Už v pätnástich boli jej svetom stajne a dostihová dráha. Rodáčka zo Žiliny Maria Magdalena Rossak odišla v mladom veku do Nemecka a do ďalekej Panamy. Za týmito rozhodnutiami bola láska ku koňom a k profesii s tým súvisiacej. Mala iba šestnásť, keď vyhrala České derby ako najmladšia účastníčka vôbec a v Strednej Amerike sa stala jedinou ženskou džokejkou na čele rebríčka. Dnes má dvadsať a jej domovom je Chicago. Zverila sa nám, prečo si v súčasnosti nesadá do konského sedla, ale jej duša bojovníčky dostáva zadosťučinenie v boxerskom ringu.
Vo veľmi skorom veku ste odišli do zahraničia. Chcelo to poriadnu dávku guráže alebo ste bez štipky zaváhania odišli do sveta?
To je pravda, už v útlom veku som mala veľké sny a bola som ochotná obetovať čokoľvek, aby som ich dosiahla, hoci aj cestovať za oceán. Do života mi prišli zaujímavé príležitosti a ja som sa rozhodla využiť ich. Nikdy som nemala strach. Vzdy som mala tú snahu tvrdo na sebe pracovať a dosiahnuť svoje ciele, ale takisto to stálo veľmi veľa odriekania. Do Nemecka som chodievala na prázdniny pracovať ku koňom, k trénerovi Schiergenovi do stajne Asterblute. Práve na tieto časy dnes veľmi rada spomínam, pretože som tam mala možnosť sa zviesť na špičkových koňoch ako Nordtanzerin, Soldier Hollow alebo môj obľúbený El Tango – krásny čierny kôň s veľkými očami. Bol to najúžasnejší kôň v mojom živote, nikdy naňho nezabudnem.
Zdokonalili ste sa ako džokejka práve v Paname?
Samozrejme. Mala som sa aj od koho učiť. Mala som možnosť stretnúť známych džokejov ako Cornelio Velasquez, Fernando Jara, Eibar Coa atď. Začiatky boli veľmi ťažké. Mala som problém dostať sa na koňa, hoci čo i len ráno na tréningu, ale postupom času a trpezlivosťou som sa dokonca dostala na čelo rebríčka v Paname – vtedy ako prvá a jediná žena v histórii. Panama je ako môj ďalší domov a určite v mojom srdci zanechala stopy. Možno ešte viac ako jazdiť na koni som sa naučila veci o skutočnom živote.
Podľa čoho si vyberáte koňa? Čím vás musí zaujať? Musí spĺňať aj nejaké požiadavky alebo je to skôr o sympatiách?
Keď som jazdievala dostihy, kone mi dávali majitelia a tréneri. Chodievala som ale na dražby v Európe, kde sme vyberali kone do rodinnej stajne. Študovanie pôvodu a rodokmeň dražobných katalógov bolo vždy mojou záľubou a vnútorný inštinkt predurčoval môj výber koní na dražbe – úspešných koní. Môžem spomenúť napríklad víťaza derby Talgada alebo Indomita, ktorého sme však neskôr predali a ktorý vyhral významné dostihy v Nemecku, v Anglicku dobehol štvrtý za fenomenálnym Frankelom a zúčastnil sa na dostihoch v Dubaji.
Čomu a kde sa v tejto dobe prioritne venujete – jazdíte alebo skôr boxujete?
Žiaľ, momentálne dostihy už nejazdím. Predchádzalo tomu veľa dôvodov, na ktoré sa určite mnoho ľudí z môjho okolia pýta. Jedným z nich je určite váha, zdravie a láska ku koňom. Áno, správne, láska ku koňom – pozrite si nedávno uverejnené video o americkom trénerovi Steve Asmussenovi a pochopíte. Bolo to čisto moje rozhodnutie, ale ešte som nepovedala svoje posledné slovo. Mám v hlave projekt, ktorý by som chcela v budúcnosti uskutočniť. A takisto je dôvodom Talgado. Keď odišiel, ako keby odišiel kus mojej duše. Odišla vôľa pokračovať. Momentálne sa však úspešne venujem boxu.
V minulosti ste spomínali, že s boxom ešte len začínate, no možno vás raz uvidíme v ringu. Stalo sa. Kde a s kým ste mali prvý zápas?
Prvý zápas som mala v Seattli priamo pod známou vežou Space Needle, ktorý som vyhrala.
Stal sa box vašou ďalšou vášňou? Kto vás k nemu priviedol? Zápasíte dnes profesionálne?
