Už niekoľko rokov pracujete a žijete v Argentíne, ako ste sa tam zo Žiliny dostal?
Vždy som chcel a sníval o tom žiť v zahraničí, nejak ma to stále lákalo. V roku 2013 som odišiel do Prahy, kde som po dvoch rokoch spoznal môjho terajšieho manžela Mariana. Keďže on je Argentínčan a ja Slovák, nebolo možné, aby sme my mohli spolu legálne žiť v Európe. Na základne slovenských zákonov by nikdy nemohol bývať so mnou legálne, tak som musel vycestovať ja. Plán bol len na dva roky a nájsť spôsob, ako sa vrátiť do Európy a aj keď legálna cesta tu ešte nie je, ja som sa tu zabýval.
Pracoval ste ako kuchár už aj na Slovensku? Aké boli vaše kuchárske začiatky tam?
Zaujímavé je, že ja som sa ako kuchár na Slovensku neživil nikdy. Pracoval som od mojich 14-tich rokov po brigádach ako čašník, no vždy som sa zaujímal o kuchyňu a veľmi ma lákala. Jedným z miest, ktoré pre mňa znamenajú veľký míľnik v mojej gastronomickej kariére, bola práca v talianskej reštaurácii v centre Žiliny, kde som sa naučil neskutočne veľa vecí, ktoré dodnes využívam vo svojej vlastnej reštaurácii. Nastúpil som tam ako chlapec, čo toho moc nevedel. Pamätám si, že prevádzkar mal so mnou veľkú trpezlivosť. No vždy budem spomínať na prístup majiteľov, kolegov a taktiež zákazníkov ako na jeden veľký krok, ktorý ma dotlačil tam, kde som dnes a kde môžem byť zajtra. Čo sa týka kuchyne, to bolo veľmi spontánne. Po príchode do Argentíny sa ľudia začali zaujímať o slovenské chute a začal som najprv servírovať večere doma na objednávku, čo sa postupom času so záujmom zákazníkov rozrástlo na eventy, narodeniny, večere v jednom hoteli a podobne. Mal som česť variť na Veľvyslanectve SR v Argentíne pre pána veľvyslanca Branislava Hitku s manželkou a pozvaných diplomatov. Až po otvorení vlastnej reštaurácie a pred pár dňami som servíroval pre Veľvyslanectvo SR v mojich priestoroch na čele s novým veľvyslancom Rastislavom Hindickým, spolu s kolegami s diplomatmi z európskych krajín.
Aj v gastronómii ste ostal verný slovenským špecialitám. Čo miestnym pripravujete?
V enu máme zopár slovenských jedál. Halušky so syrom, kde sa snažím zmesou syrov vytvoriť chuť našej bryndze, ktorá sa tu nedá kúpiť. Klasický guláš, ktorý som sa rozhodol servírovať s maslovými haluškami. Tento víkend sme hostili 1. festival slovenských chutí, kde sme na kartu pridali, kapustnicu, segedínsky guláš s knedľou, strapačky s kapustou, pirohy a jelení guláš.
Čo má podľa vás najlepší ohlas?
Čo vždy ide na odbyt sú halušky a guláš No tento víkend hviezdil práve segedínsky guláš, strapačky a pirohy, kde dokonca argentínski zákazníci si ich pýtajú, aby zostali v menu aj počas celého roku.
V poslednej dobe ste sa zamerali aj na sladkosti ako punčové rezy, parížske rožky a podobne. Ako na to reagujú domáci?
S dezertami to bol vždy trošku problém. Sú tu pre nich veľmi divné, no keď ich ochutnajú, tak sa idú za nimi zblázniť. Slovenská cukráreň má svoju dobrú a zlú stránku. Tá zlá je, že je omnoho viac náročná na techniky a detaily, no oproti argentínskej má omnoho menej cukru, takže sa dá príjemne vychutnať. A to zrovna teraz objavujú moji zákazníci a dúfam, že je to začiatok niečoho nového a úspešného. Po festivale popri argentínskych a francúzskych dezertov na karte zostáva napríklad veterník a parížske rožky, ktoré najviac ohúrili našich zákazníkov.
Ako zháňate v Argentíne suroviny, ktoré tam nie sú bežné, dajú sa niečím nahradiť?
Veľmi ťažko sa hľadajú podobné chute a suroviny. Moja práca sa môže porovnať s laboratóriom (smiech). Aj keď sa to môže zdať banalita, no ani múka, ani mlieko, syry, smotany nie sú také isté, ako na Slovensku. Takže to sú hodiny a hodiny skúšok, kde rôznou kombináciou dostupných surovín sa snažím priblížiť slovenskej kuchyni. Všetko sa dá, keď sa chce, len v tomto prípade to vyžaduje aj veľa času a nanešťastie aj veľa nepodarených pokusov.
Nedávno ste sa zúčastnili aj obľúbenej kuchárskej šou Povedzte nám o nej niečo viac?
