Ako dlho ste členkou umeleckého súboru Bábkového divadla Žilina?
Už je to 14 rokov, od 2. septembra 2009. Sme fantastický kolektív a podľa mňa robíme kvalitné divadlo. V BDŽ som absolútne spokojná a šťastná, mám tu umelecké vyžitie. Nehovorím, že chodím do práce, ale že sa idem potešiť s kamarátmi.
Niektorí ľudia vnímajú hercov ako bohémov, ktorí ak práve nehrajú, sedia v kaviarni. Ako vyzerá bežný deň bábkoherečky?
Cez pracovný týždeň väčšinou hrávame dopoludnia organizované predstavenia pre školy, keďže sa venujeme najmä divadlu pre deti. Samozrejme nedele patria predstaveniam pre verejnosť, takže ani cez víkendy neleníme. Máme aj predstavenia pre dospelé publikum, ktoré hrávame večer. Veľmi sa teším, že od januára budeme pre dospelých opäť hrávať na pravidelnej báze, vždy jeden v piatok v mesiaci.
Môj bežný deň vyzerá tak, že ráno prídem do divadla, zahrám dve predstavenia po sebe a potom je skúška (buď sa skúša nová inscenácia, alebo máme oprašovačku, čo znamená, že si zopakujeme inscenáciu, ktorú sme dlhšiu dobu nehrali, alebo teraz máme často aj preobsadzovačky, pretože sa nám nedávno obmenil súbor a noví herci si potrebujú naskúšať náš repertoár). To je do neskorého popoludnia a potom má väčšina z nás, hercov, aj druhú, prípadne tretiu prácu, aby sme zabezpečili svoje rodiny. Napríklad ja učím na konzervatóriu v Martine.
S manželom, ktorý je tiež hercom v BDŽ, sa venujeme aj audioherectvu, nahrávame reklamy, rozprávky, hlasy rôznych hračiek...
A okrem toho máme malú dcérku, na ktorú si tiež potrebujeme, ale najmä chceme nájsť čas, takže náš bohémsky život sa zúžil na zaslúžený večerný seriál, keď uspíme ratolesť.
Máte obľúbenú postavu z tých, ktoré hráte?
Áno, je to postava, ktorú som naskúšala ako druhú vôbec v tomto divadle, Dora z Perinbaby. Mám rada smiech a humor a práve na tejto postave sa môžem vyblázniť. Mám veľmi dobrú hereckú kolegyňu, Janku Eliášovú, ktorá hrá moju mamu. Sme výborné duo, vieme sa stále aj po tých rokoch na javisku prekvapiť a vždy je to zábava.
Viete porovnať detského a dospelého diváka? V čom sú iní?
Detský divák vie skôr dať najavo, ak ho nezaujmete. Nie, že by kričal, ale stratí pozornosť. Dospelý divák vydrží viac. Inak nevidím veľký rozdiel. Všetci prišli za umením, baviť sa, niečo objaviť. Ani ja sa pred predstavením nijako špeciálne nenastavujem na to, že idem hrať pre detského alebo dospelého diváka.
Vy sa okrem herectva venujete aj umeleckému prednesu. Chodili ste na recitačné súťaže už ako dieťa?
Ako piatačka na základnej škole som sa obrovskou náhodou, ktorá napokon ovplyvnila celý môj život, dostala na literárno-dramatický krúžok. Tam som vďaka úžasnej pani učiteľke objavila lásku k divadlu aj umelecký prednes v jeho plnej kráse. Prihlásila ma na Hviezdoslavov Kubín a hneď som sa dostala až na celoslovenské kolo. Odvtedy som sa celkom úspešne na celoslovenských úrovniach zúčastňovala rôznych recitačných súťaží každý rok, až kým som sa nedostala na Vysokú školu múzických umení.
Mali ste taký text, ktorý bol vašou srdcovkou a ktorý sa s vami niesol?
