Ste divadelník, aforista, lovec zvukov. Sú tieto oblasti, ktorým sa venujete, aj nejako prepojené?
Jediným prepojením je asi to, že sa im venujem. Prostredníctvom nich tvorím a ony zase tak trochu tvoria mňa. Korene nášho divadla siahajú celkom určite až niekam k roku 2003, kedy sme spolu s Mišom Chmeliarom pracovali v internátnom rozhlasovom štúdiu (IRŠ) ako moderátori. A ako za všetkým podstatným v živote, aj za týmto stretnutím bola ”náhoda”. Raz som zaskakoval za moderátorku, s ktorou Mišo vysielal. Vtedy sme sa prvýkrát ocitli spolu za mikrofónom a nádherne nám to spolu ladilo. O chvíľu sme mali vlastnú reláciu Na hrane, ktorá sa vysielala tri roky. Po škole sme obaja cítili, že to musí nejako pokračovať, a tak sme napokon v roku 2013 založili Divadlo Na Hrane. V IRŠ sme mali aj nahrávacie štúdiu, kde som zase objavil svoju vášeň pre zvuk. Že to bude vášeň som vtedy ešte ani len netušil. Raz sa mi totiž opäť takou jednou ”náhodou” podarilo nahrať búrku a bol som tým úplne fascinovaný. Dodnes sa mi presne vybavuje ten pocit, ktorý som mal, keď som ten zvuk počúval a nahrával. Neskôr som si kúpil vlastnú nahrávaciu techniku a začal som loviť zvuky. Písaniu aforizmov sa z týchto troch činností venujem najkratšie, niečo vyše desať rokov. V podstate za to môže Facebook, kde som si sám pre seba a svojich priateľov písal svoje myšlienky a úvahy a neskôr som prišiel na to, že mnohé z nich by sa dali označiť ako aforizmy. Po tomto zistení som ich začal vedome tvoriť.
Nedávno vám vyšla zbierka aforizmov Ja by som aj. Povedzte nám niečo o tom ako vznikala.
Vznikala tak ako predošlé dve – dlho (smiech). Zo všetkých troch v podstate najdlhšie. Po každej knihe mám chvíľu pocit, že toto bola asi posledná, pretože po vydaní knihy, aspoň v mojom prípade, prichádza akýsi tvorivý útlm. Túto zatiaľ poslednú zbierku som mal viac-menej hotovú už rok pred jej vydaním. Lenže pandémia, práca a dve malé deti zamiešali karty, potom mi chvíľu trvalo, kým som oslovil ilustrátora, ale keď už sa to stalo, potom to už išlo rýchlo.
Zaujali ma aj ilustrácie v tejto zbierke aforizmov. Aká bola spolupráca s ilustrátorom?
Vynikajúca. Knihu ilustroval Janko Kurinec. V lete sme si napísali, sadli si v Nitre do kaviarne a pri káve sme si povedali svoje predstavy o tom, ako by kniha mohla vyzerať. Dal som mu svoje texty, on si sám vybral, ktoré bude ilustrovať a o dva týždne som mal v pošte už prvé obrázky. Keď bolo všetko skompletizované, posunuli sme to Petrovi Dlhopolčekovi, ktorý knihu pripravoval po grafickej stránke a v decembri som šiel vyzdvihnúť knihy z tlačiarne. Mám rád ten pocit, keď prvýkrát držím v ruke čerstvo vytlačenú knihu.
Niektoré aforizmy sú „prebraté“ od vašej manželky. Je vám inšpiráciou?
Je. A nie len pri písaní. Zároveň je aj mojim najväčším, ale najmä prvým kritikom. Ak je pri tom, keď mi zrovna niečo napadne, často si to ”zlízne” ako prvá. Má to svoje výhody aj nevýhody. Nevýhoda je, že jej aforizmy prezentujem vo fáze, ktorú ja nazývam ”nedorobky”, čo sú texty, ktoré sú často len surové nápady, holé myšlienky. To potom vyzerá tak, že ja za ňou nadšene dobehnem, že aha, čo som vymyslel a ona len dvihne obočie a ja viem, že toto ešte nie je finálna podoba aforizmu. Výhodou zase je, že mi povie, keď niečo nie je zrozumiteľné, alebo ak má pocit, že si ten text pýta ešte trochu pozornosti. Samozrejme, nekonzultujem s ňou každý aforizmus. Najčastejšie tie, pri ktorých si nie som istý, či sú dobré.
Aké ďalšie podnety vplývajú na vašu tvorbu?
V podstate takmer všetko, čo robím. Aforizmy píšem ako indián, ktorý zdanlivo nič nerobí. Nevyvíjam žiadnu aktivitu, iba čakám, hoci ešte presne neviem na čo, ale keď to príde tak to bezpečne poznám. Vtedy vyťahujem telefón, papier, alebo hocičo, kde si môžem nápad zapísať. No a potom, keď na mňa príde chuť písať, tak si len otvorím zápisky a okresávam ich, učesávam a brúsim až do finálnej podoby.
