MICHAL HAGEN
Prečo ste sa rozhodli pomáhať ľuďom bez domova?
S manželkou sme začali podnikať v oblasti ubytovávania ľudí. Zistili sme, že medzi našimi zákazníkmi sú ľudia, ktorí majú problémy. Obaja sme veriaci, vychovávali nás v tom, že pomáhať je normálne. Oboch nás to napĺňa, máme radosť, keď môžeme ľuďom pomôcť. Inšpiráciu nám vnukol Andrej Kiska prostredníctvom Dobrého anjela. Osobne nám aj prispel na to, aby sme mohli ranč vybudovať.
Takže ste vybudovali ranč, kde ste ubytovali ľudí bez domova?
Ľudia sa začali zbierať a my sme pre nich začali hľadať pracovnú náplň. Tá sa však hľadá ťažko, pretože aj v prípade, že sú dobrí remeselníci, boli úplne bez pracovných návykov. Manuálna práca je však to, čo ich vracia medzi ľudí. Oni sú ľudia, ktorých všade odstrkovali. Teraz máme tri rodiny s množstvom detí. Pred tromi dňami prišla ďalšia mladá kočka so štyrmi deťmi. Poslal som ju preč, pretože kapacita zariadenia je naplnená. Popoludní sa vrátila opäť, bez detí. Spýtal som sa, kde ich má. Povedala, že spia v krčme pri stole. Zavolal som ich teda späť, aspoň cez Vianoce pre nich niečo vymyslíme.
Ako sa na vás pozerajú známi?
Je to o viere, o srdci. Viete, sú aj hlupáci, ktorí hovoria, že si z nich robím otrokov. Sú to aj takí, ktorí sú vo funkciách a mali by sa starať. Našťastie mám aj veľa kamarátov, ktorí pomôžu, ako môžu. Napríklad navaria obed a donesú ho, aby tie deti mali čo jesť.
Ako to finančne zvládate? Ako sa na vás díva rodina?
Podnikám. Už moji starí rodičia podnikali. Ľudia u nás si myslia, že podnikanie je kradnutie peňazí. Milujem svoju rodinu, ale ani niektoré moje deti nechápu, prečo to robíme. Na všetko treba čas, človek musí dozrieť, aby to mohol robiť. Ako to zvládam? Naučili sme sa, že strava je polovica výplaty. Preto chováme statok. Oni si ho vychovajú, zabijú, narobia klobásy, majú čo jesť. Žijú, nemusia bývať pod mostom a sú šťastní. V našej spoločnosti si ľudia neuvedomujú, čo je to šťastie. Ľudia majú radi peniaze či autá. Ale to nie je podstatné. Zaráža ma však, že ja riešim takéto problémy a mali by to robiť ľudia, ktorí sedia na radnici. Oni by sa mali takýmito problémami zaoberať.
Vystriedalo sa u vás už veľa ľudí. Kam odchádzajú?
Snažíme sa ľudí posúvať ďalej, aby sa vrátili do normálneho života. Aby opäť našli zmysel. Ale napríklad jedného chalana som už tri razy vyhodil. Prvýkrát bol u nás pred piatimi rokmi, keď som ho zobral zo zastávky, lebo by zamrzol. Vydržal do leta a potom začal piť. Tak som ho musel poslať preč. Viem, že teraz spí niekde v kanáli, ale bohužiaľ, je to jeho cesta, ktorú si zvolil.
Takže u vás platí zákaz alkoholu?
Môžu si vypiť, ale všetko musí mať hranice. Pokiaľ nedodržiavajú pravidlá, musia odísť. Človek musí najskôr chcieť, aby sme mu pomohli, inak mu nikto nepomôže.
Podarilo sa vám človeka vrátiť späť do života?