Bol to text od Viliama Klimáčka Jazzové jazzero. Zanechal celkom výraznú stopu. Dodnes si ho mnohí ľudia zo sveta umeleckého prednesu pamätajú a spájajú si ma s ním. Ale recitovala som rôzne žánre, bavilo ma objavovať vždy niečo nové.
Je v súčasnosti umelecký prednes populárny?
Stále existuje základná recitačná súťaž, Hviezdoslavov Kubín, ktorá je súčasťou vyučovacieho procesu. Dieťa sa musí naučiť text a predniesť ho. Aj to môže človeka priviesť k recitovaniu. Musí vás to chytiť, ale to je aj úlohou pedagóga, aby k tomu žiakov, u ktorých cíti potenciál, namotivoval, pomohol im objaviť radosť z recitovania. Niekedy stačí jeden naozaj dobrý text, ktorý tomu dieťaťu sadne, ktorý si obľúbi a potom to už ide samo.
Na Slovensku máme množstvo fantastických recitátorov a veľmi sa teším, že táto tradícia u nás stále pretrváva. Mali by sme si ju chrániť. A aj recitačných súťaží je stále dosť, okrem Hviezdoslavovho Kubína sú to napríklad Šaliansky Maťko, Beniakove Chynorany, Vansovej Lomnička a mnoho ďalších.
Bývate členkou hodnotiacej poroty na recitačných súťažiach. Ste viazaná na Žilinský kraj alebo môžete ísť aj do iného regiónu?
Áno, môžem ísť. Národné osvetové centrum zostavilo zoznam kvalifikovaných porotcov na súťaže v umeleckom prednese a na tomto zozname som aj ja. Je to vďaka tomu, že sa umeleckým prednesom zaoberám od svojho detstva až doteraz ako recitátorka aj ako pedagogička.
Čo všetko sa pri prednese hodnotí?
Je toho veľmi veľa. Už aj samotný postoj recitátora je dôležitý. Aj rečou tela by mal recitátor pôsobiť sebavedomo a zaangažovane. Dôležitý je aj výber textu, jeho pochopenie a osvojenie recitátorom, práca s intonáciou, pauzou, gradáciou, temporytmom, dôrazom, podtextom... Samozrejme dôležitá je aj dokonale zvládnutá artikulácia, či očný kontakt s publikom. Toto všetko sú ale stále len technické prostriedky k dosiahnutiu toho najdôležitejšieho v umeleckom prednese – oživiť text, jeho myšlienku, posolstvo, jeho dušu.
Prvýkrát idem v spolupráci s Krajským kultúrnym strediskom v Žiline lektorovať odborný seminár, ktorý pripravuje pedagógov na hodnotenie v súťažiach umeleckého prednesu a tu si budeme ujasňovať hodnotiace kritériá. Niektoré sú nové, ako napríklad striktný časový limit prednesu (doteraz bol len odporúčaný čas, koľko má prednes trvať), ktorý sa musí dodržať a po jeho uplynutí sa recitátor zastaví. Porotcovia si tiež potrebujú niektoré veci ujasniť, napríklad či je rečová vada problém alebo nie, na čo sa pri hodnotení prednesu zamerať.
Môže mať teda recitátor rečovú vadu? Napríklad rotacizmus alebo sigmatizmus?
Momentálne máme úzus medzi porotcami Hviezdoslavovho Kubína, že nebudeme deti odrádzať od recitovania kvôli rečovej vade. Lebo môže prísť niekto skvelý a talentovaný, je ešte malý a my by sme ho znevýhodnili preto, lebo nesprávne vyslovuje niektoré hlásky, dá sa s tým ešte pracovať. Samozrejme, nebavíme sa o artikulácii, pretože tá je dôležitá.
Mala som študenta na konzervatóriu, ktorý nevedel povedať r ani l, ale bol úžasne talentovaný. V priebehu štúdia pochopil, že pre jeho ďalšiu hereckú kariéru je správna výslovnosť nevyhnutná a do dvoch mesiacov sa naučil povedať r aj l a dokonca vyštudoval VŠMU a dnes sa venuje divadlu.
