V roku 2014 ste vyštudovali herectvo na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Aké okolnosti môžu za to, že ste na Slovensku?
Tým, že ma na štúdium herectva na Akadémii dramatického umenia (Akademija dramske umjetnosti) v Záhrebe neprijali, a zdalo sa mi vtedy, že iná divadelná škola v Chorvátsku pre mňa nie je (alebo som ja nebola pre tú školu), rozhodla som sa to skúsiť mimo Chorvátska a tak som odišla do Bratislavy, na prijímacie skúšky na VŠMU.
V prvom ročníku magisterského štúdia herectva ste študovala na Akadémii teatralnej Aleksandra Zelwerowicza vo Varšave. Povedzte nám niečo o tejto skúsenosti.
Je to klasická, štátna divadelná škola. Sú rozdiely v organizácii štúdia a, samozrejme, ani "náplň" nie je taká istá. Keby som mala porovnať moje študovanie na VŠMU v Bratislave a na AT vo Varšave, zhrnula by som to takto. Na VŠMU sme boli dosť praktickí, čo znamená, že sme si niečo zopakovali dostatočne veľakrát, aby sme sa uistili, že všetko stíhame podať vo forme, v akej to podať chceme. Na AT vo Varšave sa skúšanie akoby "ťahalo", mala som pocit, že nestíham, spolužiaci mi hovorili, nech nestresujem (smiech), a nakoniec sa všetko pospájalo, stihlo a bolo to aj dobre.
Účinkovali ste aj v iných divadlách, v čom je to žilinské iné?
Mnohé divadlá, asi celkovo na svete, sa snažia svojím spôsobom reflektovať realitu a kráčať s dobou, v akej žijeme, teda, vytvárať čo najaktuálnejší repertoár, a jedno z týchto divadiel je aj žilinské. Zdá sa mi, že žilinské divadlo je, minimálne v rámci Slovenska, pohotovejšie, keď ide o vyjadrovanie vlastného názoru. Samozrejme, v Mestskom divadle Žilina pracujú rôzni ľudia a je nemožné, aby všetci títo ľudia na všetko mali identický názor (a je to aj úplne v poriadku, že identický názor nemajú), ale dáva sa najavo, čo si myslíme o niektorých dôležitých spoločenských otázkach.
Pôsobíte tu už 6 rokov. Čo ste sa naučili?
Profesionálne: vnímajúc, ako pracujú moji kolegovia, viac rozumiem tomu, ako som herecky na tom ja a čo potrebujem k tomu, aby mi "niečo vyšlo lepšie". Súkromne: že v istých životných situáciách "všetko" vyjde najavo, teda, prejavuje sa to, čo je v nás.
Mali ste k divadlu blízko už v detstve? Prečo ste sa rozhodli pre túto profesiu?
Áno, z toho, čo mi rodičia sem-tam spomenuli, u mňa sa to začalo prejavovať veľmi skoro v detstve (smiech). Na základnej škole som začala chodiť na dramatický krúžok v Záhrebskom divadle mladých (Zagrebačko kazalište mladih) a odvtedy som akosi z divadla neodišla. Pred štúdiom herectva som študovala aj na inej vysokej škole, robila som aj "neherecké práce", ale herecká profesia ma z nejakého dôvodu takmer vždy priťahovala.
V akých hrách vás môžu diváci aktuálne vidieť?
V inscenáciách Mestského divadla Žilina "A je tu zas", "Žltá čiara", "Prachy!", "HEY! Slováci", "Neznášam ťa!", "Kaderníčky", "Kreutzerova sonáta/Čia vina?” a "Rozhovor s členkou kultu”. Čoskoro začíname skúšať aj inscenáciu "Dušan Makovický sa obesil vo svojom rodnom dome". Premiéra bude 17. júna 2023.
Je vám nejaká postava obzvlášť blízka a prečo?
Uf, to je ťažká otázka... Nie každá je, samozrejme, rovnako komplexná, ale aj tak si v každej musím nájsť čosi mne blízke, aby som ju vedela zahrať. Možno postava, ktorá mi bude obzvlášť blízka ešte len má prísť. Každopádne, budem rada, ak príde.
Ako vnímate kultúru na Slovensku v porovnaní s Chorvátskom?
