karel Vacek, takže 7 hodín sme mali možnosť spolu debatovať. Bol to veľký človek, po ktorom v umeleckom svete ostane prázdne miesto. Na Nejasnej správe ma z odborného hľadiska v mnohých veciach v dobrom vyškolil. Nikdy nezabudnem, ako pri stavbe kulís vyžadoval originálne staré drevo, pretože iba ono malo pre neho dušu. Mal v sebe obrovský kus človečiny a bol k ľuďom veľmi príjemný. No ako náhle pri natáčaní spadla prvá klapka, ocitol sa vo svojom magickom zádumčivom svete, a tam nebol priestor na rozprávanie, odbočovanie od práce. Bol známy tým, že si jednotlivé filmové obrazy kreslil a každú scénu, ktorú chcel v daný deň natočiť mal rozkreslenú na malých obrázkoch. Keď skončilo denné natáčanie, opäť sa späť vrátil Juraj Jakubisko, ktorý bol milý ku štábu a skutočne som ho nikdy nepočul zvyšovať hlas. Aj problémy, ktoré pri práci vznikali riešil s pokojom sebe vlastným. Ja na neho budem vždy spomínať iba v dobrom.“
