V tomto roku sme si pripomenuli 70. výročie úteku dvoch slovenských židov Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera z Osvienčima. Za dramatických okolností sa dostali do Žiliny, kde nadiktovali 32-stranovú správu o priemyselnom vyvražďovaní ľudí v nacistickom koncentračnom tábore. Pavel Frankl, predseda Židovskej náboženskej obce Žilina, pripomína: „Pre nás, Žilinčanov, je táto správa o to významnejšia, lebo bola napísaná v Žiline. Preto tento strhujúci dokument úzko súvisí aj s dejinami nášho mesta. Dnes je táto správa jedným z najvýznamnejších dokumentov dejín holokaustu.“
Spomíname.
Príbeh R. Vrbu sa začína v Topoľčanoch, kde sa narodil v roku 1924 ako Walter Rosenberg. Pretože bol židovského vyznania, ako 15-ročný bol vylúčený z gymnázia na základe Židovského kódexu podľa vládneho nariadenia z 9. septembra 1941. V marci 1942, keď mal len 17 rokov, rozhodol sa ujsť do Anglicka a tu sa pripojiť k československému zahraničnému vojsku. Podarilo sa mu dostať sa cez Sereď a Galantu do Budapešti, no jeho neskúsenosť sa mu stala osudnou. Uvedomil si, že je preňho nebezpečné v ceste pokračovať ďalej a chcel sa vrátiť domov. Lenže bol prichytený maďarskou pohraničnou strážou. Zakrátko sa ocitol v zbernom tábore v Novákoch, odkiaľ ho deportovali do Poľska – najskôr do koncentračného tábora Majdanek a potom do tábora Osvienčim.
Druhý utečenec A. Wetzler sa narodil v roku 1918 v Trnave. Pracoval tu v rokoch 1936 – 1940 ako robotník. V apríli 1942 bol poslaný do zberného tábora v Seredi, odkiaľ sa transportom dostal do Osvienčimu‑Birkenau, kde pracoval v márnici. Vrba po príchode do Birkenau zistil, že v tábore je aj o šesť rokov starší Alfréd Wetzler, ktorého už predtým poznal. Obaja si vzájomne dôverovali a rozhodli sa aj za pomoci ilegálnej táborovej organizácie, že sa spolu pokúsia o útek. Pred nimi boli iné pokusy o útek, ale drvivá väčšina skončila tragicky, lebo koncentračný tábor bol mimoriadne dobre strážený. Rozhodnutie padlo na piatok 7. apríla 1944, kedy sa začal dramatický útek. Tri dni boli zahrabaní v jame zakrytej drevom vo vonkajšom obvode tábora a postriekaní benzínom, aby ich nezacítili psy. Po skončení pátrania v okolí tábora na štvrtý večer opustili úkryt a pokračovali v strastiplnej ceste horským terénom Beskýd okupovanom nemeckým vojskom. Presúvali sa hlavne v noci k 133 km vzdialenej poľsko-slovenskej hranici, ktorú prekročili na 11. deň po úteku. Na poľskej strane im pomohol jeden vrchár z poľskej obce Milówka v blízkosti hraníc a na slovenskej strane gazda Ondrej Čanecký zo Skalitého. Poskytol im jedlo a šatstvo a priviezol ich do Čadce k židovskému lekárovi MUDr. Pollakovi. Ten mal kontakt na funkcionárov pobočky Ústredne židov v Žiline. Do Žiliny na Hollého ul. č. 9, kde bol pôvodne židovský starobinec, prišli 25. apríla 1944. Dnes je budova sídlom Židovskej náboženskej obce.
Nemohli uveriť
Vrba a Wetzler boli okamžite vypočutí Ervínom Steinerom a Oskarom Krasňanským, miestnymi predstaviteľmi Ústredne židov, organizácie zriadenej vládou vojnového Slovenského štátu, ktorá bola jedinou povolenou židovskou organizáciu v tom čase. Keď žilinskí predstavitelia Ústredne pochopili význam ich slov, okamžite povolali z Bratislavy svojho nadriadeného – Dr. Oskara Neumanna. Po vypočutí mal R. Vrba pocit, že im neveria takmer ani slovo. Nikto nečakal a ani nebol pripravený na to, čo počul, ani nemohol pochopiť, čo počul o dianí v Osvienčime. Židovskí predstavitelia nemohli uveriť, že ich komunita je systematicky vyvražďovaná.
Aby si overili, či mladíci hovoria pravdu, každého z nich umiestnili do inej miestnosti a vypočúvali oddelene. Wetzler podal podrobné svedectvo, koľko ľudí bolo zavraždených v plynových komorách, čo podľa jeho prepočtov bolo okolo 1 750 000. Vrba vysvetlil, aké zisky z toho Nemci mali, hlavne zo šperkov, peňazí, oblečenia, zlatých zubov, ale i vlasov či popola, ktorý sa používal ako hnojivo. Opísal vnútornú štruktúru táborov a využívanie Židov na otrockú prácu. Vypočúvanie trvalo tri dni.