To je tá najvyššia méta, ktorú sa snažíme dosiahnuť. Chvalabohu, stáva sa to. Mali sme napríklad chlapca, ktorý bol alkoholik, uhorela mu manželka. Bol na tom skutočne zle. Prišiel za mnou, zohnali sme mu prácu, prestal piť, neskôr dokonca aj fajčiť. Je to už veľa rokov. Dnes je fantastický človek a vôbec sa nehanbí, že bol, aký bol. Chodí stále medzi nás, je to pre ostatných veľké povzbudenie. Zoberie ich napríklad do lesa, spolu čistia potok. Takých ľudí je viac. Občas prídu, pogrilujeme, porozprávame sa. Ostatným sa snažíme ukázať, že majú aj takúto možnosť.
Začiatky bývajú asi ťažké.
Včera nám napríklad doniesli bezdomovca, ktorého už dva dni rozmrazujeme. Stále spí. Neviete si predstaviť, aký je problém ho napríklad osprchovať. Musíte ho dokopať aj k tomu, aby sa vôbec najedol. Nechce jesť, lebo žije na ulici, funguje na alkohole a cigaretách a bol zvyknutý jesť raz za týždeň odpadky. Kým ho vrátime do normálu, potrvá to naozaj dlho.
Venuje sa štát dostatočne ľuďom bez domova? Čo by sa malo zlepšiť?
V prvom rade by sa mali zamyslieť naši politici, kam utekajú peniaze našich daní. Sú to miliardy. Prečo si to nevieme ustrážiť? Platíme si ľudí, ktorí nás samých okrádajú. A pritom sa vytratila ľudskosť. Všetci žijú len pre peniaze. To je tá najväčšia tragédia Slovenska. Úspešný si vtedy, keď zarábaš veľké peniaze a jazdíš na drahom aute. Je toto skutočne úspech? Pre mňa nie. Ja sa cítim rovnako v staršom aj v novšom aute, v obleku aj v montérkach na statku. Podstatné však je, aby si inštitúcie, ktoré pomáhajú, robili svoju prácu. Sociálni pracovníci berú plat. Ja som pomáhal vybavovať občiansky preukaz Jožkovi, ktorý prišiel z väzenia, bol na ulici a pre každého policajta bol najväčší darebák. On sa o to snažil tri roky. Keď som sa do toho zapojil, tak mi povedali, že ho tam aj mal, ale že mu ho skartovali. Nikto sa s ním nebavil. Bol pre nich odpad. Ale oni predsa žijú z našich daní a mali by si robiť svoju prácu. Práve oni by mali obchádzať ľudí na ulici a pomáhať im.
Ako sa dívajú na Slovensku ľudia na bezdomovcov? Berú ich ako ľudí, ktorým treba pomôcť alebo ako hrozbu?
My sme kúpili budovu, ktorá vyzerala ako hrad Strečno po vyhorení. Len múry a rozpadnutá strecha. Pokiaľ sme ju tri roky budovali, všetci sa nám smiali. Vtedy som pochopil, že nemám sto kamarátov, ale iba päť. Málokto ma chápal. Ľuďom to nevysvetlíte, pokiaľ majú namiesto srdca peňaženku. Robím to preto, aby som všetkým ukázal, že pomáhať sa dá. Sme na samote, cesta však vedie okolo chatiek a záhradiek. Každý týždeň nás niekto udal a policajti k nám pravidelne chodili, až kým som im nevysvetlil, že aj pre nich bude lepšie, keď budú mať bezdomovcov na jednom mieste. Polovica z tých ľudí sa so mnou prestala rozprávať. Hovorili, že sa po ceste boja prejsť. Tak každú jar zoberiem ľudí a trojkilometrový úsek cesty upraceme. Vždy je to 50 ‑ 80 vriec odpadkov. A ľudia sú takí bezcitní, že opäť prídu autom a vyhodia tam odpadky. Je trápne, že to mám riešiť ja. Kde sú ľudia, ktorí sú za to platení? Keď sa blížia voľby, tak sa k nám prídu toľkí odfotiť, nasľubujú hory-doly, ale viac nepríde nikto. Ešte sa nám aj budú vyhrážať. Politici by si mali uvedomiť, že väčšina ľudí je na ulici preto, že je u nás nevymožiteľnosť práva. Že podnikatelia ľuďom nezaplatia za robotu a nikto s tým nič nerobí. Vždy sa z toho vykrútia, len bezdomovec zostane na ulici.
