Pán Anton Prašnický navštívil našu redakciu koncom februára. Jeho požiadavka bola nezvyčajná. Žiadal nás o spoluprácu pri hľadaní hrobu jeho starej mamy Paulíny Hudečkovej, rod. Putirkovej, ktorá zomrela v Žiline pred 74 rokmi.
„Babka zomrela v žilinskej nemocnici 4. marca 1945 na zápal pľúc. S mojím dedkom bývali v osade Suché, ktorá sa nachádza v horách na konci Štiavnika. Vzhľadom na vtedajšiu informovanosť sa dedko o jej smrti dozvedel oveľa neskôr, a preto ani nebol na pohrebe. No a keď sa mu s odstupom času dalo prísť do Žiliny, už mu nikto nevedel povedať, kde babku pochovali. Smutné, no bolo to ešte stále počas vojny,“ parafrázuje spomienky svojich najbližších vnuk Anton.
Jedinú informáciu, ktorú o mieste posledného odpočinku zosnulej mali, bolo to, že ju pochovali na cintoríne na Bôriku. „Moja teta Anna – vtedy ešte ako dieťa bola na cintoríne s otcom – mojím dedkom niekedy na prelome 40. až 50. rokov. Vtedy im vtedajší správca podľa nejakej knihy, ktorú si on sám osobne viedol, ukazoval, v ktorých miestach by približne mohla byť babka pochovaná. Ukazoval im dva-tri hroby, ale nevedel presne určiť, ktorý je to,“ rozpráva Anton.
Posledné želanie
Po pani Paulíne zostalo doma päť detí. Keď zomrela, najmenšie malo len štyri roky. Mohlo si pamätať svoju mamku? „Nepamätalo! Moja mama bola najmladšia. Keď zomierala, sľúbil som jej, že nájdem hrob jej mamy a mojej starkej. Bolo to jej posledné želanie. Povedala mi: Nezaväzujem ťa ničím. Čo môžeš, to urob,“ spomína na posledné želanie svojej mamy Anton.
Pátraniu po babkinom hrobe sa venoval podľa osobných možností. Posledný rok hľadal intenzívnejšie. „Po hrobe pátral môj dedko aj moji rodičia, ale za minulého režimu sa s nimi nechcel nikto veľmi baviť. Ďalším dôvodom neúspechu ich hľadania bola aj skutočnosť, že z cintorína na Bôriku sa stala národná kultúrna pamiatka a okrem hrobov vojakov a partizánov sa toho veľa nezachovalo. Pochodil som celú rodinu, matriku, hľadal som, kde sa dalo... Ľady sa pohli až pred pár dňami, keď som vďaka ochote na Mestskom úrade v Žiline získal kontakt na syna správcu bôrického cintorína, ktorý ho spravoval v čase doby úmrtia a pochovania mojej babky. Tento pán disponuje archívom po svojom otcovi, v ktorom sa mu podarilo nájsť číslo hrobu, v ktorom bola babka pochovaná,“ rozpráva pán Anton.
Pán Prašnický je teda už len krôčik k tomu, aby presne lokalizoval miesto, kde jeho starká odpočíva. Na cintoríne na Bôriku sa však už roky nepochováva a len málo hrobov je označených pomníkom. Preto žiada širokú verejnosť, aj prostredníctvom novín, o pomoc pri identifikovaní hrobu svojej babky.
„Moja prosba smeruje na pozostalých, ktorí si pamätajú na číslo aj miesto hrobu ich predka pochovaného na cintoríne na Bôriku okolo dátumu 6. marca 1945, kedy bola pochovaná aj moja babka. Číslo jej hrobu je 284. Ja momentálne disponujem jednou stránkou so zápismi dvoch mien ľudí, ktorí boli pochovaní približne v tom istom čase. Tie mená sú Štefan H., pochovaný 15. marca 1945 s číslom hrobu 285 a Ján H., pochovaný 20. marca 1945 s číslom hrobu 286,“ žiada o pomoc Anton.
Chce ju pochovať vedľa dedka
Ak sa mu podarí presne identifikovať hrob svojej príbuznej, je rozhodnutý premiestniť jej pozostatky na cintorín do Štiavnika a pochovať ju vedľa drahého manžela. „Som už pred cieľom a verím, že úspešne dôjdem až do konca,“ dodáva na záver nášho stretnutia.
Ak by ste pánovi Antonovi vedeli v pátraní po hrobe jeho starej mamy pomôcť, môžete ho kontaktovať na e-maile: [email protected] alebo zavolať ku nám do redakcie na t. č. 041/5166 359.
