Koč bol funkčný, avšak v opotrebovanom stave. Kvôli náročnosti práce a vysokému finančnému zaťaženiu reštaurovanie začalo až v roku 2019. Túto zodpovednú úlohu výborne zvládol reštaurátor Jozef Barinka a zaujímavý dopravný prostriedok sa do múzea vrátil v júli tohto roka. Reštaurovanie sa financovalo najmä z verejných zdrojov z Fondu na podporu umenia aj z vlastných zdrojov Považského múzea v Žiline.
Bežné koče boli symbolom elegancie a bohatstva vyšších zámožných vrstiev, pohrebné koče však boli ešte výnimočnejšie. „Pri ich výrobe bolo totiž potrebné využiť špecialistov, ktorí dokázali vyhotoviť nielen špecifické konštrukčné, ale najmä ozdobné prvky. Na výrobe sa pôvodne podieľali rôzne profesie ako kolári, kováči, rezbári či krajčíri. Zväčša už išlo o továrenskú výrobu komponentov a ich následnú montáž až do vytvorenia hotového vozidla. Meno výrobcu ani presný rok vyhotovenia nepoznáme. Výroba osí náprav však spadá do obdobia 1873 – 1924 a umeleckým slohom ozdôb i celkového vzhľadu je secesia, ktorá sa uplatňovala do konca 20. rokov 20. storočia. Vek koča tak možno odhadnúť na 100 až 120 rokov,“ priblížil historik dopravy a vedúci Múzea dopravy Peter Šimko.
Po zreštaurovaní bol koč dočasne umiestnený v Drotárskom pavilóne pri Budatínskom hrade, odkiaľ bol prevezený do Múzea dopravy v Rajeckých Tepliciach. „Prevoz bol náročný, pretože koč váži približne 600 kg a jeho dĺžka presahuje štyri metre. Keďže je vysoký takmer tri metre, po prevezení na perón sme museli demontovať okrasné prvky aj obidve nápravy, aby prešiel cez dvere múzea. Napokon sa nám však podarilo umiestniť ho do požadovaného priestoru a bude súčasťou stálej expozície,“ doplnil vedúci hospodársko-správneho oddelenia Považského múzea v Žiline Artúr Grác. Neprehliadnuteľný exponát tak bude ďalším lákadlom pre návštevníkov, ktorí si môžu Múzeum dopravy pozrieť od utorka do nedele v čase od 9.30 do 16.30.
