Boli ste minulý týždeň v Bratislave? Ako to tam vyzeralo?
Áno, a bola som milo prekvapená. Aj keď lialo a bola zima, atmosféra bola veľmi horúca. Učitelia boli neprehliadnuteľní, výpovední a bolo ich veľa. Veľmi ma tešilo, že prišla podpora zo strany rodičov, dokonca my sme mali na námestí v Bratislave jednu celú triedu, ktorá prišla učiteľov podporiť. Ľudia nám mávali z okien, keď sme prechádzali. Ďalší pozitívny bod je, že učitelia sa stretávajú, diskutujú o svojich problémov a vytvárajú akúsi sieť tých, ktorým na veciach záleží.
Takže cítite podporu verejnosti?
Verejnosť v tejto krajine je, ako vo všetkom, rozdelená na dva tábory. Domnievam sa, že tí, ktorí považujú vzdelanie za cestu k úspešnému životu, lepšiemu platu, budúcnosti a k schopnosti kriticky myslieť, učiteľov podporujú. Pre rodiča by malo byť podstatné, či je jeho dieťa v škole šťastné. Pre mňa je jedna z najdesivejších štatistík tá, ktorá hovorí, že najnešťastnejší študenti sú v Južnej Kórei a hneď potom na Slovensku a v Česku. To je pre mňa ešte horšia informácia ako to, že sme na chvoste krajín OECD v testoch PISA.
Vláda tvrdí, že počas posledných rokov došlo k zvyšovaniu platov. Pocítila to vaša výplatná páska?
K zvyšovaniu platov došlo (5, 5, 5 a 4 %) a je to pravdepodobne úspech odborov. Ale faktom je, že aj keď plat išiel mierne hore, boli to zároveň inflačné roky, a tak kopíroval infláciu a reálny nárast platov bol iba mierny. Otázkou ostáva, aké by malo byť adekvátne ohodnotenie práce učiteľa, pričom faktom je, že slovenský učiteľ zarába 40 % platu vysokoškolsky vzdelaného človeka na Slovensku, čo je najmenej spomedzi všetkých krajín OECD a aj v samotnej výške mzdy nás preskočili všetky krajiny. Problémy sa však netýkajú iba platov. Sú školy, ktoré sú perfektne vybavené, tá naša je na tom pomerne dobre, ale sú školy, kde si učiteľky dávajú kopírovať materiály u svojich manželov vo firmách, lebo nemajú funkčnú kopírku. Keď sa hovorí o tom, že vybavenosť školy závisí od toho, ako si počína pri čerpaní eurofondov a či vypracovala projekt, ja z pohľadu rodiča naozaj neviem, prečo by v jednej škole malo byť výborné vybavenie a v druhej nie, lebo sa tam nikto o europrojekty nepostaral. Každý platiaci daňový poplatník má predsa nárok na rovnaké podmienky pre vzdelávanie svojho dieťaťa.
Je to vaša dobrá vôľa, že zháňate financie cez europrojekty?
Je to množstvo práce navyše. Ten projekt treba vypracovať, navyše na prvýkrát alebo vôbec nemusí byť úspešný. Na príprave projektu pracuje vedenie spolu s učiteľmi. Za normálnych okolností je to práca pre projektového manažéra s tímom na plný úväzok, učitelia to robia „popri učení“, zväčša zadarmo.
Predpokladám, že nechodíte domov o druhej.
Celkom iste nie. My navyše tým, že sme špecifická škola, participujeme na množstve medzinárodných projektov, čo predstavuje prácu vo voľnom čase, mimo klasického vyučovacieho procesu.
Máte na škole zahraničných lektorov. Porovnávate, ako funguje školstvo v ich krajinách?
My to dokonca priamo vidíme, tým, že chodíme na rôzne projektové výmeny. Boli sme v Luxembursku, v Nemecku, vo Fínsku, a tá situácia je diametrálne odlišná. Pomerne dlho sa operovalo s tým, že fínsky model by mohol byť naším cieľom. Prvá vec je, že tam sú triedy perfektne vybavené, či ide o jazykové učebne, chemické laboratóriá alebo umelecké triedy. Nič z toho neplatia rodičia, platí to štát. Študentovi strednej školy ponúka veľkú flexibilitu v tom, ako si postaví rozvrh. Keď sme sa pýtali fínskych učiteľov, aký je ich týždenný úväzok, dozvedeli sme sa, že nie je jednotný ani daný fixne. Odvíja sa od toho, ako si študenti v určených cykloch nakombinujú predmety. To je u nás nemysliteľné, keďže nám vyhadzujú na oči náš, v podstate aj tak vysoký, 22-hodinový úväzok. Pritom väčšina učiteľov má z ekonomických dôvodov nadúväzky. My naozaj ani technicky nekončíme o druhej. Na Slovensku je podľa mňa stále nedocenená intelektuálna práca. Denne uvažujem a pripravujem sa na to, ako bude hodina vyzerať. Nie je pravda, že keď si raz urobím prípravu do 4. ročníka, že to budem učiť dookola a rovnako. Prichádzam do rôznych tried, kde komunikujeme rôzne, aj záujem študentov je odlišný.
Niektorí považujú štrajk pred voľbami za zbytočný, hovoria o politikárčení.
Vláda vládla osem rokov a tvrdenie, že my sa ozývame až teraz, je úplne scestné. My sa ozývame permanentne rok čo rok. Učiteľov obviňujú, že v súčasnosti vytvárajú politiku. Ja pracujem pre štát, je logické, že môj protest je adresovaný štátu. Politika je správa vecí verejných, takže akýkoľvek štrajk, ktorý by sa týkal verejného priestoru, či už by išlo o železničiarov, údržbárov ciest alebo zamestnancov automobilky, ktorá je investičný rozvojový projekt vlády, by bolo politikum. Myslím si, že na Slovensku stále pretrváva trochu zvrátený pohľad na politiku, že politika pre občana začína a končí hodením volebného lístka do urny. To túto krajinu brzdí. Občania nie sú ochotní prevziať časť zodpovednosti za správu vecí verejných. A prečo štrajk teraz? Učitelia sú jednoducho veľmi, veľmi dlho nevypočutí. Už je toho dosť. Uvidíme, čo dosiahneme. Minimálne to, že štrajk prináša odvahu.
Kam ste až schopní zájsť?
To naozaj neviem povedať. Čísla, ktoré sú na stránke Iniciatívy slovenských učiteľov, kolidujú okolo 11‑tisíc ľudí, časť škôl ustupuje, časť sa pridáva. My zatiaľ v štrajku zotrvávame. U mnohých vstupuje do hry pocit zodpovednosti, že máme na starosti maturantov, ktorí nemôžu ostať nenaučení. Ďalej to je ekonomická situácia. Učitelia veľmi silne pocítia, ak budú týždeň či dva v štrajku.
O čo teda bojujete?
O tri požiadavky. Tá prvá je skokovité navýšenie platov o 140 eur a v roku 2017 o 90 eur. Tá suma nie je vycucaná z prsta, má zabezpečiť to, že dosiahneme 1,2– až 1,6‑násobok priemernej mzdy, čo nám bolo sľúbené v správe o stave školstva z roku 2013.
Tá druhá požiadavka je naliať 400 miliónov eur do vybavenosti škôl, čo neznamená to, že sa urobia predražené tendre, nakúpia zbytočnosti a vytvoria učebnice, ktoré nikto nepoužíva. Každý učiteľ by vedel rozprávať o tom, že má na sklade učebnice, ktoré sú nepoužiteľné, didaktické prostriedky, ktoré sú komicky zastaralé. Učiteľ nemôže zmysluplne učiť chémiu, pokiaľ nemá laboratórium a nevie deťom v praxi ukázať, ako tie-ktoré látky reagujú. Môže to učiť popisne, ale presne tak to deti aj „baví“. Ide o to dostať každú školu na rovnakú štandardnú úroveň, aby sa nestávalo, že v jednej dostane žiak perfektné technické vybavenie a v druhej ani toaletný papier.
A tretia požiadavka je upraviť systém kreditného vzdelávania, o ktorého úrovni by tiež vedel nejeden učiteľ rozprávať zaujímavé príbehy. Problémy v školstve sú jeden obrovský moloch. Problémy sú iné na učilištiach, iné na stredných odborných školách, iné na gymnáziách. Možno aj to niekedy spôsobuje nejednotnosť učiteľov. Učiteľ, ktorý neustále zápasí s nezáujmom žiakov, má iné starosti ako učiteľ elitného gymnázia a celkom iné metódy potrebuje učiteľ základnej školy s 30 rozdielnymi deťmi v triede. Tie problémy sú rôznorodé a pokiaľ si k tomu niekto nesadne a nezačne systematicky riešiť každý typ školy, tak sa nepohneme ďalej.
Ako dlho učíte a vybrali by ste si toto povolanie znova?
Prešla som viacerými zamestnaniami. Robila som novinárčinu, v nadácii, technicko-administratívneho pracovníka – kde som bola paradoxne za najmenej roboty najlepšie zaplatená. V školstve som bola po vysokej tri roky na ZŠ a neskôr po materskej som nastúpila na bilingválne gymnázium. Tam učím trinásty rok. Či by som si to povolanie vybrala znova? V podstate asi áno, ale pri tom, ako je učiteľ zaplatený, by som zvažovala, či sa neubrať iným smerom. Čo však mňa na tomto povolaní baví, je to, že každé ráno vstupujem do prostredia, kde sú mladí, inteligentní, tvoriví, komunikatívni ľudia. Môj život je v tomto asi príjemnejší ako život podnikateľa, ktorý musí neustále bojovať s tým, aby mu bola zaplatená faktúra a pohybovať sa vo vyslovene dravom konkurenčnom svete. Prostredie, v ktorom pracujem, je pre mňa veľmi podnetné a príjemné, takže z tohto hľadiska asi áno.
Veronika Cvinčeková
Snímky archív