EVA TRULÍKOVÁ, RASTISLAV KOLMAN
Kto sú ľudia, ktorým pomáhate?
RK: Sú to ľudia na ulici, a to nie sú zďaleka len tí, ktorí bývajú vonku. K tejto práci som sa dostal nečakane. Pred ôsmimi rokmi som vyštudoval katolícku teológiu a chcel som učiť mladých ľudí. Pred šiestimi rokmi som dostal ponuku z Diecéznej charity. Potrebovali vtedy terénneho sociálneho pracovníka. Zrazu sa mi priority zmenili. Vedel som, že už nebudem učiť na strednej škole, ale budem pracovať s ľuďmi bez domova. Prijal som ponuku. Postupne som zistil, že je dôležité prejsť procesom spoznávania ľudí bez domova. Nič sa nedá preskočiť. Treba ich poznať, nájsť si k nim cestu, zistiť, ako ich motivovať a ako im ukázať, prečo sa oplatí žiť. Je to tak, že keď sú ľudia na ulici, strácajú pocit, že niekam patria.
ET: Ja som v tejto práci zatiaľ nováčik, pracujem tu od februára. Tiež som sa k tomu dostala ako slepé kura k zrnu. Na základe projektu Polievka pre bezdomovcov som mala možnosť trošku do problematiky nahliadnuť. Neskôr som dostala miesto sociálnej pracovníčky a od februára sa snažím ľudí bez domova spoznávať. Som však rada, že som tam, kde som.
Na polievku pre bezdomovcov zväčša chodia len tí, ktorí dlhodobo prespávajú na charite, ale už menej tí, ktorí žijú skutočne vonku a prespávajú pod holým nebom. Čím si to vysvetľujete?
ET: Je to ešte mladý projekt. Začali sme iba jeho druhý ročník a mnohí o ňom nevedia. Samozrejme chceme, aby sa polievka dostala prioritne medzi ľudí, ktorí sú pozahrabávaní v lese, žijú v squatoch. Chce to asi čas. Na začiatku som nevedela, do čoho idem, chcela som byť ale užitočná. Teraz by som bola rada, keby sa projekt dostal do povedomia takýchto ľudí. Či sa to skutočne podarí a začnú chodiť na polievku, neviem. Práce je totiž veľmi veľa. Teraz, okolo Vianoc, však medzi ľudí pôjdeme a budeme ich informovať. Neočakávam však okamžite obrovský záujem. Oni totiž žijú inak a myslím si, že sa budú báť prísť. Uvidíme.
Pán Kolman, vy ste terénny sociálny pracovník, chodíte medzi bezdomovcov. Aká je to práca?
Nie je to celkom jednoduchá robota. Často je to dobrodružstvo. Ale je to dôležité, ak takto dokážeme človeka pritiahnuť, osloviť ho, nadviazať kontakt či získať si jeho dôveru.
Je zložité sa medzi nich infiltrovať?
Počas štúdia sociálnej práce sme si modelovali situácie, ako by sme takéto skupiny ľudí oslovovali. Nie je však jednoduché získať si ich dôveru. Mám na to jeden konkrétny príklad. V jednej skupine kolovala fľaška čuča. Prvých 5 dní ma fľaša vždy preskočila. Cítil som, že ešte medzi nich nepatrím. Potom ma však jeden z nich ponúkol, aby som sa napil. Až vtedy som bol skutočne medzi nimi, lebo boli ochotní sa so mnou podeliť o niečo, čo má pre nich hodnotu. Kým sa tak ale stalo, bol to dlhý proces. Najskôr som si musel všímať ľudí, ktorí sú u nás v centre. Akým spôsobom sú oblečení, kde sa stretávajú, ako sa prejavujú. Vždy som sa snažil cez človeka, ktorého poznám, kontaktovať sa so skupinou. Niekedy mi nebolo všetko jedno, napríklad, keď ma upodozrievali, že som policajt. Pritom som len riešil to, že súd nemohol doručiť list, a tak ho poslal nám, aby sme to vybavili. Tak som sa vybral do bungalovu, kde títo ľudia prebývali a adresáta som hľadal. Prešiel som ich asi desať, ale nakoniec som ho našiel. Je to dobrodružstvo, ale hlavne veľká chuť pomáhať.
