História Medzinárodného dňa žien (MDŽ) siaha do roku 1908, keď sa v USA vzbúrilo 40-tisíc krajčírok, aby pre seba vybojovali lepšie pracovné podmienky a vyššie mzdy. MDŽ bol oficiálne ustanovený o dva
roky neskôr na medzinárodnej konferencii žien v dánskej Kodani. V roku 1911 sa po prvýkrát oslavoval v krajinách ako Rakúsko, Švajčiarsko a Nemecko. V ČSR sa prvé oslavy MDŽ konali až v roku 1921 a nasledujúci rok nadobudli masový charakter.
Dnes 8. marec neodmysliteľne patrí nežnému pohlaviu, a preto sme pri tejto príležitosti oslovili dve inšpiratívne ženy z nášho okresu, zastávajúce pozície, ktoré boli kedysi výhradne mužskou záležitosťou.
Zo strážmajsterky podplukovníčka
Gabriela Polášová je súčasťou policajného zboru už tri desaťročia. Do radov polície nastúpila ako civilný zamestnanec a dnes je riaditeľkou oddelenia mýtnej polície Krajského dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline s hodnosťou podplukovník. V súčasnosti je jedinou ženou na Slovensku, ktorá zastáva takúto funkciu v rámci oddelenia dopravnej polície Policajného zboru SR.
„Do policajného zboru som nastúpila v čase, keď to bol ešte Zbor národnej bezpečnosti. Pracovala som ako civilný zamestnanec na úrade. O dva roky neskôr som sa stala príslušníčkou zboru. Nastúpila som do hodnosti strážmajster na operačné stredisko ako spojovateľka, potom ako operačný spojár a neskôr som sa dostala na podateľňu. Vzhľadom na to, že som predtým ako civilný zamestnanec robila na doprave, stále ma lákal tento odbor. Veľmi som sa chcela dostať na dopravu, ale nebolo to jednoduché. Každý, kto chcel dosiahnuť svoje vytúžené miesto, si ho musel najprv zaslúžiť,“ rozpráva Gabriela Polášová.
Z podateľne ju neskôr preložili na poriadkovú políciu, konkrétne na obvodné oddelenie Žilina – východ, kde pracovala do roku 1991. „V tom roku som sa konečne dostala na dopravu. Chodila som síce do terénu ako hliadkový policajt, ale niekde človek začať musí. Bola to pekná robota. Ľudia si políciu vážili, nie ako teraz. Z terénu ma potom presunuli na správne konanie a neskôr na „odvolačky“. Výkon služby ma však stále veľmi lákal, až som neskôr prešla späť do výkonu a mala som na starosti všetky hliadky v Žilinskom kraji,“ spomína terajšia riaditeľka mýtnej polície v Žiline. Pred veľkú úlohu bola postavená v roku 2008, keď bolo zriadené Krajské družstvo cestného dozoru. „Ako referentka výkonu služby som zabezpečovala aj nepísanú vedúcu tomuto družstvu, ktoré sme zriaďovali od úplného
základu. Dostali sme policajtov z hraníc, ktoré sa v tom čase rušili, a mali sme ich zaučiť do dopravy. Bola to veľká výzva, pretože vedeli len málo o doprave. Dennodenne sme sedávali a vzdelávali sa ako v škole. Bola som veľmi rada, že som mohla byť týmto ľuďom nápomocná. Mnohí z nich sa vypracovali až na špecialistov v tomto odbore,“ hovorí Gabriela.
Najväčší posun v osobnej kariére prišiel v roku 2011, keď ju vymenovali za riaditeľku mýtnej polície v Žiline, kde pôsobí dodnes. Minulý rok jej bola udelená hodnosť podplukovník, čo je v poradí šiesta najvyššia dôstojnícka hodnosť v Ozbrojených silách Slovenskej republiky. „Vo výkone stále zotrvávam. Mám pod sebou 14 policajtov. Venujeme sa vo všeobecnosti bezpečnosti a plynulosti v cestnej premávke, prioritne nákladným vozidlám a mýtnym poplatkom na spoplatnených úsekoch pozemných komunikácií,“ vysvetľuje, pričom dodáva, že najväčším zlozvykom súčasných vodičov je telefón za volantom a bezpečnostné pásy. Keď sa jej pýtame, či je prísna šéfka, len sa pousmeje.