Áno, box je môj život. Keď som v ringu, cítim sa ako doma, pretože ja som bojovník telom aj dušou. Tvrdo na sebe pracujem, trénujem šesť dní v týždni, dvakrát denne. Niekedy ostanem v posilňovni aj päť hodín, len aby som sa mohla čo najviac naučiť, a to od tých najlepších. Ja som mala to šťastie stretnúť výborných boxerov, ako svetového šampióna Carlosa Molinu alebo Andrzeja Fonfaru, ktorý trénuje v našej posilňovni, či zúčastniť sa na tlačovej konferencii Mayweather vs Canelo. Vždy sa snažím takých boxerov pozorne sledovať, pretože v tomto ani žiadnom inom športe nikdy nebudete najlepší, vždy je potrebné zlepšovať sa. K boxu ma priviedol brat, keď som bola ešte malá, a neskôr som sa chodila pozerať na boxerské zápasy v Paname, kde ma to veľmi zaujalo. Ešte ako profesionál neboxujem, ale určite sa vypracujem aj na tú úroveň.
Keď je Maggie v ringu, cíti sa ako doma.
Bojové umenia sú v súčasnosti aj u nás populárne. Čo vás láka na „tanci medzi povrazmi“, a aké sú podľa vás jeho prednosti, prípadne i naopak, jeho negatíva?
Ako som už povedala, ja mám box v srdci a povahou som bojovník. Podľa toho mám aj prezývku The Flame, čiže plameň. Keď som v ringu, cítim, že je to tá správna vec, že som sa konečne našla, našla som životnú cestu. Ako najväčšie pozitívum vnímam, že box mi dal veľa sebadôvery, ktorej mi počas predošlého ťažkého obdobia veľmi ubudlo, a takisto ma naučil nevzdávať sa. Negatívom sú asi možné zranenia, ale to je bežné aj v dostihovom športe.
S trofejou z Golden Gloves.
Aký úspech v boxe považujete doposiaľ za najväčší?
Víťazstvo na turnaji Chicago Golden Gloves. Je to pre mňa veľká česť vyhrať práve tento turnaj, pretože v minulosti sa na ňom zúčastnili slávni boxeri ako Joe Louis a Muhammad Ali.
Ako je to s vami a školou? Študujete alebo doštudovali ste v zahraničí?
Do školy som chodila a aj ju dokončila v Paname. Momentálne však študujem tu v USA.
Kde ste v súčasnosti doma? Láka vás skôr život v zahraničí alebo návrat na Slovensko?
Momentálne som určite doma v Chicagu. Toto mesto má pre mňa zvláštne čaro. Aj v tie najpochmúrnejšie dni mi stačí ísť do parku alebo k jazeru Michigan a hneď sa mi zlepší nálada. Aby som bola úprimná, už som si na život v zahraničí natoľko zvykla, že by som sa nedokázala vrátiť do rodnej krajiny. Myslím, že sa niet čomu čudovať, cestujem od svojich trinástich rokov. Naposledy som bola na Slovensku pred viac ako dvomi rokmi. Určite by som ale chcela prísť na návštevu. Na rodnú Žilinu však nezabudnem a veľmi mi chýba slovenská príroda a hory. Ale takisto ako Európa mi chýba aj Latinská Amerika.
Aké sú ešte vaše ambície alebo nesplnený sen či už v športoch, alebo v osobnom živote?
Vyhrať svetový titul v boxe. A som si priam istá, že tvrdou a dlhoročnou prácou sa mi tento cieľ podarí splniť. A do kategórie nesplnených snov sa určite zaraďujú dostihy v Dubaji, ale veď, nič nie je nemožné... Čo sa osobného života týka, ja som zvyknutá byť väčšinu času sama, takmer nemám spoločenský život. To je daň, ktorú musíte zaplatiť za to, ak sa chcete stať úspešným športovcom. Určite by som ale jedného dňa chcela mať šťastnú rodinu, ale uvidíme, čo mi osud nadelí. Nemôžem mať predsa všetko. Mám priateľa, ktorý je tiež talentovaný boxer a veľmi ma podporuje, tak snáď to vyjde. Musím ale spomenúť, že za mojimi úspechmi určite nestojím iba ja, ale celý rad ľudí, v prvom rade moja rodina, ktorú veľmi ľúbim a ktorá ma podporuje. Takisto všetci zo Sam Colonna Boxing, to je môj druhý domov a sme tam ako rodina. Všetci mi veľmi pomáhajú, hlavne Dion a Freddy, bez ich trpezlivosti a snahy naučiť ma novým boxerským trikom by som teraz určite na tejto úrovni nebola.
Veronika Cvinčeková
Snímky archív Marie Magdaleny Rossak