Slovensko a Chorvátsko sa vo viacerých ohľadoch podobajú, ale sú to predsa dve rôzne krajiny a kultúra vyplýva z mentalít ľudí či histórie, povedala by som, že je to aj v každej časti Chorvátska, respektíve Slovenska trochu inak. Keď ide o divadlo, organizačne je to podobné: v menších mestách je mestské divadlo - s tým, že sa tieto divadlá v Chorvátsku väčšinou volajú "národné divadlo v..." - a divadlo pre deti a mládež či bábkové divadlo, a v Záhrebe je národné divadlo, niekoľko kamenných divadiel, so stálym alebo bez stáleho hereckého súboru, a nezávislá divadelná scéna, ako aj v Bratislave. Všimla som si, že v Záhrebe v posledných rokoch vzniklo dosť monodrám - je aj tam veľa hercov na "voľnej nohe" a vnímam to ako ich spôsob presadzovania sa. Všimla som si aj to, že na to, aká je záhrebská tanečná škola mladá (väčšina chorvátskych tanečníkov študovala v zahraničí), v Záhrebe nejaká tanečná scéna predsa je. V Bratislave sa tanec na VŠMU dá študovať už dlho. Nemôžem povedať, že to mám overené na sto percent, ale, tak pocitovo, zdá sa mi, že bábkové umenie je na Slovensku na vyššej úrovni ako v Chorvátsku, tým, že sa bábkové umenie v Bratislave dalo študovať o dosť skôr ako v Chorvátsku - v Chorvátsku dlhé roky v bábkových divadiel zamestnávali činoherných hercov.
Majú Chorváti radi divadlo?
Áno, majú, a keď je to dobré divadlo, tak ho majú veľmi radi.
A čo Slováci, aké je publikum tu?
Podobné ako v Chorvátsku, povedala by som, tak, ako my všetci ľudia sme si v niečom podobní. Aj na Slovensku, aj v Chorvátsku sú aj sofistikovanejší diváci, ktorí napríklad od divadla čakajú viac, aj diváci, ktorí do divadla nepôjdu, ak sa tam nezasmejú. To naozaj nemyslím v zlom, môže človek byť aj skutočný intelektuál a do divadla bude chodiť len preto, aby sa uvoľnil, ak vôbec do divadla bude chodiť (smiech).
Cítite sa tu po rokoch už ako doma?
Aj toto je ťažká otázka (smiech). V Žiline mám nejakú svoju rutinu, povedala by som, aj nejaký svoj pokoj, aj ľudí, ktorých mám rada, ale chodím domov do Záhrebu vždy, keď sa dá alebo je to potrebné, a aj keď veľmi veľa času v roku trávim na Slovensku, vo vlastnej hlave bývam v dvoch krajinách. Nemôžem povedať, že som z Chorvátska úplne odišla, ani neviem, prečo by to tak malo byť.
Aký ste v divadle kolektív?
Sú v divadle kolegovia zapojení do takmer všetkých segmentoch divadla, aj kolegovia, ktorí si, poviem to tak, idú svoje. Niektorí k sebe, ako všade majú bližšie, či profesionálne, či súkromne, a niektorí k sebe majú menej blízko. Ale ešte som tu nezažila nikoho, kto by bol neochotný, keď bolo treba niečo spoločne vyriešiť alebo urobiť. Takže, vieme sa dohodnúť.
Keď idete za kultúrou vy, kam zájdete?
Keď ide o Žilinu a okolie, keď môžem, pozriem si hosťovacie predstavenia v Mestskom divadle Žilina, samozrejme, aj predstavenia mojich kolegov, v ktorých nehrám, občas chodím aj na predstavenia a filmy do žilinskej Stanice, na podujatia do žilinskej Novej synagógy a na predstavenia Slovenského komorného divadla v Martine, či na festival Dotyky a spojenia, aj na Bábkovú Žilinu. Keď som v inom meste, môj program je často divadlo + múzeum. Pred chvíľou som sa vrátila zo Záhrebu a tam som videla také veľmi komorné predstavenie v nezávislom divadle Knapp. Vlastne v Záhrebe dosť často chodím na nezávislé predstavenia
Niečo viac o Tajne Peršić
Vzdelanie: Filozofická fakulta Univerzity v Záhrebe - história a chorvátsky jazyk a literatúra;
Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení v Bratislave - herectvo
Záľuby: Čas v prírode, najmä u nás pri mori, občas cestovanie, občas čítanie, občas rekreácia, hlavne plávanie, kávy s kamarátmi, filmy v kine, pekné výstavy v pekných múzeách, pekné kostoly, chutné jedlo.
Rodina: otec a sestra v Záhrebe
Obľúbená kniha/film/hudba: Moja obľúbená kniha kedysi bola "Oceán more" Alessandra Barrica, musím začať znovu viac čítať, aby som našla tú novú obľúbenú. V minulosti môj obľúbený film bol "Súmrak dňa" (réžia: James Ivory), dnes ich je viac, ale spomeniem "Skrytý život" (réžia: Terrence Malick) a "Stopy" (réžia: Dubravka Turić). Najradšej mám rockovú hudbu, ale ocením aj dobrý pop.
Obľúbené miesto v Žiline: Asi to bude Kostol obrátenia sv. Pavla na Mariánskom námestí.
Čo si na ľuďoch vážite? Úprimnosť, aj keď to občas treba vedieť spracovať, a dôslednosť, keď spĺnia to, čo sľúbili, aj keď možno meškajú (smiech).
Aké sú vaše cestovateľské sny: Tak trochu sa chystám navštíviť kamarátku v Portugalsku, ak to bude možné, išla by som do Osla a na švédsky ostrov Fårö, do Paríža a na Nový Zéland.