Počas šiestich rokov ste ich spoznali. Prečo takto žijú? Nemajú na výber?
Je to ťažká filozofická otázka. Pochádzam z harmonickej rodiny. Bol som naučený myslieť vždy na zajtrajší deň, nikdy som nežil na dlh. V tomto ohľade je mi bezdomovcov ľúto, lebo oni sú zvyknutí riešiť veci, až keď je už skutočne zle. Veľa urobí aj to, že nevedia pracovať s pojmom sloboda. Mnohí po roku 1989 stratili prácu a postupne sa dostali na ulicu, lebo nemali finančné prostriedky, nemohli si zaplatiť bývanie, zomrel im partner. Prišiel určitý skrat. Naša spoločnosť totiž trpí na problémy vzťahov. Nedokážeme si vzájomne pomáhať, neriešime si problémy v rodine. Málokto si vie priznať, že má problém.
Pani Trulíková, ponúkate pomocnú ruku ľuďom bez domova. Prečo sa mnohí nesnažia vrátiť sa späť do normálneho života?
ET: Systém je podľa mňa zle nastavený. V zahraničí majú ľudia možnosť využívať služby charity mesiac a potom musia na mesiac odísť, aby sa starali o seba sami. Toto u nás nepoznáme, poskytujeme im služby nepretržite. Mnohí si na to zvykli, vyhovuje im to. Ja si myslím, že nemusí byť bezdomovcom navždy. Už za krátku dobu som zažila prípad jedného muža, ktorému sa podarilo postaviť sa na vlastné nohy. Ale je to jeden prípad zo 70 klientov.
Koľko takých ste zažili vy, pán Kolman?
RK: Ľudia stále prichádzajú a odchádzajú. Poznám zopár, ale spočítal by som ich na jednej ruke. Významnú úlohu tu zohráva fakt, či zachytíme človeka včas. Ak k nám príde hneď po tom, ako sa ocitol na ulici a bezdomovectvo sa uňho nestalo ešte životným štýlom, vtedy ho treba skutočne nakopnúť a potiahnuť. Vtedy môžu byť výsledky dobré. Lenže ľudia sa na ulici zacyklia. My pre nich ale robíme len základný servis a aj tak je nás málo. Nestíhame sa im individuálne venovať. Ľudí bez domova v Žiline je okolo 350 ‑ 400.
Problém je potrebné podchytiť na začiatku. Kto by to mal robiť?
Je to úloha štátu. My sa však bojíme do niektorých tém vstupovať, ako keby sme ich nevideli. Otvára sa rómska otázka a stále nemáme konkrétne návrhy na riešenia. Treba povedať, že mesto Žilina nám prispieva, rovnako aj ŽSK. Problém však spočíva najmä v tom, že ho nevnímame ako problém. Musíme totiž hovoriť aj o nadstavbe, ako posunúť ľudí ďalej. My sme totiž nízkoprahové centrum, zariadenie prvého kontaktu. Našou úlohou je zachytiť ho na ulici, doviesť ho, ostrihať, osprchovať, obliecť, dať mu jesť a nocľah. Chýbajú však útulky, kde klient dostane ubytovanie, prácu. Kde mu ponúknu možnosť, ako sa posunúť ďalej. On sa totiž potrebuje kvalitatívne posunúť a takáto práca sa u nás nerobí.
Zakrývame si pred týmto problémom oči? Vnímame bezdomovcov ako hrozbu?
