V máji minulého roku sme vám v Žilinskom večerníku priniesli rozhovor so Zuzanou Hacekovou (29) z Kysuckého Nového Mesta a jej priateľom Martinom Remišom (29) zo Žiliny, ktorí sa rozhodli absolvovať 5-mesačnú expedíciu po krajinách Strednej Ázie. Dnes sú už zo 148-dňovej výpravy doma a zážitkov majú viac ako dosť! Nech sa páči, prečítajte si, čo všetko môžete zažiť, ak sa v dvojici na jednom staršom, ale spoľahlivom aute vydáte po stopách skutočného dobrodružstva.
Hneď na úvod, keby ste mali zhrnúť vašu cestu po Ázii troma slovami, aké by to boli?
Kedykoľvek ešte raz!
A teraz obšírnejšie. Aké máte pocity z 5-mesačného túlania sa po krajinách Ázie? Aké to bolo?
Pocity určite len tie pozitívne. Bola to fantastická skúsenosť, možnosť spoznať novú krajinu, ľudí, kultúru a koniec koncov aj samých seba... Nech si teraz spomenieme na akékoľvek miesto alebo situáciu, vždy sa usmejeme. Načerpali sme veľa energie, z ktorej teraz môžeme ťažiť. A na mnoho vecí sa teraz dívame inak. Je veľa toho, čo berieme na Slovensku ako samozrejmosť, ale veľa je aj toho, čo nám tento uponáhľaný mestský život už neponúka. A hlavne tak trošku kradne. Najmä nezištná dobrosrdečnosť, dôvera a dobrota ľudí nás na veľa miestach až prekvapila. Našinec na niečo také už nie je zvyknutý.
Ktoré krajiny ste precestovali a kde sa vám najviac páčilo?
Precestovali sme 10 krajín: Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan, Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan, Uzbekistan, Turkménsko, Irán a Turecko. Každá krajina je niečím zaujímavá, jedinečná a má čo ponúknuť turistom. V Gruzínsku sme strávili viac ako 3 týždne. Je to krajina, ktorá nás úplne očarila. Kaukaz, kde je taká bujná vegetácia, akú sme ešte nevideli. Nie je problém počas prechádzky naraziť aj na ľaliu a všade sa premávajú stáda dobytka. Aj v uliciach hlavného mesta. Zamilovali sme si aj Kirgizsko. Krajinu nádherných hôr, jazier, divokých koní a srdečných ľudí. Tu sme stretli aj veľa Čechov a Slovákov. Je toho veľa, čo sa tu dá vidieť a ľudí začína Kirgizsko postupne priťahovať. Nezabudnuteľným však ostane Pamír. Je to kúsok iného sveta a život tam plynie akoby samostatne, nezávisle od civilizácie. Tam sme zažili stretnutia s miestnymi ľuďmi, ktorých sme si zamilovali a naozaj bolo ťažké sa s nimi rozlúčiť. A Turkménsko, to je také bizarné miesto, až sa tomu nedá uveriť, treba to vidieť.
Zážitkov máte určite neskutočne veľa, na ktorý ale najradšej spomínate?
Zoznam je dlhý. Pravá moslimská svadba so 600 hosťami, kirgizské treky panenskou prírodou do výšok nad 3 500 m n. m., pád autom do kanála na tadžickej hranici, varenie uzbeckého národného jedla, deportácia z Turkménska, nočná streľba na iránskej hranici atď. S odstupom času sa však aj zážitky, ktoré boli negatívne, stali neoddeliteľnou súčasťou našej cesty. Ich prekonávanie a riešenie nám prinieslo veľa zaujímavého. Bez nich by to prosto nebolo ono. Napríklad vďaka prasknutej nádrži sme spoznali v Dushanbe taxikára, ktorý nám celý deň pomáhal a najviac ho sklamalo, keď nám nemohol zaplatiť obed.
Čo najzábavnejšie sa vám po ceste stalo?
Najlepší bol ten pocit voľnosti a slobody. Ideme, kam nás nohy a kolesá nesú, nie sme viazaní prakticky ničím. Kde sa nám páči, tam zostaneme dlhšie. Žiadne termíny, stres, vstávanie... Len my a príroda. Postupne sme sa naučili nebrať všetko vážne a aj negatívne situácie sme sa snažili odľahčovať a riešiť ich s pokojom. Tomu, samozrejme, prispela aj miestna mentalita. V týchto krajinách majú ľudia na všetko čas a pokiaľ chcete riešiť niečo pod stresom a narýchlo, tak nepochodíte. Veľa zábavy sme si užili počas návštevy nášho kamaráta Kruťa, ktorý za nami priletel do Kirgizska a bol súčasťou našej expedície 10 dní.
A nejaký naozaj riskantný zážitok, kedy išlo minimálne o zdravie?
V Perzskom zálive sme kempovali neďaleko jadrovej elektrárne pri protilietadlovej základni pri meste Busehr (nie, nefotografovali sme ich). Jedno ráno nás zobudila streľba neďaleko od nás. Uvedomili sme si, že parkujeme na druhej strane kopca, ktorý je určený na cvičnú streľbu. Videli sme, ako sa po každom zásahu dvíha prach a trošku sme sa báli, či nejaká guľka nezablúdi aj za kopec. Neskôr na iránskej hranici sme čakali pred vojenskou základňou, kým sa ráno otvorí hraničný priechod. Pri aute sa zhromaždilo veľa obrovských, strach naháňajúcich psov. Tie nás uprostred noci zobudili a vzápätí sme počuli výstrely. Krátko nato vojaci so zhasnutými svetlami opustili základňu. Ráno sme sa dozvedeli, že kúsok od nás sa pašeráci pokúsili ilegálne prekročiť hranicu a pohraničiari odpovedali na tento pokus razantne a nekompromisne.
Ako sa k vám správali miestni obyvatelia?
Kontakt s ľuďmi bola vec, ktorú sme si na ceste v týchto krajinách najviac obľúbili. Na začiatku v Gruzínsku nás to veľmi prekvapovalo a boli sme ešte podozrievaví. Keď nás však jedného večera pri kempovaní v prírode navštívil policajný kapitán s piatimi litrami domáceho vína a fľašou čače, prelomila sa bariéra podozrievavosti a zistili sme, že ľudia v týchto krajinách sú bezprostrední a veľmi srdeční. Samozrejme, ostražitosť sme nezahodili, no rýchlo sme pochopili, že uctiť si hosťa je pre týchto ľudí priorita a aj keď majú sami málo, vedia vám dať úplne všetko. Počas cesty sme si vytvorili silné putá na viacerých miestach a vždy sa nám potom ťažko odchádzalo. Tri dni sme boli u babušiek v Jerevane, ktoré nás hostili u seba na dvore a viedli s nami siahodlhé rozhovory o živote a kultúre, ťažkostiach, ale aj radostiach každodenného života v Arménsku. V Gruzínsku sme boli u učiteľky, ktorá prežila bombardovanie v meste Gori a opisovala nám tieto dramatické momenty z jej života. V Azerbajdžane sme boli u Rashada, ktorý nás zobral na tradičnú svadbu. V Kirgizsku sme sa spriatelili s miestnym maliarom Ibrahimom, ktorý nám na rozlúčku namaľoval obraz. No a nakoniec asi najsilnejšie vzťahy sme nadviazali s rodinami v Pamirských horách. Ťažké podmienky na život a úzke spolunažívanie s prírodou je základom na to, že obyvatelia Strechy sveta sú jednými z najsrdečnejších ľudí, akých sme počas našej expedície stretli. Bolo veľmi ťažké odchádzať a často sa to nezaobišlo bez sĺz. Títo ľudia nám toho dali veľa.
Martin prekonal prvotný strach a zajazdil si na jakovi na Streche sveta.
Aké nezvyčajné jedlá ste počas cesty ochutnali?
Spoznávať nové jedlá skutočne nebol problém, stačilo pozbierať odvahu. Aj keď všade prevládal hlavne šašlík a ryža. Ale také najzaujímavejšie boli bezpochybne: jak – v Pamíre najčastejšie domáce zviera, dá sa opísať ako obrovská chlpatá a rohatá krava. Domáci postavili pred nás tanier s kusom jačieho mäsa, kusom sadla a misku so slanou vodou. Treba si odkrojiť plátok mäsa, plátok sadla a celé to spolu namočiť do tej misky. Je to prekvapivo sýte a buď sme už boli takí hladní, alebo to bolo fakt výborné. Samozrejme, na stole nechýbalo jačie mlieko a maslo. Ďalej sušené sadlo z baranieho zadku – zvláštna uzbecká delikatesa. Tento kúsok sadla domáci naložia do soli a zavesia na verandu. Vyťahuje sa až pri zvláštnej príležitosti. Chutí to proste... no ako sadlo. Cestovinová zmrzlina v Iráne – v Iráne sme boli síce až v novembri, ale teplota nemala problém v južnejších polohách vystúpiť nad 30 °C. Toto nás na ulici okamžite zaujalo. Bolo to farebné, lákavé, ale že to budú tvrdé nedovarené cestoviny v nejakom presladenom sorbete, sme nepredpokladali. