Terchovská muzika sa často nazýva aj nebeskou. Prečo je to tak?
Jedna prastará legenda hovorí, že terchovská zem je reliktom zatúlanej nebeskej hviezdy, ktorej dvorní hudobníci – nebeská muzika – boli prvými osadníkmi Terchovej. Ich potomkom sa oveľa rokov neskôr narodili
Juraj Jánošík a Adam František Kollár. Hoci je to len legenda, faktom zostáva, že o terchovskej muzike dodnes mnohí hovoria ako o nebeskej!
Ako sa stalo, že práve túto hudbu zapísali do zoznamu UNESCO?
Najvyššieho možného svetového ocenenia sa jej dostalo 5. decembra 2013 v azerbajdžanskej metropole Baku. Prvok Terchovská muzika bol vtedy zapísaný do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva. Ide o medzinárodné uznanie, ktoré UNESCO priznáva výnimočným formám ľudových a tradičných prejavov, akými sú hudba, tanec, národné rituály a mytológia, poznatky a praktiky vzťahujúce sa na prírodu a svet, skúsenosti spojené s tradičnou výrobou, ako i osobitné kultúrne prostredia. Pod ochranné krídla UNESCO sa tak, myslím, zaslúžene dostala aj Terchovská muzika.
Peter Cabadaj - literárny a kultúrny historik, spisovateľ, dlhoročný šéfdramaturg Jánošíkových dní, autor knihy Terchovská muzika.
Čím je teda Terchovská muzika výnimočná?
Jednotlivé oblasti Slovenska sa nevyvíjali v minulosti rovnako, čo malo za následok vytváranie regionálne odlišného spôsobu života, ako i špecifické črty ľudovej kultúry. Charakteristickým zamestnaním Terchovcov
bolo po stáročia pastierstvo a salašníctvo, a tak sa pastierska kultúra zásadne premietla aj do miestnej ľudovej tradície, umenia a folklóru. Obec Terchová ležiaca na rozhraní Horného Považia, Kysúc a Oravy, v lone
čarovnej prírodnej scenérie, patrí medzi tie lokality, kde pretrvali rôzne prejavy ľudovej tradície. Mimoriadne rozvinutá je najmä hudobná kultúra. Pravú identitu človeka formuje materinská reč, zvyky a nehmotná (duchovná) kultúra, v ktorej obkolesení vyrastá. Toto stotožnenie sa ďalej viaže na „pevninu detstva“, rodný kraj či región. Hodnoty a dedičstvo otcovizne, ktoré človek vyznáva a rozvíja, sa stávajú jeho spojivkom voči cudziemu. A čím je tlak „cudzieho“ viditeľnejší, hmatateľnejší a intenzívnejší, tým väčšmi sa človek chce stotožniť s tým, čo považuje za svoje. Lebo to predstavuje jeho obranu, vlastný pocit identifikácie, bezpečia domova... Uvedené slová môžeme v plnej miere uplatniť aj v prípade Terchovcov. Folklórne inšpirácie, ľudové tradície a najmä osudový vzťah k otcovizni sa z ich duše a srdca nevygumujú nikdy. Predovšetkým u muzikantov ide o fundamentálny zreteľ osobnostnej identity, ktorý si starostlivo chránia, strážia a prehlbujú.
Vie sa určiť, kto s touto muzikou začal?
Najstaršie zachované písomné zmienky o terchovskej „nebeskej“ muzike registrujeme zo začiatku 90.tych rokov 19. storočia. (Potenciálnym záujemcom o štúdium ľudovej kultúry a zvykoslovia Jánošíkovho kraja vrelo
odporúčame sériu článkov Michala Vojteka, uverejnených v rokoch 1903 až 1907 na stránkach Časopisu Muzeálnej slovenskej spoločnosti, ktorý v Martine vydával Andrej Kmeť.) Dostupné pramene uvádzajú, že prvé zoskupenie hudcov bolo z osady Kvočkovia; išlo o Kvočkovskú muziku, takzvanú „terchovskú trojku“. Sprvu hrávala v zložení: predník Michal Fergel, kontráš Michal Rechtorík a basiar Ján Struhárňanský. Keďže to boli chýrni muzikanti, dobre ich poznali nielen v Jánošíkovom kraji, ale tiež v širšom okolí. Neskôr sa zásluhou rodov Rechtoríkovcov, Kvočkovcov, Struhárňanských, Kuzmovcov, Balátovcov, Rybárovcov, Meškovcov, Mihovcov, Hanuliakovcov, Muchovcov, Bobáňovcov (a iných) terchovská muzika rozšírila do susedných dedín i mnohých kútov Slovenska (Horné Považie, Turiec, Kysuce, Orava, Považská Bystrica, Prievidza, Topoľčany, Zvolen, Bratislava a okolie, Skalica...). Obísť nemožno v tejto súvislosti ani Brno – druhé najväčšie mesto Českej republiky, kde od roku 1954 do konca mája 1993 pôsobil Vojenský súbor piesní a tancov Jánošík (dnes Ondráš). Ako kuriozitu spomenieme predvojnové účinkovanie terchovských hudcov v ďalekej Argentíne...