Tryzna v synagóge.
Otrasná výpoveď
Vrbova a Wetzlerova výpoveď o vyhladzovacom tábore Auschwitz-Birkenau bola spísaná do správy. Počas jej písania ju Krasňanský s pomocou Violy Steinerovej prekladali do nemčiny. Vznikla spojením oboch výpovedí a 27. apríla 1944 bola dokončená. Mala 32 strán. Svet ju spoznal najskôr pod názvom Osvienčimské protokoly, v súčasnosti je známa ako Vrbova a Wetzlerova správa. Prvýkrát detailne oboznámila svet s mechanizmom priemyselného zabíjania ľudí. Autori do najmenších podrobností opísali celý proces likvidácie väzňov jedovatým plynom až po následné spaľovanie mŕtvol v kremačných peciach. Jej prvú kópiu dostal už 28. apríla predseda Komitétu pre záchranu maďarských Židov Rezső Kastner.
Ďalšie kópie správy sa tajnými cestami doručili do Istanbulu a Ženevy. Jednu kópiu dostal osobne v Bratislave pápežsky nuncius Giuseppe Burzio, ktorý ju poslal do Vatikánu. Cez Ženevu sa správa dostala do Londýna. V druhej polovici júna sa prvýkrát dostala i na verejnosť – výťah z nej bol poskytnutý švajčiarskej a britskej tlači. Už 18. júna odvysielala BBC podstatné časti správy v niekoľkých jazykoch. Bohužiaľ, Spojenci protihitlerovskej koalície nikdy nevenovali podobným správam primeranú pozornosť. Na plynové komory, krematóriá či železnice do tábora smrti nespadla ani jedna spojenecká bomba. Spojenci, ktorí mali jediní silu niečo reálne podniknúť, ostali k osudu Židov viac-menej ľahostajní. Iné štáty, napr. Švédsko, Švajčiarsko, Turecko a Vatikán, protestovali. Nakoniec najvyšší maďarský predstaviteľ regent M. Horty 6. júla nariadil zastavenie transportov.
Cieľ, ktorý si R. Vrba predsavzal, bol napokon aspoň čiastočne splnený, lebo sa zachránilo okolo 200 000 maďarských Židov z celkového počtu asi 800 000. Treba ešte poznamenať, že Vrba aj Wetzler sa aktívne zapojili do SNP. Po skončení vojny a obnovení Československa začal Vrba študovať v Prahe na vysokej škole. Napokon sa stal uznávaným profesorom v oblasti biochémie mozgu. V roku 1958 odišiel z Československa a pôsobil na univerzitách a vedeckých inštitútoch v Izraeli, Veľkej Británii, USA a Kanade. V roku 1963 sa rozhodol svoj príbeh vyrozprávať v knihe. U nás je dostupná len v českom preklade z roku 1998 pod názvom Utekl jsem z Osvětimi. Zomrel vo veku 82 rokov v kanadskom Vancouveri.
A. Wetzler prežil celý ďalší život v Bratislave. Už v roku 1945 tu napísal brožúru Osvienčim, hrobka štyroch miliónov ľudí. Pracoval ako redaktor, potom ako robotník a napokon v oblasti obchodu. V roku 1964 napísal pod pseudonymom Jozef Lánik druhú knihu Čo Dante nevidel. Zomrel v roku 1988 v Bratislave.
Odhalili pravú tvár nacizmu
Vrbova a Wetzlerova správa bola jedným z prvých podrobných písomných dokumentov očitých svedkov popisujúcich holokaust a dnes patrí medzi základné dokumenty dejín druhej svetovej vojny a 20. storočia vôbec. Odhalila pravú tvár nacizmu aj skutočnosti, ktoré dovtedy svet nepoznal a mnohí v čase uverejnenia správy neboli ochotní uveriť jej pravdivosti.
Pri príležitosti 70. výročia tejto udalosti Židovská náboženská obec v Žiline odhalí na Hollého ulici č. 9 dňa 28. júna o 16. h pamätnú tabuľu. Na túto udalosť je pozvaná širokú verejnosť.
Fedor Gál, filozof, sociológ a bývalý slovenský politik, pripravuje s tímom ľudí na budúci rok v dňoch úteku R. Vrbu a A. Wetzlera pochod po ich stopách s množstvom súbežných akcií. Hlavným partnerom v Žiline bude OZ Truc Sphérique, na ktorého webe sa záujemcovia včas dozvedia všetky podrobnosti. Tento rok v auguste bude nultý ročník pochodu pod názvom Vrba-Wetzler Memorial.
Autor ďakuje Pavlovi Franklovi, predsedovi Židovskej náboženskej obce Žilina, za poskytnutie podkladov na napísanie článku.
Spomienka pri pamätníku holokaustu v Závodí.
Jozef Feiler
Snímky autor
