Žilinský Večerník

Spomíname si, ako začínal svoju pe­dagogickú a ve­decko-výskumnú činnosť na Vysokej ško­le dopravy a spojov v Ži­line, ako sa vrátil zo štu­dijného pobytu v Dánsku v prvej polovici osemde­siatych rokov, na ktorom dostal napokon ponuku pôsobiť v Lyngby ako hosťujúci profesor. Odniesol si odtiaľ aj dôležitý poznatok – veľkú úctu Dánov k svoj­mu kultúrnemu dedičstvu, k historickým pamiatkam. To ho natoľko inšpirovalo, že spolu s Ing. Gustávom Krušinským a inými vy­tvorili cyklus výstav – Pre­meny Žiliny, aby podnietili záujem verejnosti o histó­riu mesta a ochranu jeho genia loci. Preto je logic­ké, že po roku 1989 pod­poroval vznik občianske­ho združenia Zbor Žilincov a stal sa jeho spoluzakla­dateľom, tajomníkom a po JUDr. Ernestovi Žabkayo­vi a Ing. Štefanovi Massá­nym aj tretím predsedom zboru. Žezlo prevzal v roku 2009. „Skúsenosti sú ne­nahraditeľné!“ pripomínal každému, kto sa zaujímal o činnosť zboru, zložené­ho zo starších, a teda mi­moriadne skúsených od­borníkov, osobností, ktoré veľmi dobre poznajú prob­lematiku a potreby svojho mesta. Osem rokov ich vie­dol v ušľachtilom poslaní – pomáhať nášmu mestu v jeho novodobom rozvoji a zbližovať jeho obyvateľov s odkazmi našich predkov.

Veľkou vášňou Ing. Mi­roslava Pfliegla bolo fo­tografovanie, ktoré rea­lizoval bravúrne. Rôzne techniky vedel umne vy­užiť aj vo vedeckej prá­ci – takú výhodu jeho ko­legovia nemali. Ako sa raz vyjadril, obrazovým zná­zorňovaním momentov sa mu podarilo spresniť vyhodnocovanie skúma­ných procesov, čo veľmi oceňovali aj v Dánsku. Po­stupne pôsobil v niekoľ­kých vedeckých komisiách pri Československej i Slovenskej akadémii vied a svoje práce pravidelne publikoval. Stal sa predse­dom fotoklubu GAMA pri Žilinskej univerzite, bol členom predsedníctva Zvä­zu slovenských fotografov a predsedom Slovenského národného centra medzinárodnej fotografickej or­ganizácie FIAP. Organizo­val svetové výstavy tejto organizácie, pokiaľ sa ko­nali v našom meste alebo na Slovensku. V roku 2008 pomáhal uskutočniť v Ži­line Svetový kongres FIAP, ktorý bol napokon jedineč­nou, obrovskou propagá­ciou nášho mesta. Zvlášť pamätným je aj Bienále medzinárodného salónu fotografie Doprava. Popri­tom uskutočňoval vlastné výstavy alebo posielal fo­tografie na výstavy v Ra­kúsku, Poľsku, Maďarsku, ČR, Nemecku, Francúzsku, Španielsku, Austrálii, Ar­gentíne, Indii, Hongkongu a v ďalších krajinách. Inkli­noval najmä k fotografo­vaniu krajiny a historickej architektúry.

Od roku 1992 riadil vy­davateľstvo Žilinskej uni­verzity – EDIS. Na otáz­ku, čo ho zlákalo z postu vedca do pozície vydava­teľa, odpovedal, že prag­matická záležitosť: edič­nému stredisku totiž hrozil zánik a bolo ho potrebné zachrániť. Vedenie ško­ly mu navrhlo, aby sa ujal tejto úlohy. Bralo do úva­hy jeho kontakty a skú­senosti s vydavateľským prostredím. Miroslava Pfliegla lákalo vybudovať a sformovať nové praco­visko a odskúšať svoje sily v niečom diametrálne od­lišnom. Po čase skonštato­val, že toto prostredie bolo oproti výskumu dravšie, dynamickejšie a v spätnom pohľade aj hmatateľnejšie, veď vydalo množstvo kníh, skrípt, učebníc, časopisov, katalógov, zborníkov, pa­mätníc, propagačných ma­teriálov a rôznych tlačovín, detskej literatúry a poézie. Realizovali sa aj publiká­cie, ktoré postupne vzni­kali v rámci projektu Zbo­ru Žilincov pod ústredným názvom História Žiliny.

Ing. Miroslav Pfliegel spolupracoval s viacerými literárnymi autormi a oni si nevedeli svoje publi­kácie viažuce sa k mestu predstaviť bez jeho foto­grafií a textov.

„Všetok čas pre mesto, všetky sily pre jeho po­vznesenie!“ Toto bolo jeho vnútorné heslo, ktoré nik­dy nedával okato na vedo­mie. Podstatou ozajstnej osobnosti je skromnosť. Tá vychádza z poznania, že múdrosť a dobro nepo­trebujú neustále fanfáry. Aj bez nich si mesto Žilina všimlo neokázalý, pozor­ný, plynulý a napokon vý­razný vklad Ing. Miroslava Pfliegla, CSc. do mestskej mozaiky a v roku 2012 mu udelilo Uznanie za záslu­hy o rozvoj a reprezentá­ciu mesta Žilina.

Charakterizovala ho nielen šírka záujmov a profesionalita, úcta a vrúcny vzťah k Žiline, ale aj vernosť k Žilinskej univerzite. Svojím vľúd­nym pohľadom a pokoj­ným, kamarátskym slo­vom vedel obrúsiť hrany vypätých situácií. Vytr­valo išiel za vecami, kým nedosiahli moment napl­nenia. Ale iba on vedel, čo sa dialo v jeho srdci. Len sme sa zrazu dozvedeli o operácii, ktorú podstú­pil. Nikdy sa neposťažo­val, aj prednedávnom len tak mimochodom pozna­menal, že ide na tri dni do nemocnice na nejaké vy­šetrenie a že sa v zbore o dva týždne stretneme. V tomto jedinom nemal pravdu. Odišiel potichu, navždy, po 71-ročnom pu­tovaní. Svojmu mestu za­nechal tisícky dokumen­tárnych zastavení v čase, ktoré svedčia o jeho vývi­ne a premenách. V ume­leckej fotografii ponú­kol verejnosti romantiku, prekvapivé momenty, hru prírodných živlov, ale aj ľudské otázky a zamysle­nia. „Umelecká fotografia nás vťahuje do sveta zá­zračnej imaginácie...“ po­vedal. V organizátorskej práci si bude mesto a Zbor Žilincov dlho pripomínať jeho osobnosť. V ľudskom, človečenskom rozmere je nenahraditeľný.