Tak to bolo úplne šialenstvo. Ja som sa vždy chcel nejak zviditeľniť, nikdy som nemyslel, že to bude v kuchyni. Najprv som súťažil v prvej sérii, kde som sa dostal do finále a potom v špeciálnej verzii s exsúťažiacimi, kde znova zo šestnástich kolegov som skončil na 3. mieste. Nejak ma ten pohár stále obchádza. Bola a stále je dodnes ma ľudia zastavujú a spoznávajú na ulici) veľmi pekná časť mojej trajektórie. Samozrejme som musel veľa študovať, mnoho jedál om nepoznal, súťažilo sa v juhoamerickej kuchyni a musel som sa naučiť a doslova “našprtať” každú jednu banalitu pre miestnych. Deň noc, v taxíku či na ceste do štúdia, počas prestávok v natáčaní, popri mojej práci, stále som chodil so svojím notesom a učil som sa jedlo po jedle a dezert po dezerte. Vypisoval som si všetky jedlá a kombinácie ktoré oni poznali a v posledných dňoch som mal zaznamenaných viac ako 1200 receptov, z ktorých viac ako 50 som sa naučil naspamäť.
Ako Argentínčania berú cudzincov, bolo ťažké sa tam uchytiť?
Ťažké je len to, čo my považujeme za ťažké. Samozrejme ja som mal šťastie, že som bol v televízii. To sa ľudia pozerajú na vás inak, no to, čo ma nakoniec odlišuje je slovenský spôsob práce. Tá odovzdanosť projektom, ktorú máme my, má len zopár národov. No a potom Argentínčania radi podporujú ľudí, ktorí aktívne pracujú. Samozrejme dosť pomáha aj to, že som z Európy. Tu sú dosť založení na Európe.
Viem, že vám veľmi pomohol aj váš životný partner. Aj on rád varí?
Mariano nevarí skoro vôbec. A menej odkedy mám reštauráciu. Ale pomimo toho je tým pilierom, o ktorého sa vždy môžem oprieť a je veľkou súčasťou každého môjho úspechu.
V čom vám učarovala krajina ako taká a v čom sú vám sympatickí ľudia?
Čo vždy spomínam, je to krásne modré nebo. Neskutočne zelené mestá s mnohými stromami. Dlhé skoro 10-mesačné leto a tá priateľskosť tunajších. Myslím, že to bude tým teplým počasím, že ľudia a život je tu trošku spomalenejší. Viac si dokážu vychutnať aj obyčajný deň.
Ako prežívate toto obdobie? Ovplyvnila pandémia gastronomický biznis aj v Argentíne?
Veľmi. Keď to všetko začalo, museli sme zavrieť na 6 mesiacov a ani sme nevedeli, či sa z toho vôbec vyhrabeme. Dodnes máme na účtoch veľké dlhy, ktoré rôzne obmedzenia vytvorili. Bude to ešte pár mesiacov trvať, kým to vynulujeme, no pokiaľ sa to nezhorší a nechajú nás pracovať, tak to skončí pre nás s dobrým koncom, ktorý bohužiaľ veľa kolegov nemalo.
V čom ste sa museli prispôsobiť?
Vo všetkom Pre všetkých to boli nové veci, rôzne nové podmienky a nariadenia. Pandémia nás zasiahla nielen ako podnikateľov, ale aj ako súkromné osoby. Tie noci, keď nielen ja som nespal, pretože som musel myslieť na budúcnosť reštaurácie, zamestnancov. Navyše sme museli čakať nič nerobiac. Nebolo nič čo by sme mohli urobiť a ten pocit bezmocnosti bol najhorší. No najdôležitejšie bolo ukľudniť sa a ísť trošku po troške. Otvoriť, kedy sa dalo, na kapacitu, ktorú nám určili. Hlavne nestrácať nádej, že toto jedného dňa skončí a my tu musíme byť pripravení dať prácu a pracovať.
Dosiahli ste úspech, máte reštauráciu, boli ste v televíznej šou. Čo ešte plánujete?
Už dva roky pripravujem kuchársku knihu. Španielsko-slovenskú verziu, kde by som chcel priblížiť jedlá a chute Argentínčanom a Slovákom. Dúfam, že už budúci rok by sa mi to podarí vydať
Ako sme spomenuli, rád varíte slovenské špeciality. Čo je ale vaša, alebo aj partnerova srdcovka?
Budete sa diviť, no to čo máme najradšej je dobrý poctivý langoš. Cesnak, syr a kečup.
A čo ich kuchyňa, čo obľubujete z nej?
Samozrejme mäso. Je svetoznáme, že Argentínčania produkujú najlepšie kravské mäso na svete a je to viac než pravda.
Keď ste začínali, tak ste sa venovali aj spevu. Ostalo vám to, či už je na to menej času?
Pred dvoma rokmi som to posunul na druhú či ôsmu koľaj. Mal som muziku veľmi rád, no som názoru, že ak máte nejaký projekt a chcete, aby bol úspešný, tak sa mu musíte venovať na sto percent. Tak som sa rozhodol vyškrtať veci, ktoré by ma mohli vyrušovať z koncentrácie. A myslím, že tak to má byť. Ako sa hovorí, život máme len jeden a je to jediná príležitosť na to, aby sme sa realizovali. Tak do toho treba ísť so všetkým!