Monumentálny Terchovský symfonický orchester a zbor účinkuje len raz v roku – na Medzinárodnom folklórnom festivale Jánošíkove dni v Terchovej. FOTO Milan Kosec
Takže môžeme smelo povedať, že Terchovci majú hudbu v krvi...
Podľa slov pamätníkov, ale i na základe záverov desiatok terénnych výskumov, vieme, že takmer každá terchovská osada mala kedysi vlastnú muziku s charakteristickým repertoárom aj interpretačným štýlom. Nemôže byť teda nijaká náhoda, že viacerí odborníci označujú Terchovú za miesto s najväčšou koncentráciou hudobníkov na malom priestore. „Klasickú drevenú trojku“ (prvé husle, kontra, basička – dvojstrunová basa s autentickým drsným zvukom) neskôr doplnili druhé husle, ktoré hrajú takzvaný terc.
Ako to bolo s hudbou neskôr, v 20. storočí?
Silná generácia všestranných muzikantov uzrela v Jánošíkovom kraji svetlo sveta koncom tridsiatych a v prvej polovici štyridsiatych rokov 20. storočia. Niekoľkí z nich sa výrazne presadili aj v celonárodnom meradle.
Súčasťou tejto generačnej vlny boli Viliam, Tomáš a František Meškovci, Miroslav Vallo, Ladislav Cingel, František Gažo, Ladislav (Vlado) Mihalčatín, Jozef a Róbert Mihovci, František Garel, Alojz Cabadaj a ďalší.
Terchovskí muzikanti sú mimoriadne všestranní a zvyčajne ovládajú hru na viacerých nástrojoch. Bez problémov zvládnu party spoluhráčov v sláčikovej muzike, vedia hrať na píšťalkách či heligónke. Hoci terchovská muzika disponuje skromným nástrojovým obsadením i harmonickým sprievodom, nič jej to neuberá na kráse a podmanivosti. Hudobníci tento zdanlivý nedostatok plne kompenzujú hrdelným spevom, čím zvyšujú
expresívnosť aj výbušnú silu vlastného muzikantského prejavu.
Aké je teda nástrojové zloženie terchovskej muziky?
Hudobný inštrumentár je v Terchovej zastúpený bezdierkovou píšťalkou zvanou koncovka, trúbou z rohu zvierat, husľami, basičkou (violončelom), v novšej ére tiež akordeónom, heligónkou, fujarou – trombitou,
drumbľou, ústnou harmonikou... Muzikanti si často svoje nástroje aj sami vyrábali.
Ťažká muzika z Terchovej bezprostredne po zaradení prvku Terchovská muzika do UNESCO v Baku, 5. 12. 2023. FOTOARCHÍV Peter Cabadaj
Môžeme teda povedať, že táto hudba nie je iba o husliach. Ak sa k nim dostali ostatné nástroje?
Napríklad, na píšťalkách hrávali zväčša bačovia a pastieri pri pasení oviec či dobytka. Koncovky boli spočiatku zhotovované z dvoch kusov dreva. Obtáčali sa čerešňovou kôrou a až neskôr ich začali vytáčať z jedného kusa. Najznámejším hráčom na tento druh nástroja bol chýrny bača Vincent Patrnčiak, v ktorého šľapajach dlhodobo úspešne kráča syn Rudolf – všestranný hudobník a neúnavný organizátor kultúrnych, duchovných,
spoločenských a iných akcií v Jánošíkovom kraji. Heligónka sa v Terchovej výrazne uplatňuje zhruba od polovice minulého storočia. Zásluhou relatívne ľahkého ovládania vynikla ako sólový nástroj všade tam, kde absentovala celá muzika (svadby, krsty, zábavy, súkromné posedenia...). Hru dopĺňa spev, pričom heligonkár a spevák v jednej osobe strieda pomalé tempo s rýchlym, využíva inštrumentálne medzihry i charakteristickú dohru. Absolútnu heligonkársku špičku roky tvoria Viliam Meško, Ján Miho, František Mucha, Miloš Bobáň a Vincent Krkoška (ide všetko o skvelých multiinštrumentalistov). Z plejády najmladších terchovských interpretov spomenieme Martina Repáňa, ktorý zvíťazil v populárnej televíznej folklórnej súťaži RTVS Zem spieva 2018. Ladislav Rybár organizuje od roku 2010 výstup heligonkárov na Veľký Rozsutec s bohatou účasťou muzikantov z rôznych končín Slovenska. Na Jánošíkových dňoch 2019 bol prekonaný vlastný slovenský rekord v najväčšom počte spoločne hrajúcich heligonkárov – prišlo 305 terchovských, slovenských, českých a poľských muzikantov. Opomenúť nemožno ani klávesovú harmoniku (pianofka). V hre na tento nástroj prenikol do širokého povedomia Milan Chvastek, ktorého vystúpenia doslova zbožňovali húfy milovníkov ľudového umenia. Neopakovateľným improvizačným majstrovstvom, ktorému nikdy nechýbala svojrázna herecká vložka, obohacoval domáce i zahraničné folklórne podujatia o čarovnú esenciu kultivovaného humoru, vyvolávajúcu ťažko opísateľné atmosféru. Írečitým harmonikárom býval v minulosti tiež Ján Vráblik.
Spomenuli ste veľa, najmä tu v okolí, známych mien. Všetci sú vynikajúci hudobníci. Akí ďalší umelci sa venujú terchovskej muzike v súčasnosti?
Medzinárodne najúspešnejšou terchovskou muzikou bola v uplynulých decéniách bezpochyby Ľudová hudba bratov Muchovcov s basiarom Rudolfom Patrnčiakom. Citlivo oživila a zmodernizovala tradičný repertoár, ktorý majstrovsky prezentovala na mnohých domácich aj zahraničných festivaloch (Argentína, Austrália, Česko, Francúzsko, Irak, Jemen, Luxembursko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Švédsko, Taliansko, Veľká Británia
a inde). Najväčším triumfom Muchovcov bolo víťazstvo v kategórii ľudových hudieb na jubilejnom 50. ročníku svetoznámeho súťažného festivalu v Llangollene (Wales, 1997). Výnimočnú úlohu ohľadne širokospektrálnej propagácie terchovskej hudobnej kultúry a folklóru zohral čerstvý osemdesiatnik, svetobežník Viliam (Vilo) Meško.
Aktuálne funguje v Jánošíkovom kraji a okolí množstvo muzikantských zoskupení. Niektoré z nich upútali pozornosť širšej kultúrnej verejnosti (Ťažká muzika, Ľudová hudba Martinky Bobáňovej, Nebeská muzika, Bobáňovci – Terchovský orchester ľudových nástrojov, Repáňovská muzika & Martin Repáň). Špeciálnu kategóriu tvoria folklórne súbory Rozsutec a Stavbár zo Žiliny (založil ich Miroslav Vallo, prvé menované teleso dlhodobo viedol František Gažo) a Kriváň z Turian, ktoré systematicky čerpajú z bohatého žriedla ľudovej tradície Jánošíkovho kraja. Zásluhou obetavosti Vincenta Hanuliaka pôsobila v rokoch 1976 – 2007 pri súbore Turiec z Martina Terchovská muzika Hanuliakovcov.
Tradičná terchovská hudba sa ale v súčasnosti premietla aj do modernejších prvkov. A úspešne. Koho by ste vyzdvihli na tejto scéne?
Jednou z najvýraznejších slovenských kapiel v oblasti etnickej hudby je už viac rokov Nebeská muzika z Terchovej. Album tejto formácie s názvom Zbojstory: príbehy z kraja Jánošíka bol v roku 2017 zaradený do TOP 20 prestížnej európskej hudobnej hitparády, zameranej na world music. Nebeská muzika ako jediná etnokapela na svete čerpá vo svojej tvorbe len výlučne zo zdrojov ľudovej hudobnej kultúry rodnej obce. Zároveň ide o historicky prvú skupinu z Terchovej, ktorej album (Zbojstory) si mohli poslucháči vypočuť vo svojich smartfónoch alebo počítačoch cez globálne používané služby ako Spotify, iTunes, Google Play či Deezer. „Rockovo-folklórni Jánošíci“, ako zvyknú fanúšikovia označovať terchovsko-žilinskú kapelu Arzén, taktiež patria do našej témy. Skupina koncertuje nepretržite od svojho vzniku v lete 1983 (!). Vždy ju charakterizovala poctivá muzikantská robota a nepodliehanie rôznym módnym vlnám a tendenciám. Dominantnú časť repertoáru tvoria rockové úpravy terchovských ľudových piesní. Začiatkom januára 2018 vydal Arzén cédečko Teraz nám vyhráva, do ktorého formácia zhmotnila to najlepšie, na čom v uplynulých rokoch tvrdo pracovala. Hoci sa muzikanti nikdy programovo neprihlásili k módnej vlne etnickej hudby (world music), akoby z bočného vchodu ju dokážu unikátnym spôsobom okysličovať o výrazovo silné vrstvy či spodné prúdy. Kapela totiž vníma svoje terchovské inšpirácie ako slovenskú pieseň, kolujúcu v žilách sťa dotyk nebeských hudobných sfér.
Obálka a grafický dizajn knihy je dielom výtvarníka Jána Novosedliaka, ktorý bol v minulosti vedúcim výpravy Mestského divadla v Žiline.
Kto vychováva budúcich terchovských muzikantov?
Výchove budúcich muzikantov, ale tiež spevákov a tanečníkov, sa okrem staršej Základnej umeleckej školy Belá – Nižné Kamence (vznikla v auguste 1987) venuje od 1. septembra 2017 aj Súkromná základná umelecká škola Akadémia muzika so sídlom v Terchovej. Folklorista, hudobník a pedagóg Vladimír Moravčík, ktorý dlhodobo skúma fenomén terchovskej muziky, tvrdí, že jej najväčšou hodnotou je archaickosť. Od valaskej kolonizácie pretrvávajú terchovská hudba, spev a tanec nepretržite v pôvodnej podobe.
Čím sa líši terchovská muzika od klasickej ľudovej?
Svojský štýl terchovskej muziky sa odráža v melodike, tempe, harmónii, forme, dynamike i hráčskom umení interpretov. Neopakovateľná farba a zvuk vyplývajú z ladenia nástrojov, charakteru tóniny a muzikantskej
techniky. Terchovci si jedinečne zachovávajú svoj vyhranený hudobný štýl, ktorý sa prejavuje najmä v konštantnom nástrojovom obsadení, ustálených tempách, hudobnej forme, harmónii a dynamike. Všeobecne o Terchovcoch platí, že sa dokážu vynájsť v každej situácii. Keď napríklad neboli k dispozícii hudobné nástroje, zhotovili si ich sami. Na tomto mieste pripomenieme aspoň takzvanú terchovskú škatuľovú muziku. Hudobníci, ktorí boli kvôli obžive nútení chodiť na sezónne práce do bližšieho i vzdialenejšieho sveta, si nemohli vziať veľkú batožinu – často ani svoje inštrumenty. Keďže bez muziky dlhšie vydržať nedokázali, mierne si upravili drevené prepravky, do ktorých zbierali úrodu. Natiahli na ne struny a hrali. Tieto vskutku originálne nástroje mali dočasný charakter, a preto sa okrem bás, žiaľ, nezachovali.
Z terchovskej muziky sa za tie roky stal doslova fenomén. Ako ho vnímajú odborníci?
Etnomuzikológovia a skladatelia začali systematickejšie prejavovať interes o miestnu tradičnú ľudovú sláčikovú hudbu od konca 40-tych rokov minulého storočia. Ako bádatelia či zberatelia tu robili svoje terénne výskumy Karol Plicka, Pavol Tonkovič, Tibor Andrašovan, Alexander Móži, Ladislav Leng, Oskár a Alica Elschekovci, Ondrej Demo, Svetozár Stračina, Cyril Zálešák, Kliment Ondrejka a ďalší odborníci. Dokumentácia z ich výskumov je uložená v Literárnom archíve Slovenskej národnej knižnice v Martine, archívoch Slovenského rozhlasu (RTVS), Ústavu hudobnej vedy Slovenskej akadémie vied v Bratislave a inde. Získaná cenná pramenná báza bola ťažiskovým podkladom k vzniku niekoľkých erudovaných štúdií o hudobnej kultúre Jánošíkovho kraja. Nadobudnutý materiál kľúčovo poslúži aj pri realizácii komplexnej monografie o terchovskej muzike. Terénnemu výskumu v miestnych osadách a dokumentácii zvykoslovných prejavov venovali značné úsilie i domáci folkloristi z Terchovej (Miroslav Vallo, František Gažo, Ján Miho, František Mucha, Rudolf Patrnčiak, Alojz Mucha, Miloš Bobáň, Vladimír Moravčík, Jozef Ďuračka).
Certifikát o zápise prvku Terchovská muzika do UNESCO. FOTOARCHÍV Peter Cabadaj
Ale zaujala aj filmárov...
Terchovská muzika mnohokrát účinkovala – a účinkuje dodnes – v rôznych celovečerných, dokumentárnych, televíznych a iných filmoch. Prvý raz sa objavila v legendárnej snímke Jánošík (1935) režiséra Martina Friča,
s nezabudnuteľným Paľom Bielikom v titulnej úlohe. Spomenutá Kvočkovská muzika účinkovala v celosvetovo úspešnom filme režiséra Dušana Hanáka Obrazy starého sveta (1972). Hlboko v pamäti mám vrytú sekvenciu presne vyjadrujúcu to, čo som od útleho detstva pociťoval k týmto starým hudcom; ich archaický interpretačný štýl, spolupatričnosť a neopakovateľný zemitý humor, v ktorom bola prirodzene sprítomnená viacgeneračná skúsenosť a pamäť terchovského prostredia. Išlo o pôsobivý ,obraz starého sveta´, v ktorom nebeská muzika asistovala pri všetkom, čo prirodzene žilo, dýchalo, snívalo, ale aj odchádzalo, smútilo a zomieralo.
Čím to je, že v Terchovej táto muzikantská tradícia pretrvala až doteraz?
Umenie bez tradície je nemysliteľné. Vždy ale bude záležať od toho, čo si z tradície slobodne vyberieme. Kým folklór je kultúra, na ktorú sa pozeráme, tradície sú kultúrou, ktorú žijeme. Sebaidentifikácia s dedičstvom
otcovizne pritom vôbec nemusí byť nútená. Nie je to uniforma navlečená nasilu, ale príjemná domácka žičlivá atmosféra, v ktorej si vnímavý človek chce hovieť čo najdlhšie. Muzikanti, speváci a tanečníci z Terchovej vedia takúto čarovnú klímu spontánne navodiť nielen na Jánošíkových dňoch či iných domácich akciách, ale tiež všade tam, kde ich kroky zavedú. Dôležité je ešte v súvislosti s Terchovou uviesť, že folklórne, hudobné, duchovné, etnografické, výtvarné, literárne, divadelné či filmové tradície obce tvoria dlhodobo intenzívny zdroj výmeny kultúrnych hodnôt a umeleckej konfrontácie s okolitým aj vzdialenejším svetom. Fatálny vzťah k rodisku tu neodmysliteľne súvisí s akcentovaním historickej kontinuity, ako i silnou osobnou identifikáciou s obecným, respektíve tradičným geniom loci – duchom miesta, v ktorom sa harmonicky prepája spolupatričnosť, hrdosť a zdravé sebavedomie s autorskou (rodáckou) reflexiou. Konkrétnym rezultátom je prezentácia pestrej škály aktivít s neskrývanou ambíciou ponúknuť svetu Jánošíkov kraj ako interesantné miesto Slovenska, kde (nadväzujúc na bohatú minulosť) harmonicky existuje živá tradičná kultúra a dynamicky pulzujúca súčasnosť. Terchovské srdce bolo vždy mimoriadne citlivé na interpretačné majstrovstvo muzikantov z kraja Jánošíka. Dokázalo harmonicky biť, keď sa svojho milovaného nástroja chopili ľudia, pre ktorých boli vzťah k otcovizni a terchovská muzika doživotnou posvätnou kategóriou. Terchová v sebe geneticky vlastní magickú silu, ktorá akoby mimo vplyv okolitého sveta štedro a originálne zároveň ponúka tomu istému svetu vlastné posolstvo. Hoci jeho podoba býva spravidla nevyspytateľná, v súvislosti so vzťahom k rodisku zostáva vždy pôsobivo a úprimne rovnaká. Každý terchovský muzikant je inšpiratívne poznačený týmto osudovým vzťahom, pre každého terchovského muzikanta sú ale rodné súradnice životodarnými kúpeľmi, blahodarne poskytujúcimi neustále nové tvorivé sily a energiu na ďalšie interpretácie.
Terchovská muzika Folklórneho súboru Rozsutec zo Žiliny (Žilina, koniec 70. rokov minulého storočia). FOTOARCHÍV František Mucha
