Skúste nám predstaviť váš športový projekt, kto vlastne ste?
Sme občianske združenie s tímom kadetov (ročníky 2005-2007) a rozbehli sme od minulého týždňa prípravku na cirkevnej Základnej škole Zaymusová. Náš názov je Tréningové stredisko Slávia Žilina, čo má určité historické súvislosti. Pojem TSM si starší ľudia vedia okamžite spojiť s výberom talentovanej mládeže, ktorým bola venovaná väčšia pozornosť, aby v budúcnosti boli z nich úspešní reprezentanti. Slávia zbierala úspechy v Žiline vo všetkých kategóriách, tam nie je o čom.
V Žiline fungujú mládežnícke basketbalové kluby, nebolo by lepšie sa skôr spájať ako zakladať niečo nové?
Skôr máme iný pohľad. Reštaurácii je tiež veľa, ľudia chcú stále ochutnať niečo nové. V prvom rade nejdeme ničiť konkurenciu, no chceme vyplniť dieru na trhu. Športovej mládeži chceme ponúknuť možno niečo iné, ako sú tréningy 21.storočia. Venovať sa individuálnej príprave, využiť analýzy a venovať sa individuálnemu rozvoju od malička až k cieľu vychovať reprezentovať pre Žilinu. Tým by potom naše mesto nemuselo trpieť starou známou achillovou pätou, že v extralige prakticky nemala odchovancov.
Darí sa vám zatiaľ zaujať deti, aby sa stali basketbalistami?
Teraz je hlad po športe, lebo deti rok a pol doslova stáli. Chuť je veľká, zatiaľ robíme nábory a potom z nich budeme robiť výbery. U nás sme si nastavili cestu výberu, teda nikdy nevyhodíme dieťa pokiaľ bude mať chuť športovať. Samozrejme, nebude dosahovať predpoklady pre danú ligu, tak si ho v klube necháme a vytvoríme B tím danej kategórie. Nie je nikde povedané, že výkonmi sa hráč môže dostať aj do Áčka, čím prirodzene otvárame konkurenčné prostredie a zároveň umožníme deťom športovať.
Ako vyzerá bežný týždeň klubu?
Dni sú dosť zaujímavé. My v klube nemáme funkcie, preto aj sebe nehodnotím do pozície prezidenta. S ostatnými kolegami Jakubom Grisom a Šimonom Ďurišom som tréner našim tímov, ešte individuálne pracujem s talentmi, no dosť času chceme venovať prípravkám, aby sme pomaly od základu budovali klub.
Vy osobne ste skončili s civilným zamestnaním a vrhli ste sa čisto na športovú dráhu. To chce dnes veľkú odvahu, veríte si?
Je to zaujímavý prechod. Viedli ma k tomu viaceré kroky, no dlhodobo som kritik slovenského basketbalu, kde nedostávajú priestor domáci odchovanci. Vtedy som si povedal, že nemôžem len kritizovať, ale treba niečo robiť. Druhá vec je môj 10-ročný syn a chcel som ho dať na basketbal v Žiline, avšak u konkurenčných klubov som nevidel žiadny benefit, aby mal ísť práve tam. Aj to bol dôvod trénovať syna na vyššej kvalitatívnej úrovni. Ak by som si neveril, tak do toho isto nejdem.
Kde trénujete vaše mladé talenty, nemáte problém s halami?
Žilina nemá haly, skôr telocvične je lepší pojem. Priestory sme vykryli, prípravka je na Zaymusa a pri kadetov nám pomohol starosta Tepličky, kde v ich telocvični môžeme trénovať a aj v malej telocvični žilinských kasárni.
Vraj ste stále bez členských poplatkov. Kde získavate zdroje na chod klubu?
Máme otvorené tréningy vždy v utorok od piatej večer, takže stačí len prísť. Pracujeme zábavnou formou na všeobecnej prípravy. Momentálne neriešime žiadne poplatky, u nás je taký systém, aby si dieťa zatrénovalo a dostane možnosť stať sa členom. Zatiaľ neplatíme členské v prípravkách, pretože moji priatelia a známi nám sponzorsky pomáhajú, aby sme utiahli nájmy za telocvične i trénerov. Avšak pre úplnosť pripomínam, že kadeti členské platia.
Laicky povedané ste žilinské veverice. Prečo je toto zviera v klubovom logu?
Kedysi dávno pri budovaní žilinského mládežníckeho basketbalu pod vedením „deda“ Rožánka bolo toto logo. My sme po dohode s Milanom Rožánkom inovovali logo do modernejšieho štýlu, no vychádza z histórie. Preto pokračuje v tradícii veverice, kde chceme na súčasnú dobu pokračovať v odkaze spomínaného pána Rožánka.
S čím budete spokojný po konci prvej sezóny?
Katastrofou bude pre súčasný pandemický stav každá zatvorená telocvičňa, a teda dúfam, že sa tak nestane. Budem spokojný, ak deti budú milovať basketbal tak ako ja. Pre mňa je to najkrajší kolektívny šport a budem rád, ak by deti zažili pri ňom minimálne rovnaké emócie ako ja.
