Pred oltár ako sedemnásťročná
Pani Veronika sa narodila 2. januára 1923 vo Veľkom Rovnom, v časti Črmná. Bolo ich osem súrodencov, ona bola druhá najmladšia. „Veru všelijako bývalo. Aj bosí sme chodili, aj chudoba bola. No ako sme rástli, bolo čoraz lepšie,“ začína svoje rozprávanie pani Veronika. Vydávala sa už ako sedemnásťročná, čo v tom čase nebolo nič výnimočné. Vzala si o štrnásť rokov staršieho Rudolfa. Tri roky po svadbe, v roku 1943, si začali stavať v časti Pod Ivorom dom. „Ťažko sa žilo, bola vojna, bieda, peňazí nebolo a chalupa rozostavaná,“ pokračuje v spomínaní. Dom dokončili v roku 1946. V ňom vychovali aj svoje štyri dcéry – Helenu, Annu, Oľgu a Máriu. V tom dome žije doteraz a líha v izbe, kde mal voľakedy jej muž obuvnícku dielňu. Spomína na neho s veľkou láskou a so slzami v očiach.
Robila do osemdesiatky
„Muž bol šuster, živnostník a robil remeslo doma. Ja som sprvu nepracovala, mala som dosť roboty okolo detí. Dobre mi bolo, keď sa muž starel,“ začínajú sa jej pri spomienkach naň lesknúť oči. „Šak sa ma pýtajte,“ dožaduje sa, keď sa na chvíľu odmlčím pri ich zapisovaní. Keď čo-to popletie, opraví ju dcéra Mária alebo zať Jozef. Pracovať začala až neskôr. U drotári ako Rovňanci hovorili tamojšej bývalej fabrike Svetom. Prijali ju ako robotníčku. Pochvaľuje si, že tam rada robila, aj dobre zarobila. Pýtala sa na také miesto, kde by mala co bajlepšiu plácu, aby mala dosť peňazí pre deti, a aj do domácnosti na všetko, čo bolo treba. A tak pracovala tam, kde to nebolo práve najbezpečnejšie, pri odmasťovaní plechov trichlórom. Z fabriky Svetom odišla po manželovej smrti, ktorého doopatrovala. Potom každý deň cestovala do Žiliny, kde upratovala v Tempe. Do svojich 80 rokov!
Keď čosi bolelo, tak len od roboty
Teraz žije s dcérou Máriou a zaťom Jozefom v dome, ktorý si postavili pani Veronika s mužom. Po tom, čo ako 73-ročný v roku 1983 zomrel, dcéra so zaťom sa nasťahovali k nej. Býva s nimi aj Máriina a Jozefova dcéra Katka s mužom Jánom. Katka je zdravotníčkou a veľkou pomocou pri opatrovaní babky. Vraj babka veľmi dá aj na pravnučku Betku, ktorá študuje na vysokej škole. Vidno, že je medzi svojimi spokojná a že trošku generálsky duch v nej stále drieme. „Ona nosila v rodine nohavice,“ smeje sa zať Jozef, „najradšej robila vonku, na roli kopala, seno hrabala a do roboty nás hnala všetkých.“ Keď sa pýtame na choroby, dlho, dlho premýšľa a povie: „Vážne choroby som nikdy nemala. A keď ma čosi pobolievalo, tak to len preto, že som bola narobená. Len vtedy som si trošku postonala.“ Občas sa jej nejaké dátumy či čísla popletú, ale, verte, pamäťou by zahanbila aj nejedného človeka o pár desaťročí mladšieho. Ešte pred dvomi rokmi lúštila osemsmerovky a krížovky.
Za celý život vypila len jedno malé pivo
„Od jedenia som ja taký podarenek, ja všetko zjem,“ pokračuje v rozprávaní pani Veronika. „Hej, všetko, ale len to, čo jej chutí,“ kontruje s úsmevom dcéra Mária. Dnes má najradšej rezne z vykosteného kuracieho stehna, ktoré pripravuje zať Jozef. Ľúbi aj krupicovú kašu, ale pochutila si i na živánskej, ktorú mali na slávnostnom stole pri oslave jej stovky. „ Kedysi sme varili z toho, čo bolo doma. Fazuľu, hrach, zemiaky, kapustu. Pohánku sme pomleli na kruhoch a uvarila sa kaša, volali sme to čír. A keď sme ju so susedou varievali, vždy sme jedna druhej nadelili. Piekli sme strapáky – kysnuté koláče plnené kyslou kapustou, úhrabky – zemiaky s kapustou či drobance uvarené v mlieku.“ Alkohol nepila celý život. „Raz, keď sme seno pratali, pozvala nás na pivo. Aj ona si dala jedno malé pivo, no tak ju z neho motalo, akoby ho neviem koľko vypila,“ spomína zať Jozef.
Za stolom sedelo päť generácií
Pani Veronika má 5 vnúčat, 8 pravnúčat a 1 prapravnučku. Na oslave babkinej stovky sa v dome Pod Ivorom stretlo všetkých päť generácií. Malá oslava v kruhu najbližšej rodiny, bola srdečná, bohatá na slzy dojatia, na šťastie aj na radosť. Všade, kam sme sa u nich doma pozreli, stáli vo vázach nádherné kytice. Keby sa kvety v nich spočítali, určite by sa ich našla aj pomyselná stovka. Aj my sa pripájame ku gratulantom, pani Veronike Hujovej prajeme pevné zdravie a ďakujeme, že sa s nami podelila o svoje spomienky.
Polievka Slepé ryby
Aj takáto polievka sa vo Veľkom Rovnom varievala. Neraz stála v hrnci na sporáku aj v kuchyni Veroniky Hujovej. Na bravčovej masti urobíte zásmažku, do odstavenej hodíte trošku červenej papriky a zalejete vodou. Pridáte nadrobno nakrájanú koreňovú zeleninu, bobkový list, nové celé korenie, sušené huby a nakoniec nadrobno nakrájané zemiaky a popučený cesnak. Potom z múky, vajca a vody urobíte halušky alebo mrvenicu a uvaríte v polievke. Nakoniec pridáte trošku octu a máte hotovo.
Autorka: Iveta Frolková
