„Človek si nevyberie. V práci som bol aj na Štedrý deň, aj na Silvestra, aj na Nový rok, keď mi tak vyšla služba. Na Štedrý deň sme robievali do druhej popoludní. Potom sa chodilo až na polnočnú omšu. Vozili sme ľudí z Vlčiniec, zo Soliniek, neskôr aj z Hájika. Ja som ich priviezol do kostola, išiel som sa pomodliť a po omši som ich zase odviezol naspäť. Takto som ich vozieval aj na polnočný ohňostroj na Silvestra,“ hovorí Viliam Ruman.
Takto to praktizoval dlhé roky, veď ľudí v Žiline vozil dlhých 27 rokov, až kým pred siedmimi rokmi nešiel na zaslúžený dôchodok. Ešte predtým však desať rokov vozil mlieko a ďalších desať pivo. Celkovo má odjazdených 47 rokov.
Poriadne sviatky však s manželkou a synom nemali prakticky nikdy. „Na Štedrý deň prišiel domov o pol tretej. Ja som ho čakala driemajúca na gauči. Večerali sme potom skoro, aby som mohla ísť do služby na hlavnej stanici, kde som pracovala,“ hovorí manželka Janka.
Manželstvo zamestnancov v doprave. Spoznali sa za pomoci Viliamovho otca, ktorý pracoval ako revízor. „Robila som vtedy sprievodkyňu. Prišiel za mnou a hovorí mi: Mám pre vás syna. Pomyslela som si, že to teda musí byť niečo, keď mi ho musí dohadzovať otec. Vtedy sme sa nestretli, ale potom sme si už rande dohodli. Aby sme sa spoznali, ja som mala zelené šaty a Viliam, ktorý išiel na futbal, mal biele nohavice, zelený sveter a v ruke rádio,“ spomína pani Jana.
Na Vianoce v práci si však postupne zvykli. Ale Viliam tvrdí, že služba počas týchto dní patrí medzi najťažšie. „Niektorí ľudia sú nebezpeční. Počas týchto dní bolo potrebné dávať si pozor hlavne na opitých. Raz na Silvestra mi napríklad počas dňa pokreslili celý trolejbus zaparkovaný pred domom. S ľuďmi je jednoducho najťažšia robota,“ hovorí Viliam.
„Áno, zvykli sme si. Aj keď to bolo niekedy veľmi ťažké. Bola vianočná pohoda, padal sneh, všade tichučko a ja som sa musela zobrať a ísť do roboty. Často som to znášala zle. Ale museli sme,“ dopĺňa pani Jana.
Už sedem rokov si Viliam užíva zaslúžený odpočinok. Ale na roky prežité za volantom spomína veľmi rád. „Dnes už ale nikto nechce robiť vodiča. Nováčikovia majú nízke platy,“ hovorí.
Na dôchodku si chcel Viliam ešte privyrobiť. Ale už to nejde. Vážne sa totiž zranil. „Pred tromi rokmi vo februári som išiel podať KENO a pošmykol som sa na ľade. Noha sa mi zvrtla a zlomil som si stehennú kosť. Tri týždne som ležal v nemocnici. Na nohe mám 35 štichov a v nej 7 klincov a kovovú platňu. Rád by som ešte išiel do práce. Keď vidím trolejbusy, vynoria sa mi nostalgické spomienky. Ale už to jednoducho nejde,“ uzavrel Viliam Ruman.
