ŽILINA. „Kedysi Vianoce v sebe ukrývali oveľa viac tajomných, zvláštnych a pre súčasného človeka často nepochopiteľných javov. Z hľadiska zvykoslovného bol významným obdobím i predvianočný adventný čas. Počas štyroch týždňov sa mali ľudia najmä po duchovnej stránke pripraviť na prichádzajúce sviatky,“ začína s rozprávaním etnologička Považského múzea v Žiline Katarína Kendrová.
Stromček zdobili ovocím alebo slamenými ozdobami
Do adventného obdobia spadal i šiesty december, na ktorý sa najviac tešili deti. Obchôdzky Mikuláša prenikli do vidieckeho prostredia na prelome 19. a 20. storočia. Mikuláš v sprievode čerta a anjela chodil po domoch a za modlitbičku, pesničku či básničku dával deťom ovocie, oriešky či sladkosti. Neposlušné dostali od čerta uhlík. Významné postavenie mal aj deň Lucie. Naši predkovia verili, že v tento deň mali bosorky veľkú moc a mohli škodiť ľuďom a zvieratám. V obciach nášho regiónu bol spojený s obchôdzkami tzv. Luciek, za ktoré sa prezliekali mladé slobodné dievčatá. V bielej plachte a s tvárou zabielenou múkou chodili po domoch a husacím krídlom vymetali kúty izby i pece, aby vyhnali z príbytku všetky zlé sily.
„Hoci sa z cirkevného hľadiska za najväčší sviatok tohto obdobia pokladá Božie narodenie, nenapodobiteľnú atmosféru mal práve Štedrý deň, ktorý sa v domácnostiach niesol v duchu príprav na večeru. Gazdiná vstala už skoro ráno. Jej úlohou bolo upratať domácnosť, navariť vianočné jedlá a napiecť koláče. Gazda zase obriadil statok. Vo väčšine obcí v blízkosti Žiliny sa piekla krúpna baba, štrúdle či vianočka, ktoré nesmeli chýbať na sviatočnom stole, rovnako ako chlieb. V niektorých obciach sa piekli štyri chleby, na každý roh stola jeden, pričom tri sa mohli zjesť a štvrtý musel zostať do Troch kráľov. Veľký dôraz sa kládol aj na prípravu štedrovečerného stola, ktorý bol kedysi v kúte izby. Na stôl sa prestrel biely obrus, pripravili sa taniere, jeden prázdny na pamiatku za zomretého člena rodiny. Pod obrus sa položili ešte peniaze alebo rybie šupiny, aby v nasledujúcom roku rodine peniaze nechýbali,“ rozpráva Katarína Kendrová.
Neodmysliteľnou súčasťou sviatkov bol i vianočný stromček. Tento zvyk prišiel na Slovensko z nemeckých a rakúskych miest koncom 18. storočia. Dovtedy si naši predkovia krášlili domácnosť zelenými vetvičkami a prútmi.
Stromček zdobili zvyčajne jablkami, orechmi a slamenými reťazami. Neskôr ho skrášľovali salónkami a v bohatších rodinách aj sklenenými ozdobami. „Darček pod stromček, ako ho poznáme dnes, v minulosti nebol. V chudobnejších rodinách deti zvyčajne dary nedostávali, nanajvýš čerstvé a sušené ovocie,“ vysvetľuje etnologička.
Na Božie narodenie platil prísny zákaz návštev
Až do večere sa v domácnostiach dodržiaval prísny pôst. Skôr ako sa pristúpilo ku konzumácii jedla, gazda alebo gazdiná urobili medom krížik na čelo každému pri stole, aby ho ľudia mali radi. Potom prekrojili jablko, ktoré rozdelili medzi všetkých členov rodiny a jedli oblátky s medom. Hlavný chod zvyčajne tvorila kapustnica s hríbami, zemiakmi, niekedy aj sušenými slivkami. Nechýbali ryby, zvyčajne sardinky či haringy, ktoré sa jedli so zemiakmi alebo chlebom. Obľúbeným jedlom boli tiež šúľance s makom či tzv. Ježiškova krupičná kaša. V chudobnejších rodinách sa jedla iba kaša či koláče. Pilo sa zvyčajne prevarené víno, domáce likéry či pálenka. Počas večere nikto nemohol odísť od stola. Verilo sa, že kto by odišiel, čoskoro by zomrel. „Po večeri sa vo väčšine rodín nechávalo všetko až do druhého dňa. Z jedla sa nič nevyhodilo, väčšinou sa všetko zjedlo a ak aj niečo zostalo, dalo sa to domácim zvieratám,“ dopĺňa Katarína Kendrová.
V slávnostnom a nevšednom duchu sa niesli aj nasledujúce vianočné dni. Na Božie narodenie (25. december) chodili ľudia do kostola, pričom platil prísny zákaz navštevovať iné domácnosti. Mimoriadna moc sa v tento deň pripisovala vode, ktorú si domáci nosili z potoka. Hodili do nej mincu a poumývali sa v nej, lebo verili, že budú zdraví po celý rok. Vodou pokropili aj dom. Naopak, Štefan bol dňom vzájomných návštev. Večer sa konala dedinská zábava. Poslednému dňu v roku, Silvestru, sa v tradičnej kultúre nepripisoval žiadny väčší význam. Nový rok bol sviatočným dňom, pre ktorý platili presné pravidlá. Etnologička vysvetľuje: „Ľudia sa riadili princípom „Ako na Nový rok, tak po celý rok.“ V tento deň muselo byť všetko čisté, upratané a zvýšenú pozornosť venovali aj vlastnej hygiene a správaniu. Dbalo sa aj na to, aby prvý návštevník v dome nebol starý, chorý človek či žena, ale mal to byť mladý zdravý muž, ktorý mal priniesť šťastie do domu v budúcom roku.“
Vianoce sa ako dnes končili na Troch kráľov. K tomuto dňu sa viazala tzv. kňazská koleda. Farár, kostolník a miništranti chodili po obci a vysväcovali príbytky a nad dvere písali iniciálky troch kráľov G. M. B. (Gašpar, Melichar, Baltazár) a príslušný letopočet.
Betlehemci z Terchovej.
Michala Stehlíková
Snímka archív PMZA