„To by ste sa museli opýtať mojich podriadených. Zo začiatku, keď som prišla na mýtnu políciu, mali niektorí tendenciu vyhlasovať, že „baba im velí“, ale s takýmito policajtmi som si vedela dať rýchlo
rady. Už len to, že vedia, koľko pracujem na doprave a koľko rokov som policajtka, by ich malo uviesť na správnu mieru. Moji podriadení veľmi dobre vedia, čo od nich chcem. Nevymýšľam im zbytočné úlohy. Vyžadujem od nich len to, aby si dobre vykonávali svoju prácu,“ podotýka. Napriek stresovému vypätiu, ktorému je vzhľadom na svoju vedúcu pozíciu vystavená každý deň, má svoju prácu rada a ako sama hovorí, nemenila by ju.
„Ak by mi niekto na začiatku premietol tento život, určite by som do toho išla znova. Samozrejme, zažívam i krušné, negatívne chvíle, aj si poplačem, aj v noci nespím, ale tak je to v každej robote. Som rada, že môžem robiť s ľuďmi a pomáhať im, nesťažujem sa,“ spokojne dodáva na záver nášho rozhovoru.
V kroji aj na dovolenke
Iveta Michalíková je starostkou najrázovitejšej obce v našom regióne od 10. decembra 2018. Čičmany sú jej srdcovou záležitosťou, preto nad príležitosťou stať sa štatutárom obce dlho nepremýšľala. „Bola som poslankyňou obecného zastupiteľstva a predtým som desať rokov robila vo verejnej správe, takže som vedela, o čom tá práca bude,“ vysvetľuje svoje rozhodnutie uchádzať sa o post starostu.
Nad svojím protikandidátom vyhrala o 28 hlasov, čo je pri počte 90 platných hlasov slušné víťazstvo. „V našej obci žijú prevažne starší obyvatelia a, žiaľ, máme skôr úmrtia ako nové prírastky. Bývalá starostka urobila pre dedinu veľa, v to by som chcela pokračovať aj ja,“ vyhlasuje.
Viesť jednu z najmenších samospráv v našom okrese (132 obyvateľov) nie je jednoduchá úloha. Dedina vymiera, preto je aj rozpočet obce nízky. „Z podielových daní zaplatíme len tie najnutnejšie veci. Kultúrne podujatia by sme bez podpory súkromných sponzorov nevedeli zorganizovať. Napriek tomu, že nás je málo, navzájom si pomáhame,“ rozpráva starostka malebných Čičmian. Aj keď sú Čičmany malá obec, žijú aktívnym cestovným ruchom. Miestna architektúra priláka do obce ročne približne 30-tisíc turistov, a tak sa Čičmany stávajú akousi výkladnou skriňou Slovenska. Preto je dôležité zanechať dobrý dojem.
„V prvom rade treba vyčistiť rieku, ktorá preteká cez obec a ktorá sa nečistila už niekoľko rokov. Celé koryto je zarastené burinou. Ďalej chceme na našich pozemkoch vybudovať parkoviská. Počas kultúrnych podujatí nám autá parkujú po celej dedine, takže aj toto je potrebné prioritne vyriešiť,“ dodáva Iveta Michalíková. Svojrázny ľudový ornament, ktorý zdobí miestne domy, preslávil Čičmany na
celom svete. Podľa starostky neexistuje písomná zmienka o tom, kde a ako vzor vznikol, ale údajne jeho korene siahajú až na Balkán. „Obyvatelia Čičmian žijú so vzorom odjakživa, takže nám maľované domy prišli vždy normálne,“ konštatuje.
Na svoje tradície aj vzory sú však tamojší obyvatelia veľmi pyšní, vrátane pani starostky, ktorá sa čičmianskym vzorom prezentuje všade, kde je to možné. Dokonca aj na dovolenkách. „Čičmiansky kroj musím mať vždy zbalený. Raz som si ho so sebou nezobrala a nebolo to ono. V kroji som bola pri mori, v Tatrách na Lomničáku, na Popradskom plese aj na folklórnych festivaloch, ktoré pravidelne navštevujem. Takto viem, že mám Čičmany stále pri sebe,“ dodáva Iveta Michalíková.
