Výstava mala byť vyskladaná z diel akademického maliara a sochára Vlada Kompánka, no nakoniec sa jej koncepcia zmenila a dopadlo to najlepšie, ako len mohlo. „Uvedomil som si, že fragmenty Kompánkovej tvorby možno predstaviť nielen výtvarnej verejnosti, ale aj inej,“ povedal Ivan „Kelly“ Köhler, zostavovateľ výstavy. „Keď som videl tie neuveriteľné Kompánkove reliéfy, známe z Považskej Bystrice z hotela Manín, napadlo mi, že by bolo dobré osloviť troch žilinských autorov, ktorí sa zaoberajú drevom, či by nevytvorili poctu tomuto veľkému sochárovi.“ A stalo sa. Všetci traja – Miroslav Pallo, Jozef Mundier a Marek Ryboň – prispeli svojimi dielami a urobili neuveriteľné veci.
„Vznikla tak konfrontácia mladých chalanov s Kompánkovými dielami, a to nielen s drevenými, ale dokonca aj kovovými dielami,“ doplnil Ivan „Kelly“ Köhler. „Ako taká nábehová výstava k jeho nedožitým narodeninám.“ Tiež prezradil, že výstava je podkladom pre knihu o Kompánkovom živote, ktorú pripravuje.
Na výstave tak okrem drevených sôch nechýbajú ani diela z kovu, maľby, dokonca ani fotografie zo života majstra z rokov 1970 do 1990.
Vladimír Kompánek je jeden z najlepších slovenských sochárov a maliarov, príslušník Skupiny Mikuláša Galandu, ktorá odzvonila socialistickému realizmu už svojou prvou výstavou v roku 1958. „Tvorba tohto výtvarníka zaujíma popredné miesto v slovenskej kultúre. Jeho diela sú výnimočné, nenahraditeľné a inšpiratívne,“ vyslovil na margo zosnulého umelca sochár Jozef Mundier.
Už menej známe je, že Vladimír Kompánek bol aj básnik. Ako nám prezradil Ľubomír Feldek, ktorý výstavu otváral, pravidelne vymieňal sochárske dláto či maliarsky štetec za básnické pero a písal prekrásne básne v próze, ktorých umelecká hodnota je porovnateľná s hodnotou jeho výtvarných diel.
„Nepíš, slovo ti chytia. Len kresli. Koľkokrát som si hovoril, nepíš nič! Napísané je čierne na bielom a koniec. Obrázok sa v očiach mení,“ zvykol hovoriť Vladimír Kompánek. „Z toho, čo sa mi nedá namaľovať alebo povyrezávať, z času na čas sa pokúšam, či sa to nedá napísať. Zapĺňam si prázdne miesta písaním, bez nároku, len pre vlastné uspokojenie. Čo vidím a cítim, pokúsim sa vysvetliť. Píšem len tak pre seba.“
Ľubomír Feldek neotváral Kompánkovu výstavu po prvýkrát. „S Vladimírom Kompánkom sme boli absolventi toho istého žilinského gymnázia, ale zažili sme spolu aj príbehy, v ktorých šlo o život. Naše priateľstvo prekonalo všetky zvraty 60., 70. a 80. rokov a pomáhali sme si, keď sa jeden alebo druhý z nás ocitol na čiernej listine,“ povedal.
Napríklad v 70. rokoch sa stalo, že „galandovci“ sa stali obeťami politickej čistky, povyhadzovali ich zo Zväzu výtvarných umelcov a nesmeli na Slovensku vystavovať. „Našli sa však nadšenci, čo ten zákaz dokázali obísť a usporiadať im výstavy na území Českej republiky. Tak sa stalo, že sa v júni 1976 konala výstava drobnej plastiky Vladimíra Kompánka v Kultúrnom dome v Ostrave-Hrabůvke a mal som na jej vernisáži otvárací prejav, v ktorom sa mi podarilo povedať, že Vlado svojou drobnou plastikou protestuje proti oficiálnemu monumentalizmu,“ vyslovil Ľubomír Feldek. „Samozrejme, nezaobišlo sa to bez pozornosti Štátnej bezpečnosti aj nadriadených orgánov. No výsledok bol paradoxný – nevymýšľali už ďalšie tresty, naopak, pohli sa ľady aj na Slovensku. Vďaka tomu som potom mohol otvárať aj ďalšie Kompánkove výstavy na Slovensku,“ dodal.
Výstavu, ktorá je poctou majstrovi, obohatená o tvorbu Köhlera, Mundiera, Palla a Ryboňa, si môžete prísť pozrieť do miniGallery SOHO1 do 1. decembra.
Vernisáž mala neuveriteľnú atmosféru. Ťažká muzika z Terchovej hrala Kompánkovi na niekoľkých výstavách a dokonca i na pohrebe. Pozitívne príspevky v kni-he návštev prajú galérii SOHO ďalšie mimoriadne výstavy, kde cieľom art koordinátora Ivana Köhlera je predstaviť umenia-chtivým návštevníkom kompletnú výtvarnú zložku Žiliny i blízkeho okolia súčasných, ale aj tých, ktorí v Žiline tvorili a stretávajú sa na iných umeleckých miestach.
