Ako vznikla myšlienka zinscenovať práve literárne dielo Zimná cesta?
Z iniciatívy umeleckého šéfa Eda Kudláča, ktorý ma oslovil aj s mojimi spolužiakmi Lenkou Garajovou a Romanom Marošom, na základe minuloročnej spolupráce s Mestským divadlom Žilina. Zo strany Eda bolo dané zadanie titulu, zatiaľ čo obmedzenie znelo tak, aby bol súčasný, v ideálnom stave preložený a vhodný pre žilinský súbor. Ja som typ režiséra, ktorý nemá rád, keď je obmedzovaný nejakým zadaním. Text Zimná cesta sa objavil po dlhočiznom rešeršovaní mňa a mojej dramaturgičky ako veľmi vhodný titul.
Je v knihe nejaká konkrétna idea alebo myšlienka, v rámci ktorej sa s autorkou úplne stotožňujete?
V prvom rade dáva niekoľko tém. Text je veľmi špecifický, v podstate sa o ňom dá hovoriť ako o nedivadelnom, lebo autorka – Elfriede Jelinek – od určitého obdobia v svojom živote prestala písať „klasické dramatické texty“. Používa určitú lineárnu štruktúru príbehu, neskôr sa naň v tom najlepšom slova zmysle vykašle a sústredí sa na nejakú základnú filozofickú myšlienku, ktorú chce skrz extrémne náročný a mimoriadne komplexný básnický jazyk odovzdať svojim čitateľom či divákom. Jej štýl písania je jedinečný a svojrázny. Dokáže to posolstvo, čo je v prípade Zimnej cesty akýsi veľmi radikálny, ba priam zúfalý výkrik do tmy súčasného sveta, veľmi tvrdým spôsobom skritizovať a nekompromisne rozmetať. Je to jej výpoveď o veciach, ktoré ju trápia v tomto svete. Spomínajú sa tam v náznakoch a metaforách, divák aj čitateľ tuší témy holokaustu, témy finančných skupín, čo je aj na Slovensku mimoriadne aktuálna téma v dnešných dňoch. Ďalšie témy sú unesená Rakúšanka Natascha Kampusch, autorkin patologický vzťah s matkou alebo až existenciálne chýbanie jej otca. Čiže vo svojej myšlienkovej platforme nastavuje veľmi neľútostné a nekompromisné zrkadlo, v ktorom sa všetci uvidíme, aj proti našej vlastnej vôli.
Aké máte zatiaľ pocity zo skúšok?
Sú veľmi dobré. Celkovo so žilinským kolektívom sa mi spolupracuje fantasticky, je to úžasne tvorivý a profesionálny tím ľudí. V podstate tým, že ja som stále v pozícii študenta a oni sú fachmani, je to pre mňa veľmi pozitívna práca. Nemajú v tejto inscenácii ľahkú úlohu ako interpreti takého náročného textu, no aj tak si stále dokážeme navzájom pomáhať a inšpirovať sa. Verím, že výsledok vyústi do odovzdania divákovi niečoho, čo bude mať tvrdý spoločenský apel a donúti ich v najlepšom slova zmysle zamyslieť sa nielen nad spoločnosťou, ale možno aj samých nad sebou.
Preferujete teda emocionálne ťažšie témy s dopadom na diváka alebo toto bola skôr výnimka?
Ja sa väčšinou upriamujem na vážne témy a otázky. Mám rád divadlo, ktoré sa nekončí frenetickým aplauzom. Oceňujem divadlo, ktoré zostane v divákovi siahodlho po tom, ako opustí sálu. Veľmi nerád vidím vytlieskanie, prejdenie za roh a nič. Bez pocitu, že boli v divadle. Aj keď je to možno môj naivný študentský ideál, verím, že divadlo má plniť tú spoločensko–kritickú funkciu, že má nastavovať spoločnosti zrkadlo a dať impulz svetu zmeniť ho. Mám potrebu a vedomie, že ja ako tvorca, aj keď to vyznie hrôzostrašne arogantne, mám vysloviť svoj názor na spoločnosť. Je mi jasné, že inscenácia neobsiahne to, čo by do nej dal trebárs 50-ročný intelektuálny režisér s 30-ročnými skúsenosťami v divadle, ale myslím, že tu máme isté spájadlo mňa a hercov – hnev na spoločnosť, v ktorej žijeme a snaha upozorniť na to, že by sa mala zmeniť.
V správe pre médiá bola od vás citovaná veta: „Kladieme na diváka formou aj rozsahom vysoké nároky.“ Ako ste to mysleli?
Divák prichádzajúci na túto inscenáciu by mal byť pripravený na to, že uvidí možno trošku iné divadlo, než na aké je zvyknutý. Mal by prísť s otvorenou mysľou, čo je vždy veľký nárok a očakávanie. Ideálne by bolo, keby tak prichádzal ustavične.
Čiže čo myslíte, s akými pocitmi budú návštevníci divadla odchádzať z predstavenia?
(Smiech.) Mojím očakávaním, aj keď by sa o očakávaniach nemalo hovoriť, je, že divák si odnesie sumár inšpirujúcich myšlienok. Verím, že dôjde k vnuknutiu študovania ďalšieho diela Elfriede Jelinek. Avšak môže nastať aj reakcia typu: „V živote o nej nechcem ani počuť.“ Preto je to veľmi šíre a voľné, ako je aj Jelinek. Žilinské divadlo urobilo ohromne vážny krok, keď sa rozhodlo inscenovať takú kontroverznú autorku. Vždy, keď sa o nej už len rozpráva, tak ju buď rezolútne odmietajú, alebo ju takmer glorifikujú. A to je pre mňa fascinujúce. Elfriede Jelinek už asi 10 rokov nevyšla zo svojho bytu a keď mala prebrať akúkoľvek prestížnu cenu, ako napríklad Nobelovu, poslala videonahrávku s ďakovnou rečou.
Petra Vörösová
Snímka archív Tomáša Procházku