Aké vekové kategórie sa zúčastňujú súťaží umeleckého prednesu?
Konkrétne Hviezdoslavovho Kubína sa môžu zúčastniť deti od druhého ročníka základných škôl. Súťažiaci sa podľa veku rozdeľujú do viacerých kategórií a potom aj podľa toho, či recitujú poéziu alebo prózu. Piata kategória sú dospelí a to je bez obmedzenia hornej vekovej hranice. Táto kategória býva málo zastúpená, takže tam aj vítame kohokoľvek, kto by sa chcel zúčastniť.
Akú chybu robia recitátori pri prednese najčastejšie?
To je veľmi široká a náročná téma, pretože ako som už spomenula, pri umeleckom prednese pracujeme s množstvom výrazových prostriedkov, ktoré sú ale len nástrojom k dosiahnutiu toho, čo je pri umeleckom prednese podstatné, sprostredkovať divákovi hlboký, citlivý, zrozumiteľný a nezabudnuteľný umelecký zážitok.
Ale môžem spomenúť niektoré z kategórie „zbytočné technické chyby“, napríklad neskrotená tréma. Stáva sa že vidíme, že hlavný pocit, ktorý má recitátor je ten, že chce, aby sa to jeho vystúpenie čo najskôr skončilo. Ďalej je to preháňanie giest. Tie ak sú, mali by byť opodstatnené a na presne určenom mieste a nemali by duplikovať to, čo už aj tak v texte počujeme. Potom je to očný kontakt, mnohí recitátori sa pozerajú kamsi do kúta ponad publikum. A dôležitý je aj samotnú postoj recitátora. Občas sa stáva, že recitátor nervózne prestupuje z nohy na nohu, čo pôsobí zbytočne rušivo a nesebavedomo.
Vy sama sa vzdelávate v oblasti umeleckého prednesu?
Človek sa učí celý život. Aj ja samozrejme neustále hľadám inšpiráciu a nové podnety. Ale momentálne som sa ocitla skôr v pozícii vzdelávateľa. Učím na Súkromnom hudobnom a dramatickom konzervatóriu v Martine predmet umelecký prednes. Je to individuálny predmet a pol roka sa s každým študentom venujem jednému textu, ktorý rozoberáme, do hĺbky analyzujeme a pracujeme na ňom. Musím povedať, že milujem túto prácu. Mám fantastických a pracovitých študentov, ktorí sú aj pre mňa v mnohom inšpiratívni a obohacujúci. Verím, že sa obohacujeme navzájom. A raz by som v oblasti prednesu chcela vzdelávať aj bežných dospelých ľudí, keďže sú povolania, kde je verejné vystupovanie, či prezentácia, ich každodennou činnosťou.
Chcela by som motivovať mladých ľudí k tomu, aby sa venovali prednesu. Do budúcna im to dá schopnosti, ktoré môžu využívať na každodennej báze, človeka to kultivuje, venuje sa literatúre, zlepšuje sa jeho slovný prejav. Každý z nás sa potrebuje niekedy odprezentovať a recitovanie nás naučí napríklad pracovať s trémou, získať si publikum na svoju stranu, tlmočiť presvedčivo a pútavo naše myšlienky a mnoho ďalšieho.
Anna Homolka-Čitbajová (38)
Rodina: Manžel a štvorročná dcérka, štyria súrodenci, dvaja švagrovia, jedna švagriná, dve netere, dvaja synovci a mamka a ocino
Študovala som na škole: Gymnázium Tomáša Akvinského v Košiciach a Vysoká škola múzických umení
Rada si pozriem divadelné predstavenie: najsilnejší divadelný zážitok som mala na predstavení Prorok Ilja v podaní Teatra Tatra
Obľúbená kniha/film: To je veľmi ťažké vybrať, ale napríklad kniha Roald Dahl: Cesta do neba a film: Vlak života - Train de vie
Najradšej mám v Žiline miesto: Budatínsky park
Najlepšie strávený voľný čas: Na akomkoľvek výlete s rodinou
