Vraj ste jediným trénerom hráčov na vozíku, je to pravda?
Áno, ale skôr by som to nazval jediným, ktorého táto pozícia živí, teda trénovaniu sa venujem takmer naplno. Rozbiehajú sa v rámci zväzu určité projekty a verím, že sám dlho neostanem.
Ako sa môže mladý človek dostať k takejto práci?
Začal som študovať na FTVŠ v Bratislave, kde som si v rámci bakalárskej a následne diplomovej práce vybral tenis na vozíku, čo ma dosť oslovilo. Po dokončení štúdií som dostal ponuku od paralympionikov, či by som mal záujem pracovať so slovenskými hráčmi, čo som prijal a momentálne som vo funkcii približne 1,5 roka.
Koľkými profesionálnymi hráčmi disponuje Slovensko?
Tento šport nedostáva toľko pozornosti, čo chceme v blízkej budúcnosti zmeniť. Máme troch aktívnych hráčov, ktorí sa snažia presadiť vo svetovom rebríčku. Sú to Marek Gergely – 48. hráč ITF rebríčka a slovenská jednotka z Bratislavy, ďalší dvaja sú Tomáš Masaryk a Jozef Félix, ktorý bol pred 10 rokmi štrnásty na svete. Tento rok zažíva reštart a uvidíme, ako sa mu bude dariť.
Postupne sa zviditeľňujete na rôznych exhibíciách a zručnosti hráčov obdivuje široká verejnosť. Prečo je tento šport u nás stále v začiatkoch?
V pláne je spraviť projekty z Európskej únie a radi by sme prilákali mladých hráčov, ktorých chceme vychovať, aby sme sa presadili aj vo svete. Áno, pre laikov je krásna vec pozerať sa na tenis s vozíkom. Je to skutočne na pohľad fascinujúce a aj mňa táto práca baví, lebo musím vymýšľať stále niečo nové.
Prečo ste sa vy osobne nepresadili v tenise?
Keď som mal asi 15 rokov, bol som na najvyšších priečkach na Slovensku, no mal som nútenú operáciu ramena, čo rýchlo ukončilo moju kariéru. Od dospelosti som začal robiť trénera, rôzne sparingy a odtiaľ som sa dostal až na vysokú školu do Bratislavy.
Aká je vaša najväčšia vízia v rámci trénovania?
Rád by som sa dostal s našou slovenskou jednotkou Marekom Gergelym na paralympiádu do Tokia 2021. Pavúk turnaja je pre 54 hráčov, len z nej sa rozdáva 14 voľných kariet. Musíme byť teda na 40. mieste rebríčka, čo by nás katapultovalo do hry.
Je náročné trénovať týchto ľudí na vozíku aj z hľadiska mobility?
Možno sa budete čudovať, ale máme dvojfázové tréningy s Marekom Gergelym a s čistým svedomím hovorím, že je mobilnejší človek ako niektorí chodiaci ľudia. Má vlastné auto, vie sa všade sám dostať a je to úplne v poriadku. Žiadne predsudky nie sú na mieste, sú to normálni chalani a hlavne húževnatí športovci.
Čo vás bude tešiť v súvislosti so slovenským športom, ale aj športom v Žiline?
Hlavným cieľom by malo byť, aby ľudia mali šport radi od malička a mali určitú pohybovú výchovu. Potom je nadstavba v tom, že by bolo dobré vychovávať perspektívnych hráčov, ktorí by seba i Slovensko dostali na vyššiu úroveň a vzorne nás reprezentovali vo svete. Ľahko sa to hovorí, no ťažšie uskutočňuje a veľa Slovákov nevie, čo je to dosiahnuť športový úspech. Nikto vám nedá nič zadarmo. To vedia aj elitní športovci v Žiline a ich príbehy sú pre každého z nás veľmi inšpiratívne.
ŠPECIFIKÁ TENISU NA VOZÍKU
Zrodil sa v USA v 70. rokoch minulého storočia, ale prvýkrát sa objavil na paralympiáde až v roku 1992. Odvtedy si však vďaka svojej atraktivite získal obrovské množstvo fanúšikov po celom svete. Je riadený medzinárodnou tenisovou federáciou ITF, vďaka čomu má aj svoj celoročný okruh turnajov nazývaný NEC Wheelchair Tennis Tour, ktorý kopíruje turnaje ATP. V porovnaní s tenisom zdravých má povolenú jednu podstatnú výnimku – dvojitý odskok loptičky. Zápasy jednotlivcov i párov sa hrajú na dva víťazné sety. Najsilnejšími krajinami v tomto športe sú Japonsko, Francúzsko, Švédsko a Holandsko, ktoré sú výkonnostne pomerne vzdialené ostatným tímom. Na PH sa hrá v dvoch kategóriách: open a quad. V open môžu hrať športovci s postihnutím (resp. stratou) jednej alebo oboch nôh, v quade štartujú hráči s postihnutím minimálne troch končatín.
