Pani Božena zo Žiliny je po ťažkej operácii bedrového kĺbu v podstate imobilná. Pohybuje sa len pomocou bariel, čo je pre ňu ako 84-ročnú veľmi náročné. Žiadala preto mestský úrad o dovoz jedla priamo domov. To, čo sa ale dozvedela, ju zarmútilo: je 130. čakateľka na túto službu. Bojí sa, že sa toho už ani nedožije.
ŽILINA. Človek pracuje prakticky celý život, aby si na starobu užil zaslúžený dôchodok, kedy by sa mal oň postarať štát. Mnohí dôchodcovia sú však odkázaní najmä na pomoc svojej rodiny či príbuzných. Pani Božena zo Žiliny pracovala 42 rokov, porodila dve deti. Pred 10 rokmi ovdovela a odvtedy žije sama. Tento rok, kedy oslávila 84 rokov, sa jej zdravotný stav rapídne zhoršil. Najprv absolvovala náročnú operáciu bedrového kĺbu, potom sa pre zhoršené zdravie zotavovala mesiac v nemocnici. Dnes je už doma, ale v podstate imobilná – pohybuje sa len vďaka barlám.
Bojí sa, že si pri varení ublíži
„Do polovice septembra som bola v nemocnici, ale od tých čias sa trápim, ako len môžem. Vonku nechodím, nevládzem, tak sa tu len na barliach motám. Nákupy mi robí syn, ktorý býva v Bytčici alebo susedia. Horšie je však, keď sa musím pohybovať po kuchyni. Bojím sa, že na seba niečo vylejem alebo sa obarím,“ opisuje svoju ťažkú situáciu 84‑ročná Žilinčanka.
Keďže je pre ňu varenie veľmi vyčerpávajúce, informovala sa na mestskom úrade o možnosti dovozu obedov z vývarovní rovno domov. „Zavolala som na sociálny odbor, kde mi povedali, že musím čakať, kým sa niekto odhlási, že ma zapíšu na 130. miesto. 130 ľudí je zapísaných! Veď to je veľké číslo, toľko ľudí potrebuje jesť! Ja mám už 84 rokov, tú stravu už na druhom svete veru potrebovať nebudem,“ hnevá sa pani Božena.
Keďže veľa síl na kuchtenie nemá, snaží sa konzumovať jedlá, ktoré nie sú náročné na prípravu, ako napríklad pečivo, jogurty, ovocie. Na obed si sem‑tam navarí len niečo jednoduché. „Veľmi by mi pomohlo, keby mi tu jedlo dovážali. Aspoň obed by som mala, lebo s tým mám najviac starostí, a predsa človek potrebuje teplú stravu,“ hovorí.
Na sociálnom odbore jej predsa len poradili, že ak by jej mal kto nosiť obedy, môže využívať služby najbližšej jedálne na Lichardovej ulici. „Môj syn je však od rána do piatej v robote, vnučka takisto. Druhý syn žije v Bratislave. Nikto iný by to zadarmo nerobil. To si môžem jedlo objednať rovno z reštaurácie,“ nahnevane konštatuje staručká pani.
Rozvoz jedál robí len jedna jedáleň zo štyroch
Mesto Žilina podľa platného všeobecne záväzného nariadenia o sociálnych službách poskytuje stravovanie v jedálňach, ktoré sú v Žiline štyri, tým obyvateľom mesta, ktorí nemajú zabezpečené nevyhnutné podmienky na uspokojenie základných životných potrieb, obyvateľom so zdravotným postihnutým či ťažko chorým a tým, ktorí dovŕšili dôchodkový vek. Donášky jedál do domácností zabezpečuje len jedna mestská jedáleň, čo je dôvod, prečo na túto službu čaká toľko ľudí, aj s pani Boženou. Na otázku, či mesto neuvažuje nad rozšírením rozvozu obedov, nám hovorca v krátkosti odpovedal, že to nie je možné. „Z kapacitných dôvodov,“ zdôvodnil.
Ako ďalej dodal, dopyt po tejto službe je naozaj veľký a možnosti mesta sú v tomto prípade obmedzené. Preto obedy rozvážajú najmä tým ľuďom, ktorí nemajú nikoho. Ak by pani Boženu uprednostnili, mohlo by to zdvihnúť vlnu nevôle u ľudí, ktorí si na túto službu nárokovali skôr.
Pani Božene teda, bohužiaľ, nezostáva nič iné, len čakať a zatiaľ si poradiť, ako vie. „Nie je predsa možné, aby neriešili takéto prípady. Na čo čakajú?“ nešťastne konštatuje 84‑ročná žena.
Michala Stehlíková
Snímka archív