Aký druh aforizmov máte najradšej, z akej oblasti?
Najradšej mám aforizmus, ktorý sa vydarí. Mám rád napríklad aj také, ktoré ja volám obrátené. To sú tie, čo majú názov dlhší ako samotný text, ktorý často tvorí len jedno slovo. Napríklad: „Básničky vedúce deti k striedmosti. Zriekanky.“ Ja vlastne ani neviem, či je to aforizmus. Nikdy som nejako to škatulkovanie neriešil. Alibisticky si ich sám pre seba nazývam miniatúry, do toho spadá čokoľvek krátke, čo napíšem. Ale moje preferencie skôr odzrkadľujú momentálnu náladu. Najradšej mám asi zrovna ten, ktorý som napísal ako posledný. Ale čo sa týka písania, tak mám pocit, že u mňa prevládajú najmä aforizmy mužsko-ženské.
Je nejaký váš obľúbený autor? Čím vás zaujal?
Vždy sa teším na každú knižnú novinku Tomáša Janovica. Najviac ma zaujal asi tým, že to skrátka vie. So slovom narába jemne a umne, a to je umenie. V našej knižnici som si vyhradil poličku na aforizmy, kde tie jeho zaberajú najviac miesta. Rovnako rád si vždy prečítam aj Tomáša Uleja, ten okrem toho, že vie tiež umne narábať so slovom, ma oslovuje aj tým, že sme rovesníci, takže sú mi jeho texty tematicky blízke.
Čo vás viedlo k tomu, vydať ich aj knižne?
Prvej knihe predchádzala prvá verejná čítačka mojich textov na Žilinskom literárnom festivale v roku 2012 s témou lokál. Po nej sa ma mnohí pýtali, či by som nechcel vydať knihu a keďže som chcel, tak som ju vydal. Texty pribúdali a keď som mal pocit, že už ich je dosť na to, aby z toho mohla byť knižka, tak aj bola. Výber textov do knihy je fáza, ktorú mám aj nemám rád asi úplne rovnako. Na jednej strane sa teším, že vzniká kniha, na druhej mám vždy veľkú dilemu, ktoré texty vybrať. Niekoľkokrát texty z výberu odoberám, potom ich tam vraciam, jeden pridám, štyri vyhodím a tak stále dokola. Vydýchnem si vždy až vtedy, keď je kniha v tlači, vtedy už našťastie nie je cesty späť.
Roky sa venujete aj divadlu a to konkrétne divadlu Na hrane. Aký je váš repertoár, čím je toto divadlo výnimočné, špecifické?
Špecifické je asi v tom, že ho celé robíme len dvaja. Mišo Chmeliar a ja. Náš repertoár tvoria krátke scénky, ktoré si sami píšeme a sami si ich aj hráme. Celovečerné predstavenie je potom v podstate akýsi koncert týchto krátkych humorných scénok. Ide o dialógy na rôzne témy. Doktor lieči zdravého pacienta, ďalšia scénka sa odohráva na úrade, ale máme už pripravené aj nové kusy. Ten najnovší, ktorý je zatiaľ len napísaný - ešte sme ho nezačali skúšať, je o oteckovi na materskej, čiže téma, ktorá je nám obom blízka.
Stalo sa vám, že pri nejakom aforizme vás téma zaujala natoľko, že ste ju spracovali v divadle, alebo naopak?
Áno, občas sa stane, že niečo spracujem ako krátky aforizmus, ale zároveň sa mi to v hlave črtá aj ako divadelná scénka. Vtedy to Mišovi predostriem, pohovoríme o tom a buď to spracujeme, alebo nie. Ale deje sa to aj naopak, že povedzme nejaký slovný zvrat spracujem aj ako aforizmus alebo epigram.
Ako ovplyvnila vašu tvorbu či už písanie, alebo aj hranie pandémia? Ako ste toto obdobie ako umelec a činorodý človek prežívali?
Zásadne. My sme si taký vlastný divadelný lockdown nasadili už rok pred pandémiou, kedy sme prerušili hranie s tým, že budeme pokračovať až keď budeme mať hotové nové predstavenie. Náš lockdown trvá dodnes. Pandémia nás trochu zdržala. Naše pravidelné tvorivé stretnutia, ktoré máme už niekoľko rokov v piatok ráno o šiestej, vyzerajú posledné roky tak, že sa stretneme, dáme si raňajky, kávu, čaj, preberieme aktuálnu spoločenskú aj osobnú situáciu a rozlúčime sa so slovami: „Ale o týždeň už píšeme!” Podchvíľou sa nám aj ozývajú z miest, kde sme hrávali, že ako sme na tom s novým predstavením, čo nás aspoň motivuje k tomu, aby sme napísali ničo nové a hoci to trvá dlhšie, než sme plánovali, deje sa to. Inak som pandémiu využil na vydanie novej knižky, zriadil som si v byte malú stolársku dielňu a vyrobil pár kusov nábytku. K meninám som si tento rok vyžiadal djembe, takže sa momentálne učím na ňom hrať. Baví ma tvoriť, nevydržím dlho len tak sedieť a nič nerobiť, aj keď aj to ma baví.
