Pred pár dňami ste navštívili Žilinu, aby ste čitateľskej verejnosti predstavili svoju novú knihu Liek na smútok. Aká je?
Kniha Liek na smútok je o smrti, bolesti, strate, smútku a zúfalstve... Ale aj o láske, priateľstve a o skutočnosti, že život má pre nás v zálohe vždy nejaké to prekvapenie. Vraj ste si pri písaní tohto príbehu veľa poplakali.
Veľmi smutný je aj dej knihy Kvety pre Lauru, v ktorej rozoberáte veľmi citlivú a ťažkú tému – ako sa rodičia vyrovnávajú so smrťou svojho dieťaťa. Ako sa vám takéto príbehy píšu?
Ťažké témy ma bolia, a myslím to doslovne. Plačem a je mi zle od žalúdka... A trvá mi oveľa dlhšie, kým napíšem bolestivé strany. Ale cítim, že aj o tom musím písať, pretože tieto veci sa, bohužiaľ, stávajú. Keby som mohla, tak to zariadim tak, aby sa nestávali. Ste spisovateľkou na plný úväzok už od roku 1991.
Kedy ste zistili, že vás baví písanie?
Už na základnej škole, vtedy som začala prispievať do školského časopisu. Potom na gymnáziu som v písaní pokračovala a prispievala do časopisu Kamarát. Keď som sa rozhodovala, na ktorú školu ísť ďalej, bolo mi už jasné, že vyhráva slovo, a preto som si vybrala štúdium žurnalistiky. Po skončení štúdia ste niekoľko rokov pracovali aj ako redaktorka v časopise Osvetová práca.
Ako si spomínate na toto obdobie?
Každé obdobie nášho života má určitý význam pre naše rozvíjanie sa, učenie... Keďže to bolo na začiatku mojej profesionálnej praxe, prijala som to. Dôležitú úlohu pri rozhodovaní tiež zohrával môj syn, ktorý mal v tom čase len dva roky. Bolo mi jasné, že denník nebudem stíhať, tak som sa rozhodla pre Osvetovú prácu, ktorá vychádzala v dvojtýždňovom intervale. Mnohému som sa tam priučila a na svoje začiatky spomínam v dobrom.
V roku 1991 ste novinárčinu zavesili na klinec. Ktorý moment rozhodol o tom, že sa vydáte cestou spisovateľky?
Bolo to viacero vecí, ktoré sa naakumulovali v rovnakom čase - Osvetová práca v období, keď som bola s dcérou na materskej dovolenke, zanikla a ja som nemala kam nastúpiť. Bola som vyše roka evidovaná na úrade práce, kde som dostávala rôzne pracovné ponuky: napríklad urobiť si masérsky alebo kuchársky kurz... Bohužiaľ, nežartujem. Mala som ukončené vysokoškolské štúdium, za sebou doktorandské skúšky a oni mi tam navrhovali rekvalifikáciu. To všetko, spolu s mojou túžbou písať, viedlo k tomu, aby som s tým naozaj aj začala. Tak som to urobila.
Kde ste čerpali námet na svoju prvú knihu?
Hlavná hrdinka Jana v mojej prvotine je vysokoškoláčkou a matkou zároveň - tak ako ja. Už v čase, keď som to prežívala, sa vo mne rodila myšlienka: „O tomto raz napíšem“. Samozrejme, príbeh som si vymyslela, ale skúsenosti s tým, aké je to byť matkou a študentkou zároveň, som okúsila na vlastnej koži.
Ako si spomínate na prvé komunikácie s vydavateľmi a pocit, keď ste sa dozvedeli, že vám váš rukopis vydajú?
Takmer tri roky trvalo, kým sa vydavateľstvo Print Servis ujalo mojej prvotiny. Všade ma odmietali, a tak mi s vydaním prvej knihy pomohli moji rodičia. Vyšla mi bez nároku na honorár, ale vyšla a to bolo podstatné! Veľmi som sa tešila.
Vo vašich románoch sa nájde nejedna čitateľka. Slúžia vám k inšpirácii životy reálnych ľudí?
Ako inšpiráciu beriem všetky osudy a príbehy, ale pretvorím si ich na vlastné. Takže v skutočnosti sú to vymyslené príbehy inšpirované skutočnosťou.
Nájdeme v nejakej knihe aj vás?
V každej knihe som tak trocha rozkúskovaná. Všetky moje knihy spája moje zmýšľanie, videnie sveta, láska k deťom a k prírode. Občas do nich zahrniem aj vlastné skúsenosti a zážitky. Trebárs niečo, čo sa mi stalo v čakárni u lekára alebo v autobuse.
Keď nepíšete, ako trávite svoj voľný čas?
Veľa športujem – pravidelne hrávam s manželom, s deťmi a s priateľmi bedminton, stretávam sa s priateľmi, čítam a chalupárčim. Všetko dokopy to milujem.
Ste spisovateľkou ženských románov. Dá sa o vás povedať, že ste romantička?
Som romantička s reálnym videním sveta. Nepadám do mdlôb, neočakávam od manžela kytice ruží ani poklony, ale milujem prírodu, vnímam jej odtiene a všetko krásne, čo nám dáva, a tiež mám rada drobnosti, ako sú krhličky, zvonkohry, anjelov... No keďže mám tri deti a na starosti dve domácnosti, doma a na chalupe, nemám čas na hlúposti. Aj keď na snívanie si čas vždy nájdem.
Žijete si aj vy príbeh ako z knihy?
Myslím si, že každý človečenský príbeh stojí za román - takže aj ten môj. Lenže o tom svojom by som nikdy nenapísala. Ten patrí len mne a mojej rodine. A ja si ho vychutnávam a teším sa z neho.
Michala Stehlíková
Snímka autorka
