Nie každá obec sa môže pochváliť miestom, kde má vystavené aj viac ako sto rokov staré exponáty, ktoré mapujú život miestneho obyvateľstva v minulosti. V Lietavskej Svinnej také miesto majú a nazývajú ho Dom spomienok.
Dom spomienok je v súčasnosti v rekonštrukcii.
LIETAVSKÁ SVINNÁ. Dom spomienok je vlastne bývalý dom smútku, ktorý po výstavbe kostola v Lietavskej Svinnej zostal bez využitia. V súčasnosti je síce v rekonštrukcii, my sme však mali možnosť doň nahliadnuť a vrátiť sa tak na pár minút do obdobia zo začiatku 20. storočia. Autorkou myšlienky Domu spomienok je kultúrna pracovníčka obecného úradu Soňa Jamečná, ktorá sa pre jeho zriadenie rozhodla potom, ako na povale svojho starého domu našla hotové múzeum. „Bolo mi ľúto tie veci vyhodiť. Povedala som si, že to nebola len náhoda, že sú tu už toľko rokov a v zachovalom stave,“ rozpráva. Vedela, že podobných „pokladov“ bude v dedine určite viac, preto začala chodiť po jednotlivých domoch a zbierať staré nábytky, riad, osobné veci už pozostalých ľudí, kroje, fotografie, atď... „Niekde som prišla už v poslednej chvíli, buď som veci brala z akurát búrajúcej sa dreveničky alebo som ich doslova vyťahovala z ohňa, pretože ich ľudia chceli spáliť,“ spomína.
Sviniansky mladomanželský pár, za nimi sedí na zemi ohrdnutá nevesta.
Každý predmet má svoj príbeh
O myšlienku vytvoriť v Lietavskej Svinnej miestnosť, kde by všetky tieto „muzeálne“ kúsky vystavila, sa podelila s vtedajším vedením obce. „Kým ešte nebol postavený kostol, omše sa slúžili v dome smútku. Ešte skôr, ako som sa pustila do Domu spomienok, už keď bol postavený kostol, išla som za pánom dekanom Stanislavom Belákom, ktorý bol tejto myšlienke veľmi naklonený a slávnostne sme Dom spomienok otvorili,“ rozpráva Soňa Jamečná.
Dom spomienok funguje v obci už niekoľko rokov a ako nám vysvetľuje jeho autorka, samotné vystavené exponáty majú síce svoju cenu, ale ich vzácnosť spočíva najmä vo výpovednej hodnote. „Každý jeden predmet, ktorý tu ukazujeme ľuďom, má svoj príbeh. Dom spomienok teda slúži ako interiér zariadenej izby, ktorá mapuje narodenie človeka až po jeho smrť,“ vysvetľuje.
Typický obraz slovenskej matky zo začiatku 20. storočia.
Džalala‑džalala
V prednej časti izby víta návštevníkov ženích s nevestou v tradičnom svinianskom svadobnom kroji, v pozadí sedí na zemi ďalšia postava. Ako nám vysvetľuje Soňa Jamečná, ide o ohrdnutú nevestu so zlomeným srdcom. „Táto postava zachytáva nenaplnenú lásku. Máme v obci jednu baladu zachovanú z ústneho podania. Kedysi ľudia na sobáš chodili do Lietavy cez kopec, tzv. Krieš, kde je drevený kríž na hranici chotárov Lietavy a Lietavskej Svinnej. A práve pri tomto kríži stretli ľudia viackrát ženskú postavu oblečenú v otrhaných šatách so suchou kytičkou kvetov v rukách, ktorá si predstavovala, že je to jej svadba. Totižto, rodičia jej nedovolili, aby sa vydala za muža z bohatšej rodiny, do ktorého sa zaľúbila. Tento bôľ neuniesla, ušla do hôr a zdivela. Keď sa jej ľudia pýtali, čo tam robí, tak jediné, čo povedala, bolo „džalala-džalala“. Neskôr ju už prestali vídať, hovorilo sa, že ju buď vlci roztrhali, alebo skočila zo skaly. Údajne to bola osoba, ktorá žila tu vo Svinnej,“ zaujímavo rozpráva.
V pravej časti izby môže návštevník nazrieť do ďalšej etapy života obyčajného ľudu, a to na príchod nového života – narodenie dieťaťa. „Máme tu obraz slovenskej matky v typickom ľudovom odeve, ktorá v prútenom košíku kolíše svoje dieťatko. Kolísky bývali zavesené na hradách. Košikárstvo sa v Svinnej veľmi využívalo, prútia tu bolo dosť, tak po zimných večeroch gazdovia z prútia vyrábali košíky, ktoré mali rôzne využitie,“ hovorí Soňa Jamečná.
Amerikáni
V zadnej časti miestnosti sedí za stolom starenka, ktorá už len s pokojom dozerá na to, čo sa v dome deje. Veľmi dôležitou etapou svinianskeho ľudu zo začiatku 20. storočia sú aj migrácie do zahraničia, ktoré vo veľkej miere ovplyvnili ich životy. „Keďže tento kraj je kamenistý a bolo tu veľa biedy, chlapi odchádzali za prácou do Ameriky a do Kanady. Keď sa vrátili, ľudia ich nazývali Amerikáni. Niektorí tam zostali, buď zahynuli v baniach alebo si tam založili nové rodiny. Máme tu teda zhmotneného jedného takého Amerikána, ide konkrétne o Jána Becíka, ktorý pracoval v mlynoch v Kanade. Išiel tam ako biedny človek, prišiel ako pán. Je oblečený v koženej bunde a sedí na lodnom kufri, v ktorom si doniesol veci z Ameriky. Na krku má plátené vrecúško, v ktorom si priniesol zarobené doláre, hotový majetok,“ vysvetľuje Soňa Jamečná.
Súčasťou Domu spomienok sú aj staré historické fotografie, vysvedčenia, pasy ľudí, kuchynský nábytok, riad, vyšívané obrusy i náradie, ktorým ľudia obrábali pôdu. Všetky exponáty majú okolo sto rokov. Najstarším je však kamenná guľa, ktorá vraj pochádza z Lietavského hradu a bola súčasťou hradných hodín, ktoré odbíjali čas na hrade v 17. storočí. Guľa teda môže mať asi okolo 400 rokov. „Doniesli ju ľudia, ktorí mi vysvetlili, že ju používali ako závažie na sud s kapustou. Neskôr som sa dozvedela, že hodiny na Lietavskom hrade naozaj boli a toto je pravdepodobne pondus z nich (závažie na kyvadlových hodinách, pozn. red.),“ dodáva na záver našej zaujímavej prehliadky Soňa Jamečná.
Michala Stehlíková
Snímky autorka