RK: Niekedy áno. Treba si uvedomiť, že sú to ľudia, majú svoje problémy. Naša spoločnosť ľudí s problémami chce niekam vytesniť. Uvedomíme si to vtedy, keď sa rôzni ľudia sťažujú, prečo sme v centre mesta a nie na okraji. Ako keby sme chceli utrpenie vytesniť a zakryť. Ale ľudia si nedávajú otázku, čo keby sa oni ocitli v rovnakej situácii. Každé ráno, keď otváram dvere, si poviem, čo keď ja nebudem mať raz kľúče, ale mne budú otvárať?
Je pravda, že bezdomovcom sa môže stať každý?
ET: Myslím si, že áno.
Ako?
ET: Zlou pôžičkou, dedičským konaním, výberom partnera.
Keď príde niekto o dom, môže si nájsť iné ubytovanie?
ET: Ak chce.
Je to teda o vnútornej sile človeka?
ET: Áno, aj. Určité možnosti človek vždy má. Aj keby skončil na charite, ponúkneme mu čas na to, aby prekonal krízové obdobie. Bohužiaľ, ak sa mu to zapáči, zostane. Ak ale chce, posunie sa ďalej. Podstatné je, aby ho mal kto podchytiť a posunúť. Ak sa tak nestane, zvykne si na to, že je bezdomovcom.
Môže sa bezdomovec cítiť svojím spôsobom slobodný?
RK: Môže to byť preňho sloboda v tom význame, že sa nemusí pohybovať v zabehaných mantineloch. Oni však zväčša len utekajú pred zodpovednosťou. Často akoby urobili hrubú čiaru za tým, čo v živote pokazili. Netrápi ich, že niekde nechali manželku, deti, na ktoré neplatia výživné. Urobia hrubú čiaru, ale nedoriešia veci, ktoré nie sú doriešené. Slobodu vnímajú napríklad tak, že keď u nás si nemôžu vypiť, tak si postavia bungalov a tam slobodne pijú.
Aké budú mať vaši klienti Vianoce?
ET: Vianoce sú pre nich najťažší čas, kedy si uvedomia, že sú sami a jediné, čo im zostalo, je charita. A to je smutné.
RK: Keď prídem domov, vždy si nájdem niečo pod stromčekom alebo na Mikuláša. Aj keď som už dospelý, mama povie, že stále som jej dieťa. Aj našich klientov tak vnímam ako deti. Sviatky im spríjemňujeme tým, že dostanú darčeky, snažíme sa, aby to aj pre nich boli sviatky. Mal som možnosť 5 rokov tráviť Vianoce s nimi. Na Štedrý deň a pre mňa to bola veľká sila. Bol som od rodiny, s cudzími ľuďmi a bolo to veľmi ťažké. Videl som, že pre nich má cenu, že som sa pre nich obetoval. Dostanú šalát s rybou, oblátky, stromček, spievame koledy. Je to pre nich skutočné. Vtedy sa im objavujú svetlé spomienky na minulosť, detstvo.
Môže ich práve to nakopnúť?
Určite. Ale treba si dať pozor, aby to nezostalo len pri sentimente. Musíme sa snažiť, aby si uvedomili, že to môže byť skutočné, že môžu hľadať znova cestu, aby sa to opäť stalo skutočnosťou.
Charizmatický a obetavý Michal Hagen (vpravo).
Rastislav Kolman pracuje s bezdomovcami priamo na ulici.
Na výzvu pomôcť zareagovala poslankyňa Anna Smikoňová.
POMOHLI STE AJ VY
V čase konania Horúceho kresla sme dali možnosť aj vám, aby ste priniesli ľuďom bez domova staré šatstvo či trvanlivé potraviny. Mnohí z vás prišli, za čo vám v ich mene ďakujeme. Všetko sme odovzdali pracovníkom Diecéznej charity. Zároveň sme oslovili aj väčšinu mestských a niekoľkých samosprávnych poslancov. Prišla len poslankyňa Anna Smikoňová z Považského Chlmca a priniesla oblečenie, ba prispela aj hotovosťou. Ďakujeme!
Michal Filek
Snímky Anna Metlická
