Republika nachádzajúca sa na svahoch Kaukazu susedí severnou hranicou s Ruskom. Inak je obklopená Gruzínskom, od ktorého sa v roku 1991 osamostatnila. Slavo konštatuje: „Kto sa od koho odtrhol, či Južné Osetsko od Gruzínska alebo naopak Gruzínsko od vtedajšieho Sovietskeho zväzu (v ktorom chceli Oseti ostať), je medzinárodno-právna otázka, o ktorej sa stále debatuje.“
Maličký štát prežil aj veľký smútok
Maličká krajina s rozlohou 3900 km2 má približne 70-tisíc obyvateľov, z pôvodných 110-tisíc. Ako hovorí Slavo, konflikty v oblasti, spôsobené
napádaním krajiny Gruzínskom, urobili zo zvyšku populácie utečencov žijúcich väčšinou v Severnom Osetsku – republike v rámci Ruskej federácie.
Pamiatkou na toto obdobie je napríklad cintorín, ktorý bol kedysi asfaltovým ihriskom pri škole v hlavnom meste. Keďže bolo ako – tak kryté pred útokmi, pochovávali tam mŕtvych. Slavo sa dopočul aj o útoku z gruzínskej sanitky, ktorá zastavila konvoj Osetov so žiadosťou o pomoc. Streľbu zo sanitky,
ktorá potom nastala, prežil len jeden osetský chlapec. Takýchto smutných miest je v krajine viacero a ani sprievodcovia sa často neubránia slzám.
Malý daňový raj
Slavo v Južnom Osetsku nadväzoval kontakty s tamojšími mladými ľuďmi, no stretol sa aj s podnikateľmi. „Krajina by bola zaujímavá pre Slovákov, ktorí vyvážajú do Ruska, keďže odtiaľ zaplatia nižšie clo,“ rozpráva. Mimochodom, aby aj to málo ľudí, ktoré v Osetsku zostalo, nemalo zajačie úmysly, funguje tu taký malý daňový raj. Značná časť obyvateľov, do 25-tisíc, žije v hlavnom meste Cchinvali, porovnateľnom asi s naším Ružomberkom.
Aj v tom, že tu nenájdete výškové budovy typické pre metropoly. Hlavná a jediná dopravná tepna, ktorou dovážajú i vyvážajú tovar, je asi na úrovni našej cesty prvej triedy a vedie cez Gruzínsko. Problém s dovozom tovaru riešia rozširovaním tunela. Dopravu si však nemôžu dovoliť odstaviť úplne. Keď tadiaľto Slavo s priateľmi prechádzal a nechceli sa zdržiavať, použili na prejazd technickú šachtu. „Bol to len úzky vlhký priestor vyrazený do skaly. Celú cestu som sa premodlil, aby sa nám nič nestalo,“ usmieva sa dnes, no vtedy mu to jedno nebolo.
Obyvateľov postupne odzbrojili
Nie je zvláštnosťou, ak pri jazde autom vidíte pri ceste pastierov na koňoch. „Na hlave majú zvláštny druh baranice a oblečený tradičný plášť alebo huňu - so všitým nábojnicovým pásom. Kvôli tamojšej situácii tam mal prakticky každý zbraň. Od r. 2008 sa postupne presadilo odzbrojenie
obyvateľstva,“ pripomína Slavo. A ešte jedna zaujímavosť na tému cesty: v hlavnom meste si zaumienili, že ich spolu s infraštruktúrou opravia. Všetky naraz, a tak strhli povrch vozoviek v celom centre. Slavo sa smeje: „Problém je, že ich opravujú už štyri roky. A medzitým už sa ocitli za mrežami aj niektorí z tých podnikavcov, ktorí za to zinkasovali zálohové platby a ušli do Ruska.“ V krajine nemajú železničnú
dopravu a lietadlom sa dopravíte len do Ruska (najbližšie do Mineraľnych Vod alebo Vladikavkazu), Slavo ešte odtiaľ cestoval 500 km autom. To aj kvôli napätiu, ktoré občas zavládne. „Aj my sme raz neskoro večer v hlavnom meste, ktoré leží takmer na hranici s Gruzínskom, počuli výstrely zo samopalov,“ spomína
Slavo.
Slnko, víno a pirohy
V Južnom Osetsku viac tieňa narobí vinič ako stromy. Nie je tam ani veľa parkov. „Pri domoch sú pergoly s obrovským množstvom hrozna. Veľmi sa mu darí, nenadarmo sa nazýva krajinou slnka. Koncom septembra tam bolo 28 - 30 stupňov Celzia,“ hovorí Slavo. Výborné víno síce Oseti vyrábajú, no nevyvážajú.
„Vlastne nemajú kam. Rusi si totiž ponechajú vyššie clo na to, čo by mohlo konkurovať ich výrobkom,“ vysvetľuje Slavo. Potravinovo sú Oseti prakticky sebestační. Tradičnou pijatikou je v krajine, ako inak, vodka. Obľúbené je aj kvasené pivo. Národným jedlom sú pirohy. Cesto vyzerá ako na pizzu a režú sa z toho trojuholníky. Vnútri sú väčšinou slané plnky: tvaroh, zemiaky so slaninou, špenát a kapusta či iná zelenina. K tomu sa je mäso. Typické jedlá sú z baraniny,
teľaciny – mäso sa jedáva veľmi čerstvé, takže je dosť aromatické, čo si vyžaduje odolný žalúdok,“ konštatuje Slavo.
„Potomkovia“ pohanských rozprávkových postáv
Deti dostávajú nezriedka mená po tradičných rozprávkových postavách, ktoré majú pohanské
korene a po celej krajine svoje pamätníky. „Zaujímavé je pritom, že tunajší obyvatelia prešli na kresťanstvo skôr ako my.“ Zaujímavosťou sú horské chrámy, ktoré stavali tunajší ľudia počas tatárskych vpádov. Hoci nebezpečenstvo pominulo,stavajú ich dodnes. Kultúrnymi pamiatkami sú tiež rodové veže, ktoré slúžili na ochranu počas vpádov.
Južné Osetsko je rozhodne zaujímavá krajina. „Ruský konzul sa nás hneď na začiatku pobytu opýtal, či chceme predĺžiť
víza. Vraj, väčšina tých, ktorí sem prídu, o to požiada,“ uzatvára Slavo. <
Dana Mlejneková
Snímky archív -jsm-