Zaujímavá je aj vaša ďalšia činnosť a to nahrávanie zvukov krajiny. To začalo ako?
To začalo práve v tom rozhlasovom štúdiu počas vysokej školy fascináciou zvukom a o pár rokov to prerástlo do toho, že som si povedal, že sa chcem zvukom venovať aktívne. Čomu opäť dopomohla tá moja ”náhoda”. Po škole som opustil aj IRŠ, nastúpil do práce a zvuky viac-menej pustil z hlavy. Neskôr sa však stalo to, že som popri práci začal pracovať v rádiu. Kvôli tejto práci som si kúpil vreckové nahrávadlo a v zapätí si uvedomil, že ma práca v rádiu nenapĺňa a tak som po mesiaci skončil. Ostalo mi však nahrávadlo, a tak som začal nahrávať. Dnes mám pocit, že jediný dôvod, prečo som tam začal pracovať bolo, aby som si kúpil to nahrávadlo. Neskôr som si kúpil kvalitnejšiu techniku. Keďže mám toľko aktivít, tak sa im aj často venujem v takých vlnách. V zimnom období až toľko nenahrávam, ale už sa teším na jar, kedy sa zas vrátim do terénu.
Nahrávate prírodu, ale aj zvuky mesta. V čom vás fascinujú napríklad zvuky na námestí?
Osobná skúsenosť je neprenosná a buď vás to fascinuje alebo nie. Ja pri nahrávaní zažívam vnútorný pokoj, ktorý mi v bežných dňoch často chýba. Nahrávať chodím vždy sám, takže je to pre mňa aj forma oddychu. Skúšal som párkrát nahrávať na výlete s deťmi, ale to som rýchlo vzdal. Na nahrávke nebolo zurčanie potoka, ale zurčanie detí. Terénne nahrávanie si užívam. Myšlienky vtedy nechám doma, alebo v práci a sústredím sa iba na zvuk. Prechádzam sa krajinou, plne vnímam, čo počúvam a keď nájdem miesto, ktoré je pre mňa zvukovo najzaujímavejšie, nahrávam. Vtedy takmer ani nedýcham, pretože mikrofóny sú také citlivé, že by to zaznamenali. Takže som sa naučil aj pracovať s dychom. Je to vlastne taká moja forma meditácie. Nahrávam aj mestá, ale nezaujímajú ma ani tak rušné ulice plné áut, ako skôr parky a námestia. Fontána, deti na ihrisku, holuby, dážď, kroky, beh, smiech, skrátka život. Nahrávam síce zvuky, ale mojim vedľajším zámerom je zároveň nájsť čo najtichšie miesto. Mestá sú plné nie len vizuálneho, ale aj zvukového smogu.
Bol nejaký zvuk, ktorý vás prekvapil? Alebo je nejaký, ktorý máte v obľube a nahrávate ho opakovane?
Niekedy ma prekvapí nejaký rozhovor na ulici, keď ľudia prechádzajú okolo. Ja mám vtedy na ušiach slúchadlá a možno si myslia, že ich nepočujem, alebo je im to možno aj jedno. Párkrát sa mi už stalo, že som nahral niečo, čo asi nemal nik počuť. Také nahrávky samozrejme do mapy nedávam (smiech). Opakovane ale nahrávam ranný spev vtákov. O tretej ráno vyrazím do lesa, alebo niekam k vode, kde sú stromy a len čo začne svitať, spustí sa nádherný spev vtákov, milujem ten koncert. To sa len tak neopočúva.
Vytvorili ste aj projekt Ako znie krajina. Povedzte nám o ňom niečo viac.
Keďže som nahrával na rôznych miestach a zapisoval si dátum, čas a GPS súradnice daného miesta, bol som už len krôčik od vytvorenia mapy, kam by som zapichoval špendlíky so zvukmi. Tú mapu si môžete pozrieť na stránke akozniekrajina.sk, kde je momentálne vyše dvesto zvukov z dvesto rôznych miest. Návštevníci stránky si tak môžu doma vypočuť, ako znie naša krajina. Rušné Mariánske námestie v Žiline, svitanie na Štrbskom plese, či zubačka v Tatranskom Lieskovci. Súčasťou stránky je aj podcast Minúty ticha, ktorý je ale výlučne zameraný na ”ticho” v prírode. Šum stromov, spev vtákov, zurčanie potoka. Oddychové zvuky prírody, ktoré si môžete púšťať vtedy, keď v tej prírode nie ste.
