Aj napriek tomu, že posledné obdobie bolo plné negatívnych správ, vy ste sa rozhodli zamerať na tie dobré. Čo vás k tomu viedlo?
Posledný rok bol pre mnohých rokom zlých správ. Pandémia zasiahla negatívne do života každého z nás, vrátane mňa. Čas od času som ľahko začal upadať do predstavy, že svet je každým dňom horší. Cítil som, že u mňa začína prevládať negatívna nálada. Musel som si teda nájsť rozptýlenie, niečo čo ma potešilo, nadchlo a inšpirovalo v týchto neľahkých dňoch. Začal som preto aktívne vyhľadávať dobré správy z celého sveta, ktoré sa okolo nás stále dejú, len o nich nie je niekedy tak počuť. Každý týždeň som si našiel jednu dobrú správu zo sveta a vyrobil k nej obrázok. A keďže ja príliš kresliť neviem, vyrobil som obrázok zo starého oblečenia. Takto som si priebežne udržoval dobrú náladu. Keď som však videl, ako pozitívne medzi ľuďmi rezonujú, povedal som si, že ich skúsim novým obrázkom potešiť každý týždeň.
Vytvorili ste celkom 52 príbehov. Ide o skutočné príbehy z celého sveta?
Áno, všetkých 52 ilustrácií zobrazuje reálne ľudské príbehy z rôznych kútov sveta, ktoré sa udiali v období pandémie. Snažím sa zameriavať najmä na tie malé pozitívne príbehy a zaujímavé nápady, ktoré robia svet lepším.
Ovplyvnila príbehy aj pandémia? Viera v ľudské dobro je asi dôležitá najmä v ťažkých časoch...
Určite súhlasím. Hlavným posolstvom je posilniť vnímavosť voči malým, často nenápadným pozitívnym príbehom, ktoré sa dejú okolo nás. Pretože na to, aby sme videli pozitívne príbehy, sa často stačí rozhliadnuť okolo seba. Verím, že po tom, čo si čitateľ takúto knižku prelistuje, si uvedomí, že napriek záľahe negatívnych správ sa nielen vo svete, ale aj v našom bezprostrednom okolí, deje každý deň veľa dobrého.
Ako ste sa k príbehom dostali?
Nachádzam ich buď v médiách, správach, niektoré mi dokonca posielajú známi a kamaráti. Zopár som ich už aj „odpočul“ z obyčajných rozhovorov, a jedného či dvoch milých príbehov som bol aj svedkom.
Sú podľa vás ľudia „lační“ po pozitívnych správach?
Je prirodzené, že média reportujú viac o senzačných, dramatických či negatívnych udalostiach, ktoré zasiahnu pozornosť čitateľov oveľa priamejšie a rýchlejšie, pôsobia na ich primárne pudy a vzbudzujú v nich vášne. Problém nie je ani tak v ich charaktere, ako v ich množstve. Ak budeme permanentne preferovať a konzumovať najmä negatívne správy, niet divu, že čoskoro nadobudneme pocit, že svet sa rúti do záhuby a zajtrajšok bude horší než včerajšok. Nemusíme sa na svet pozerať cez ružové okuliare, ani vidieť za každých okolností poloprázdny pohár ako poloplný. Ide o videnie ozajstnej reality, ktorá je v kolobehu negatívneho spravodajstva (z dôvodu jeho povahy) zakrytá. Nemyslím si, že riešením je úplne vyhýbať sa zlým správam a problémom – potrebujeme o nich vedieť a potrebujeme ich riešiť. Mne osobne však niekedy pomáha aktívne sa zameriavať práve na to dobré, čo sa vo svete deje každý deň. Snažím sa napríklad aktívne vyhľadávať dobré nápady iných ľudí, ktoré robia tento svet lepším miestom.
Je nejaký príbeh, ktorý vás obzvlášť „chytil za srdce“?
Skoro každý deň nájdem nejaký pekný príbeh z rôznych kútov sveta. Napríklad v Austrálii si riaditeľ zoologickej záhrady zobral k sebe domov červené pandy, aby ich uchránil pred požiarom. V kanadskom Montreale navštevujú osirelé deti z detských domovov seniorov v domovoch dôchodcov a trávia čas vzájomným učením sa a hraním. Požiarnici v Utahu rozptýlili preľaknuté dievčatko po autonehode tým, že si od nej nechali nalakovať nechty. Je toho naozaj veľa.
Mladý muž a práca s textilom je trošku netradičná kombinácia.
Skúsenosti z práce na animovaných filmoch mi určite veľmi pomohli. Asi pred tromi–štyrmi rokmi, keď som pripravoval scény do môjho animovaného filmu Šarkan, som si uvedomil, že textil je skvelý materiál, ako na animáciu, tak na ilustráciu. Celé prostredie filmu je vyrobené z látok a oblečenia, ktoré som zrecykloval namiesto vyhodenia. Pri animácii sa dá pohybovať s jeho štruktúrou, vlasmi, a vzniká tak veľmi pekný pohyb. Rovnakou technikou je vytvorená aj táto netradičná knižka, ktorej trojrozmerné ilustrácie vyrábam z recyklovaného oblečenia. Tie potom pekne nasvietim, nafotím, doplním o text a vložím do knižky.
Ste otvorený aj recyklácii?
Moje štúdio sa v mnohom podobá second hand obchodu. Látky väčšinou dostávam od ľudí, ktorým je ľúto vyhodiť svoje staré nepotrebné oblečenie. Ja im za to vždy pošlem fotku toho, čo som z ich oblečenia vyrobil. Keď sme napríklad točili môj predošlý animovaný film Šarkan, skoro každý z členov štábu prispel do scénografie kusom svojho obľúbeného oblečenia.
Čo vás na tomto materiály najviac lákalo, aké vám dáva možnosti?
Odmala som s jedným aj druhým dedom majstroval. U dedka z maminej strany sme na dedine v dielni vyrábali drevené meče, štíty, učil ma, ako zaobchádzať s pílkou, zverákom. S dedom z otcovej strany sme toho spoločne navyrábali toľko, že by sa nemusel hanbiť ani profesionálny stolár. Od dreva som postupne prešiel k textilnému materiálu. Na textile ma baví to, že jeho vlasy a štruktúra sa dajú posúvať po malých kúskoch, vlások po vlásku. Každý takýto pohyb odfotím a keď potom obrázky pustím za sebou, látka vyzerá, že sa hýbe.
V čom je naopak práca s textilom náročnejšia?
Vyrobiť jednu ilustráciu mi trvá približne 5 dní. Najviac mi paradoxne trvá nájsť vhodnú správu. Niekedy prelistujem aj desiatky či stovky správ, kým nájdem takú, ktorá vo mne vyvolá radosť, niekedy ma až dojme alebo mám z nej husiu kožu. Vtedy viem že je to tá pravá, začnem si o nej čítať viac, hľadať k nej fotky, overovať si skutočnosti, potom k nej nakreslím pár skíc na papier a snažím sa hľadať kompozíciu a tvar. Keď som s ňou spokojný, vyfarbím ju, aby som vedel, aké farby látok mám hľadať. Potom sa hodiny hrabem v starom oblečení a vyradených látkach, a až potom sa pustím do strihania, šitia, lepenia. Následne už len všetko pekne osvetlím, nafotím, upravím a doplním o text správy.
Je nejaký príbeh, ktorý sa odohral priamo v Žiline?
Keď museli kníhkupci zo Žiliny kvôli pandémii zavrieť svoj obchod, knižky rozvážali čitateľom na kolobežkách a bicykloch.
