TERCHOVÁ. Snehová pokrývka nedala ani tento rok vydýchnuť Terchovskej doline, a vie o tom svoje aj pán Ladislav Tlacháč. Je jediný, kto žije v osade Tlacháčovia, vzdialenej od centra Terchovej 7 km.
Problémové úseky spriechodnili v obci túto zimu pomerne rýchlo a v rámci aktivačných prác k tomu prispel i on. „Chodím 3-4-krát do týždňa do dediny, záleží, ako často ma potrebujú na práce,“ hovorí. Z osady na miesto, kde má autobus poslednú zastávku, je to tri kilometre. Robí si chodník cez horu, keď mu ho však za jedinú noc zafúka, nemôže ísť ani v nedeľu do kostola. A keď je kalamita, to sa vraj vôbec nedá tadiaľto prejsť. „Trvá pár dní, kým s lopatou odhodíte sneh a dostanete sa odtiaľ. Minulý rok som sa takto nemohol dostať dole, tak mi volali, či žijem. Ja že hej, že prídem, ale tak za dva dni. A to bolo dobré, že som mal vôbec nejaký signál,“ opisuje.
Stalo sa mu však aj to, že sa z osady nedostal aj týždeň. Treba si preto robiť poriadne zásoby jedla už na jeseň. Pán Ladislav Tlacháč si nakúpi niekoľkokilový balík z každej múky, ale potraviny si aj sám dopestuje. Má menšie hospodárstvo, s ovocnými stromami a záhradkou. Čo ho však hnevá je to, že zemiaky mu často požerú diviaky. Okrem mnohých psíkov, ktorí mu robia spoločnosť, chová i kravu. „Som vychovaný na mlieku. Aj za to sa cítim na 25!“ hovorí so smiechom. Osadník priznáva, že niekedy mu je na horách samému clivo. V lete tu občas zavítajú i turisti, v okolí sú totiž dve chaty. Teraz v lese ale ľudské stopy ťažko nájdete, iba ak od zverov. Veľakrát tu stretol i medveďa. „No čo spravíte, buď odíde on alebo ja. Aj preto fajčím, lebo medveď nemá rád dym. Ale ja hovorím, že nie zverov, ľudí sa treba báť,“ domnieva sa.
Strieľajú mu na psov
Neoddeliteľnou súčasťou jeho života sú okrem statku aj jeho psi, ktorí mu pomáhajú pri pasení a strážení dobytka, strážení osady a okolitých polí, robia mu spoločnosť, keď je mu smutno, odprevádzajú ho, keď ide ráno do roboty dolu do dediny a čakajú ho poobede, keď sa vracia.
Tak to bolo aj pred tromi týždňami v utorok. Odprevádzali ho Maco s Tinou. Maco, mohutný a silný biely pes, potomok turkménskeho alabaja, mal ešte len rok a bol výborný strážca. Do osady sa už nevrátil, zastrelili ho vraj terchovskí poľovníci. Sučka Tina sa doplazila v piatok večer domov s veľkou dierou v chrbte a pochrámanou labkou. Keď ju uvideli ostatní psi, vrhli sa na ňu a začali jej lízať rany. Minulý rok vraj pánovi Tlacháčovi odstrelili poľovníci päť psov. „Poľovníci tvrdia, že naháňajú zverinu. Možno ju trochu ponaháňajú, ale nechytia. Zato medveď mi minulý rok zožral a podlávil celé pole ovsa a obral slivky a jablone, diviaci doryli celé pole, jastrab a kuna mi odniesli osem sliepok,“ hovorí.
Život vrchára na kopaniciach nie je ľahký, ale s tým človek, čo tu žije, akosi ráta. „Smutné na tom je len to, že mi ho robia ťažším práve tí, ktorí by mi mohli skôr trochu pomôcť,“ dodáva. Na lazoch či kopaniciach si vie dnes už iba málokto predstaviť svoj život. Mnohým sa bývanie v horách spája s istou romantikou či pokojom, život tu je však vraj veľmi tvrdý. Nielen práca okolo chalupy, ale hlavne neustále schádzanie dolu a hore cez horu je dosť náročné. Pán Ladislav sa tu narodil a žili tu aj jeho rodičia. Keď si v roku 1983 odrábal v Ostrave vojnu, zomrel jeho otec. „Mama ostala sama na tom kopci a to bolo veľmi ťažké. Pracoval som potom v Žiline a chodieval skoro každý deň, ale keď navalilo snehu aj dva metre, nedalo sa tam dostať,“ spomína si. „Tento rok už nebude sneh. Možno tak 20 cm, ale kalamita už nie,“ uzatvára pán Ladislav z osady Tlacháčovia. <
Veronika Cvinčeková
Snímky autorka
