Bytčan Karol Mihok ukončil už svoju 25. sezónu medzi telesne postihnutými športovcami. V minulosti aktívny lyžiar sa však od roku 1998 naplno venuje organizačnej práci. Na paralympiádu do Soči by rád vypravil tím pätnástich športovcov.
Aká bola uplynulá sezóna?
Už posledné tri – štyri sezóny treba z pohľadu zdravotne postihnutých zjazdárov hodnotiť veľmi pozitívne. Henrieta Farkašová, Miroslav Haraus a Petra Smaržová patria už niekoľko rokov do absolútnej svetovej špičky, čím aj Slovenskú republiku posúvajú vo svetovom meradle veľmi vysoko. Mohlo to byť ešte lepšie, keby sa pred majstrovstvami sveta Henrieta nezranila a nemusela absolvovať operáciu zápästia.
Komu sa na MS najviac darilo?
Veľmi dobré výkony podával Miroslav Haraus, ktorý dvomi striebornými medailami potvrdil, že jeho ambície smerom k Soči sú tie najvyššie. Petra Smaržová napriek tomu, že nastupovala s teplotou,
tiež atakovala medailové pozície. Ak nám vyjde príprava, mohli by sme nadviazať na výsledky z Vancouveru. Tím by mal byť kompaktný, nie postavený len na jednej hviezde – Henriete Farkašovej. Ambície majú aj všetci ostatní, vrátane Radomíra Dudáša a Mareka Kubačku.
Ako sa vám pozdáva výber strediska v Soči?
Len pred nedávnom sme tam absolvovali preteky svetového pohára. Bolo však zlé počasie, pršalo, bol odmäk. Je to len niekoľko desiatok kilometrov od mora, čo môže zohrávať svoju úlohu. Ja však verím, že organizátori dokážu za 10 mesiacov pripraviť športoviská a do februára, kedy budú zimné olympijské hry, a marca na zimnú paralympiádu, bude všetko fantasticky pripravené. Vrátane športovísk, z ktorých sú dnes ešte mnohé rozostavané.
Kto ďalší, okrem zjazdárov z ŠKTPŠ Kinex Bytča, by mal v Soči reprezentovať?
V bežeckom lyžovaní máme jediného športovca, Vladimíra Gajdičiara, ktorý si však túto sezónu dal pauzu a neštartoval na žiadnych pretekoch. Predpokladám však, že začne s prípravou. Okrem našich zjazdárov by mali byť v tíme ešte Jakub Krako, Michal Beladič a Martin France, ktorí patria do iných oddielov.
Aká bude samotná príprava?
Odštartujeme ju netradične skoro – koncom apríla alebo v máji na ľadovci v Hintertuxe dvomi či tromi výjazdmi. Už v auguste totiž, po 15 rokoch, budú preteky svetového pohára v Austrálii a na Novom Zélande. V závere augusta a v septembri sa bude teda príprava konať u protinožcov. Po septembri sa potom vrátime do Rakúska do Hintertuxu, kde sa budeme pripravovať už šestnástu sezónu. V decembri sa začnú preteky svetového pohára s vyvrcholením na marcových Zimných paralympijských hrách.
Finančne máte prípravu zabezpečenú?
Našu činnosť by mal cez ministerstvo školstva zastrešovať Slovenský paralympijský výbor. S tým ja však nesúhlasím, pretože si myslím, že to nerobí vždy pozitívne. Niekoľko rokov boli športovci zabezpečovaní cez Slovenský lyžiarsky zväz zdravotne postihnutých, ktorý má sídlo v Bytči, alebo aj cez náš klub ŠKTPŠ Kinex Bytča. Teraz, keď naši športovci získali výborné výsledky, a tým aj financie na svoju prípravu a financovanie činnosti, tak sa ministerstvo školstva rozhodlo, že peniaze pôjdu cez paralympijský výbor, aj keď v iných športových odvetviach to nie je bežné. Neviem si predstaviť, že by Slovenský olympijský výbor mal zabezpečovať prípravu všetkých zväzov. Doteraz bolo vždy pravidlom, že len samotná účasť bola v réžii paralympijského výboru. Teraz máme s týmto rozhodnutím problémy a bol by som rád, keby sa situácia čo najskôr stabilizovala.
Takže vaše vzťahy s paralympijským výborom nie sú optimálne?
Nedorozumenia vyplývajú azda aj z toho, že k dnešnému dňu nedostali ešte stále sľúbené odmeny medailisti z predchádzajúcich hier vo Vancouveri, avšak iba členovia nášho klubu. Napriek tomu, že to bolo sľúbené a deklarované zástupcami výboru. Je to veľmi nepríjemné a nepôsobí to dobre na motiváciu športovcov, ktorí úspešne reprezentujú. Bol by som veľmi rád, keby boli záväzky vysporiadané, kým vycestujú do Soči.
Financovanie máte teda zabezpečené?
Veľmi pozitívne hodnotím, že dotácie na podporu a prípravu, za výsledky z MS, svetového pohára, aj paralympiády, sú v rovnakej výške ako u zdravých športovcov. Príprava je totiž rovnaká a rovnako aj reprezentujú našu krajinu. Som veľmi rád, že ministerstvo tieto pravidlá prijalo. Samozrejme, niektorým funkcionárom sa to nepáči. Mali by si však uvedomiť, že postihnutý športovec má ešte oveľa vyššie náklady, potrebuje v mnohých ohľadoch špeciálnu prípravu aj špeciálne pomôcky.
Ako to vyzerá s obmenou generácií vo vašom športe?
Veľa talentov dnes nie je ani medzi zdravými. U zdravotne postihnutých môžeme vyberať len z tých, ktorí majú hendikep. Nedá sa tu hovoriť o masovosti. Je to skôr individuálne.
Ako dlho sa venujete športu telesne postihnutých?
Od roku 1987, teda už 25 rokov. Popri športovaní som začal hneď preteky v lyžovaní a cyklistike aj organizovať. Kedysi bola u nás, napríklad, cyklistika oveľa silnejšia. V klube sme mali aj športovcov z Čiech a pôsobili sme celoštátne. Dnes je to slabšie, aj čo do počtu pretekárov. Napriek tomu v lete organizujeme vo Vrátnej už 8. ročník Európskeho pohára v cyklistike.
Športovali ste vrcholovo aj pred úrazom?
Nie, hrával som futbal a rekreačne som lyžoval. Vrcholovo som sa športu začal venovať až po úraze. Bol som jeden z prvých Slovákov, ktorí sme v roku 1988 štartovali na paralympiáde v Innsbrucku. Skončil som v roku 1998 v Nagane, kde som obsadil 6. miesto v obrovskom slalome. To som sa už ale viac venoval funkcionárskej práci. Od 90-tych rokov sa nám podarilo vychovať celý rad úspešných športovcov, desiatky medailistov z paralympiád, majstrovstiev sveta a svetových pohárov.
Ako si plánujete budúcnosť?
Uvidíme. Tým, že už by som mal hľadať aj iné ako športové uplatnenie a zužitkovať skúsenosti, ktoré som tu získal. Po 25 rokoch už zrejme budem potrebovať novú motiváciu.
Michal Filek
Snímka archív
