Ako to v nemocnici funguje so školskou výučbou?
Vyučujem deti 1. a 2. stupňa ZŠ a zastrešujem aj vzdelávanie pre deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, postihnutím, nakoľko som aj špeciálna pedagogička. Kolegyňa má na starosti MŠ a školský klub detí. Doobeda sa venuje deťom do 6 rokov v rámci škôlky a neskôr , keď skončí výchovno-vzdelávací proces, začína školský klub. Do školského klubu sú zaradení aj žiaci stredných škôl. V rámci školského klubu sa vypĺňa deťom činnosť prevažne hrovými aktivitami napr. spoločenské hry. Na vzdelávanie máme zriadenú samostatnú učebňu, kde prebieha skupinové vyučovanie. V niektorých prípadoch vzdelávanie prebieha individuálne, pri lôžku pacienta.
Pôsobili ste niekedy aj v klasickej škole alebo ste od začiatku v nemocnici?
Ja tu pôsobím už 32 rokov,čiže celý môj pracovný život. Začínala som ako vychovávateľka, potom som si dorobila školu a začala vyučovať. Ja som sa tu jednoducho našla, mám veľmi rada prácu s deťmi.
Aký je rozdiel medzi výučbou v škole a v nemocnici?
Určite veľkú úlohu vo výchovno-vzdelávacom procese zohráva prostredie a zdravotný stav dieťaťa, preto je to v nemocnici trochu iné. Mám vyštudovanú aj psychológiu, ktorú som využila najmä počas pandémie. Bola som pre deti sčasti učiteľka, sčasti psychologička, lebo to bola naozaj ťažká situácia. Fungovali sme, ale oddelenie sa uzatváralo a ja som chodila k deťom individuálne po izbách. Hospitalizované deti sú odlúčené od rodín a strach vie byť paralyzujúci. O to ťažšie to bolo počas tohto obdobia. Dúfam, že sa takáto situácia, už nikdy nezopakuje. Od roku 2011 máme učebnú miestnosť Osmijanko, ktorú nám zriadila Nadácia Osmijanko, preto ju aj takto nazývame. Podarilo sa nám ju zriadiť vďaka pani primárke Cigánikovej, pretože predtým tento priestor slúžil ako samostatná izba. Pani primárka je veľmi naklonená vzdelávaniu a podporuje kreatívnu činnosť u detí, pretože práve vtedy , keď je dieťa zamestnané zabúda na stres a svoju chorobu. V rámci projektov , aj cez mesto Žilina, zameraných na výchovno-vzdelávaciu a kreatívnu činnosť, sme získali školské stoly a stoličky, učebné či technické pomôcky, a rôznorodý kreatívny materiál. Teraz hľadáme sponzora na vymaľovanie učebne Osmijanko, lebo steny sú už 12 rokov v pôvodnom stave.
V čase našej návštevy mala iba dve žiačky/pacientky - Katku (vpredu) a Timeu.
Takže učenie vlastne pomáha hospitalizovaným deťom?
Áno, ja si myslím, že keď je dieťa zaradené do výchovno- vzdelávacieho procesu, má pocit akoby stále bolo vo svojej kmeňovej škole, len sa presunulo na iné pracovisko. Učím deti, že život nás niekedy prenesie na rôzne miesta a dostáva do rôznych situácií, aj zložitejších, ale treba to prijať ako jeho súčasť. Výuka v nemocnici je zo zákona povinná. Dokonca hneď v prvý deň hospitalizácie je dieťa zaradené do výchovno-vzdelávacieho procesu. Nad 10 dní hospitalizácie musíme vydávať potvrdenie o výsledkoch vzdelávania kmeňovej škole žiaka. Reálne sa však výučba začne až vtedy, keď ošetrujúci lekár vyhodnotí zdravotný stav žiaka, pacienta. Buď sa môže vzdelávať individuálne na izbe, alebo si ho môžem zobrať do učebne Osmijanko a tam prebieha skupinové vyučovanie. Máme rozvrh hodín, kde mám stanovené počty hodín podľa variantov A, B, C. A variant znamená, že sa žiak vzdeláva jednu vyučovaciu hodinu denne, B variant predstavuje dve vyučovacie hodiny a C variant, tri vyučovacie hodiny. O tom, koľko sa konkrétne dieťa bude učiť, určuje ošetrujúci lekár.
Známkujete? Ste prísna?
Áno, známkujem, ale prísna nie som! Nedávno mi niekto povedal, že keď niečo veľmi chceme a spievame si to, tak sa nám to splní. A ja, keď som bola malá, spievala som si pesničku od Darinky Rolincovej: „Až raz budem učiteľkou, budem dávať samé jednotky!“ A to sa mi naozaj splnilo. Ja sa snažím deťom nedávať zlé známky, skôr ich motivovať. Keď aj niečo nevedia, snažím sa trpezlivo vysvetľovať. Pravdaže ani ja neviem všetko, a koľkokrát sa stane, že takí deviataci učia mňa (smiech). Ale ja osobne si myslím, že vzdelávanie nie je o známkach. Takže väčšinou dávam jednotky, sem-tam motivačnú dvojku.
Ako deti reagujú na to, že je v nemocnici škola?
Deti sú rôznorodé. Dnes tu mám novú pacientku, štvrtáčku Timejku. Keď som jej povedala, že som učiteľka, jej reakcia bola: „Wau, ako dobre, aspoň nevymeškám!“ A väčšinou keď príde ôsmak alebo deviatak, prevráti očami: „Bože, ešte aj tu sa mám učiť?“ Ale časom, keď robíme všelijaké vzdelávacie aktivity a projekty, sami povedia, že sú radi, že tu tá škola funguje. Lebo keď máte celý deň na izbe rozmýšľať nad chorobou, je to demotivujúce. Takže prichádzajú sem rôzne deti, aj výnimočné a veľmi múdre, aj slabšie. Ale všetky sú akoby moje.
Na ktorých oddeleniach ako učiteľka pôsobíte?
Na prízemí detskej pediatrie a na oddelení detskej ortopédie, ktorá spadá pod pána primára Popluhára. Tam nemám učebňu, ale chodím k pacientom individuálne po izbách. A chodím tam kvázi „nerada“, lebo deti sú tam po zložitých operáciách ako napr. skoliózy chrbtice. Tam väčšinou aj ležia dlhodobejšie. Ja si každého žiaka zapíšem do výchovno-vzdelávacieho procesu, ale vzdelávanie prebieha až vtedy, keď mu to jeho zdravotný stav dovolí. Pri týchto deťoch je však prítomný aj rodič, pretože sú odkázaní na pomoc aj pri tých najzákladnejších úkonoch. Čiže aj rodičia vedia byť nápomocní a spolupodieľať sa na školských zadaniach a úlohách.
Mali ste pacienta, ktorého si dodnes pamätáte?
Ja ich všetky beriem ako moje. Človek aj zabúda, lebo sa tu striedajú často, ale veľakrát si podľa tváričky uvedomím, že tu to dieťatko už kedysi bolo. A koľkokrát idem po ulici a niektoré na mňa kričia: „Pani učiteľka z nemocnice!“ A mávajú mi (smiech). Ale minulý rok prišiel siedmak Dušan, ktorý tu ležal dlhodobo. Bol po operácií a necítil sa dobre. Na tohto Dušana nezabudnem, lebo on bol taký „kvietok“, ale v dobrom. Keď po hospitalizácii zistil, že sa musí v nemocnici učiť, nebol nadšený. Trošku som ho drezúrovala, ale prirástol mi k srdcu. A akurát bol tento týždeň opäť prijatý na oddelení ortopédie.
Ako vnímate choré deti po rokoch, čo sa s nimi stretávate na dennej báze?
Ťažšie to bolo, keď som bola mladšia, a najmä v čase tehotenstva. Ale poviem vám to takto: aj keď sú to deti choré, sú relatívne zdravé. Pokiaľ sa im dá pomôcť a vedia sa vyliečiť. Lebo predsa len, nie je to onkologické oddelenie. Tam to musí byť veľmi ťažké. Takže ja tieto „moje“ choré deti, vnímam ako zdravé deti.
Je škola bežnou súčasťou každej nemocnice na Slovensku?
Zo zákona by mala byť, ale viem, že dve školy už boli zrušené. Ja to robím už 32 rokov a poviem vám, že takéto školy , sú naozaj veľmi potrebné! Nám sa to možno nezdá, povieme si, že ide len o pár dní hospitalizácie. Ale nemocničné prostredie je predsa len pre dieťa veľkou neznámou a môže byť preň mimoriadne stresujúce. Je tu väčšinou bez rodiča a vyučovanie je niečo, čo pozná a umožní mu vďaka rôznorodej činnosti zabudnúť na to, že je odlúčené od svojej rodiny a od kamarátov.
Aj si učivo pripravujete dopredu?
Áno, veľmi často využívam www. zborovna.sk , čo je výborná stránka pre učiteľov. Napríklad teraz v septembri sme absolvovali opakovanie v rámci vstupných testov z jednotlivých ročníkov a predmetov. Takže keď som mala šiestaka, opakoval učivo piateho ročníka z hlavných predmetov matematika, slovenský jazyk, anglický jazyk. V podstate ako v každej škole, aj my sme s deťmi frontálne opakovali. A pri následnej kontrole, som sa zameriavala na úlohy, ktoré žiaci nevedeli , alebo v ktorých urobili chybu. Preberané učivo si vždy prispôsobím podľa ročníkov a podľa zdravotného stavu žiaka- pacienta.
Aj tak sú ročníky 1. a 9. veľmi široký záber na jednu učiteľku.
Áno. Ja tvrdím , že by sa tu uplatnili aj dve pani učiteľky. Jedna pre ročníky 1.-4. a druhá pre 5.-9. Už od septembra sa tu vystriedalo 60 detí. Za celý školský rok je to viac ako 500 žiakov ZŠ.
Mávate aj vy prázdniny?
Áno. Hoci, aj keď teraz pôjdem proti sebe, výchovná činnosť by tu bola potrebná aj cez prázdniny. Pretože dieťa si nevyberá, kedy bude choré.
S chladnejším počasím prichádza aj typické obdobie viróz, úrady už hlásia nárast respiračných ochorení. Čakáte zvýšený počet malých pacientov?
Ja nečakám, ja sa snažím byť pozitívna. Ale keď to príde, tak to zvládneme!
Je niečo, čo vám v učebni chýba v rámci zariadenia?
Pomáha nám jedna mamička, Adriana Klimašovská, za čo som veľmi vďačná. Pomáha nám veľa rokov 2% z daní, a za to na začiatku školského roka nakúpim pomôcky, ktoré sú dôležitou súčasťou školy. Vždy trošku bojujeme s financiami, ale už mám školu vybavenú veľkým počtom učebníc a pracovných zošitov. Z prvého stupňa mám napríklad viacero druhov učebníc aj pracovných listov. Ale viete čo mám najradšej? Keď mamičky donesú dieťa už aj so zbalenou školskou taškou. A novinkou je, že budeme od októbra spolupracovať s Krajskou knižnicou v Žiline. Keďže naše deti nemôžu ísť do knižnice, tak knižnica príde za nimi. Ich zamestnankyňa Michaela Pastorková, bude chodiť jedenkrát do mesiaca na detské oddelenie. V rámci čitateľskej gramotnosti bude rôznymi aktivitami rozvíjať čítanie s porozumením u hospitalizovaných detí. Mestská knižnica nám zároveň sľúbila obnovenie našej malej knižnice. Sľúbili vymeniť staré knihy za novšie.
Spomínali ste, že aj vy máte rodinu.
Áno, mám dvoch synov. Starší Daniel má 26 rokov, skončil vysokú školu v Bratislave. Mladší Andrej bude tento rok maturovať, bude mať zakrátko 19.
Vyzeráte mlado na dvoch dospelých synov.
Môj otec bol učiteľom telocviku a matematiky a ja som to asi zdedila po ňom. Celý život sa snažím cvičiť a zdravo žiť. V mladšom veku som precvičovala aerobik , teraz precvičujem power jógu. Asi mi ten pohyb prospieva (smiech). A som rada, že športu sa venujú aj moji synovia.
Čo vám táto práca za tie roky dala?
Každé ráno sa zobúdzam s tým, že ďakujem Pánu Bohu za túto prácu. Nie je nič krajšie ako keď človek ide s radosťou do práce, ktorá ho baví a napĺňa. Ďakujem za to. Namasté. ( To je pojem z jógy) .
