Veľa ľudí, veľa lásky
„Bolo nás deväť detí, no nikdy sme nepocítili nedostatok jedla. Mali sme mlyn a doma bol vždy dostatok múky či mlieka. Nepamätám sa, že by nám rodičia povedali, že si niečo nesmieme zobrať. Ocko chodil po zabíjačkách, takže ani mäso u nás nechýbalo, ale my sme ho ako deti nemali radi,“ spomína na svoje detstvo Viktória Stašová (89) z Terchovej. Pred mesiacom zbúrali chalupu U Repáňov, kde ho prežila. V to ráno sa tam ešte bola s dcérami pozrieť. Urobili pár posledných fotiek, poskladali mozaiku spomienok. „Pri našom dome stával autobus. Nebola tam zastávka, a tak v zime naň čakávali ľudia u nás vo dverách, skoro v kuchyni. Z lavice nazerali, kedy príde. A veru, nik nesmel odísť bez pohostenia, bárs dostal len chlebík so slaninou. Otec povedal, musíte im čosi dať pod zub. Aj susedom, keď prišli z role a nemali navarené, pozháňali sme čo-to a zaniesli. Oni nám zas mlieka, keď bolo treba dali. Viac sa ľudia o seba starali, pomáhali si,“ pokračuje pani Viktória. „Áno, to má mama pravdu. Keď som bývala v Žiline a prišla sem, suseda sa hneď vypytovala, či mám na Vianoce nachystané vajcia, tvaroh, či mi netreba doniesť. To sa už dnes nevidí. Medzi ľuďmi je málo lásky a úcty. Prv tí, čo mali dostatok, sa s radosťou podelili s tými, ktorým niečo chýbalo a v konečnom dôsledku to najpotrebnejšie mali všetci,“ potvrdzuje dcéra Margita Mihová (68).
Piekli pre celú osadu
„Mali sme na záhrade pec a susedy sa vypytovali, či bude otec kúriť, či môžu zamiesiť. Celá osada k nám chodila pekávať chleba. Dvanásť pecňov do nej vošlo. Keď bola pec rozpálená, bolo škoda to nevyužiť. Mama zarobila kvások, pridala múku, zemiaky, vymiesila také riedke chlebové cesto a vyliala ho na plech. Volali sme to babky. Napiekli sme ich na celý týždeň. Keď sme ich pojedli, v sobotu sa pieklo zas. A keď niečo zostalo, nakrájalo sa na kocky, zalialo uvareným mliekom a jedlo zo spoločnej misy. Najedli sme sa a utekali do školy. Napečené babky mama ukladala do múčnej truhly na povale. Keď chlapčiská vedeli, že to tam je, chodili ujedať. To bola naša špajza, slanina tam visela celý rok, sušené ovocie bolo uložené v skrinke,“ načiera ďalej do spomienok pani Viktória. A hoci ich bolo deväť detí, nikoho nenapadlo na tej povale urobiť hoci spanie. Bola to špajza a hotovo. Dom mal kuchyňu, prednú izbu a komoru a tam sa museli všetci pomestiť. Za dverami mal každý svoj klinček, na ktorom visel kabát a pod nimi boli položené topánky alebo čižmy. Keď sa dvere otvorili, šatník za nimi nebolo vidno. Ruku na srdce, stačil by vám dnes na garderóbu jeden takýto vešiačik? „Bolo nás päť dievek, takže cez sobotu, nedeľu chodili mládenci za nami a bolo treba upratať. Otec sa vždy smial, že pondelok je pre neho najhorší deň, lebo zakaždým nemohol niečo nájsť, tak to bolo dobre upratané,“ smeje sa aj teraz Viktória Stašová.
Aj statok musel cítiť, že je Štedrý deň
„Na Štedrý deň muselo byť všetko upratané. Upratovali sme celý deň. A maštale ešte prv ako dom. Aj válovce sme museli vyčistiť, kravičky vyčesať, vyzametať popred ne, lebo Ježisko sa narodil v maštali a príde aj tam. Ocko nahádzal z povaly na humno takého dobrého senka, čo kravičky ľúbili a keď sme išli večerať, nahádzalo sa im za rebrík. Najprv sa musel zaobstarať dobytok. Pod stolom bol nachystaný kýblik a z každého jedla štedrej večere sa doň odložilo pre statok a po večeri sa mu to dalo. Na roh stola sme pod obrus vždy dávali obilie, cesnak, zemiak, cibuľu a peniaze, aby nič z toho cez rok nechýbalo. Nikto sa toho nesmel dotknúť, vyberali sme to až po Vianociach. Na Štedrý deň sme varievali čiernu polievku s fazuľou, sušenými slivkami a zemiakmi. Šošovice aspoň trošku, to aby boli peniažky. Panenka Maria keď prišla na návštevu ku Alžbete, tak tá jej povedala, že jej má len pre svojho syna. A Panenka Mária jej na to: keď my to zjeme, nikdy nebude v tvojom džbáne chýbať ani olej ani šošovica. A tak sa hovorí, že koľko zješ šošovicových zrniečok, toľko budeš mať koruniek. Varievali sme ryžovú kašu, Ježiškovu kašu, pupáky, tvarohové rezance, kapustnicu a rybu so šalátom. Spolu osem chodov. Ako prvé sa ale museli jesť oblátky s medom. Na stole bolo naliate víno a už ako deti sme si doň oblátku namáčali a zjedli. Gazdiná nabrala prstom med a každému urobila krížik na čelo. Potom sa išlo sa do chlieva a cesnakom sa urobil krížik na vráta. Ani omrvinka zo štedrej večere sa nesmela vyhodiť. Všetko, čo sme nedojedli, hodili sme do záhrady, aby tam vyrástla marunka.“ Tento drobný kvietok, čo rastie pri starých domoch, podobný harmančeku, sa dodnes v ľudovej medicíne používa pri liečení bolestí ucha.
Na polnočnú prišiel každý, kto vládal
O daroch pod stromčekom vtedy nechyrovali. Mama najlepšie vedela, kto čo potreboval a to aj dostal – jeden pero, druhý peračník, ďalší čosi na oblečenie. Keď večera skončila a rozdali sa tieto malé darčeky, chodilo sa po spievaní. Vianoce neboli o daroch, boli o radosti. „Šikovno sme jedli, lebo sme čakali strunkárov, koledníkov a bolo treba sa im venovať. Prišlo aj zo 10 ľudí, s harmonikou zahrali, zaspievali, pohostili sme ich, dali nejaký peták a my sme sa potom ku nim pridávali. Po spievaní sa išlo na polnočnú. Nech bolo akokoľvek, aj ľudia zo vzdialených osád vždy prišli do kostola. A veru brodili sa neraz snehmi, veď cesty nebývali prehrnuté. Keď boli zďaleka alebo bol zlý čas, prespávali v dedine, veru aj u nás. Na lavičke v kuchyni, pod dekou. Ale kostol býval vždy plný. Viac sa ľudia k Bohu utiekali a modlili. My sme sa modlili celé sviatky. Aj Štedrý večer začínal modlitbou. Za živých aj za zosnulých. Pri spievaní sme sa radovali a aj cestou z polnočnej sme spievali nábožné pesničky. Koľkokrát sme prišli aj štyroch hodinách ráno. Premrznutí, nohy nás oziabali, mali sme len také sukničky, nohy holé, líca vyštípané. Keď sme si chceli topánky či čižmy zašanovať, aj sme ich v ruke niesli a išli radšej bosí,“ hovorí Viktória Stašová
Na božie narodenie radi videli len mládenca
„V tento deň sa nikdy nevarilo. Podojedali sme, čo zostalo zo Štedrého dňa. Ocko prvý vstal, dal do nádobky vodu, čečinku, peniaze a keď sme ešte spali pokropil nás, aby sme boli zdraví a šikovní. Tak šikovno sme hneď aj z postelí povyskakovali. Potom išiel do maštale a aj všetok statok pokropil,“ pri tomto rozprávaní spomína pani Viktória aj na to, ako všetci museli vždy doma pracovať. Aj to najmenšie dieťa muselo ísť robiť na záhon. Hoci len byľky zbierať, aby sa naučilo robiť. Čo ktoré vedelo, to robilo. Keď otec vozil hnoj, prišiel domov a sadol si, veru nebolo treba nič povedať, hneď všetci bežali vyzuť mu čižmy. Ale vráťme sa s terchovskou pamätníčkou k sviatkom. „Na Božie narodenie išiel brat do susedov na polazovanie, povinšovať šťastné sviatky. Mama poslala čo bolo upečené, poprial zdravia, šťastia. Musel prísť polazovať mladý človek, lebo keď prišiel starý, vravelo sa, že nesie trápenie. Aj ku nám chodili a pýtali, aby prišli vinšovať naši chlapci, že bude šťastnejší rok. Inak sa nesmelo nikde chodiť po návštevách. Všetci sedeli doma.“
Na Štefana sa veštilo z kostí, objedali sa stromky
Až na Štefana sa navarila kapustnica s mäsom alebo polievka, ale nič od peria, aby šťastie neuletelo. V tento deň sa život opäť rozprúdil. Mládenci zvykli na Štefana veštiť. Nakládli na kôpku kosti a každá bola akože nejaká dievka. Pustili psa a ktorú kosť oňuchal, tá dievka sa mala prvá vydať. A večer ich čakala ďalšia dôležitá povinnosť - objedanie stromkov. „Kým sme boli malí, stromek visel na hrade, aby sme ho nezvalili. Neskôr už bol v strede kuchyne. Nebolo ozdôb, tak sme si vyrábali salónky, vešali sme naň jabĺčka a medovníky, čo nám mládenci pokúpili na jarmokoch. Ja som radšej dopredu niečo nachystala do misky, aby to najlepšie nepojedli zo stromčeka. V tento deň sme sa vždy tešili na zábavu. Muzika bývala na Martina a na Štefana v krčme U Špirky. Keď ale rodičia nedovolili, nešli sme. A keď mi povedali, že mám prísť o pol desiatej, prišla som radšej o deviatej, aby ma aj druhý raz pustili. Poslúchali sme ich na slovo. Aj sme sa vydávali ako oni povedali, pekne po rade od najstaršej. Kým sa staršia nevydala, mladšia na vydaj nemohla ani pomyslieť. Vydávali sme sa každé dva roky jedna. Tá, na ktorú prišiel rad, žiadne predbiehanie. Ktorá mala vek, tá sa mohla vydať,“ končí svoje spomínanie Viktória Stašová v spoločnosti svojich dcér Margity a Mariky. Obe sa od mamy naučili recepty i tradície a snažia sa ich dodržiavať aj vo svojich rodinách. Chváli ich, že to vedia a ide im to. Je čiperná, stále usmiata. Ktovie, možno skromnejší, ale radostnejší a bohabojný život, ktorý viedli, dodáva našim predkom energiu do ďalších rokov. Naučil ich, čo je dôležité, podstatné a my, žiaľ, v zhone, ktorý žijeme, nenachádzame si čas ani na chvíľku stíšenia, aby sme od nich prijali to vzácne, čo nám chcú odovzdať.
Osúšky ako páperie
Keď od pani Viktórie mámime recept, povie, že na to neni recept. Že len urobíme z vlažného mlieka kvások, keď vykysne pridáme, múku, teplé uvarené zemiaky, ale nie v šupke a na palacinkári upečieme. Kedysi sa piekli na sucho na šporheli, tak ak ho niekde na chalupe máte, vyskúšajte.
Autorka: Iveta Frolková
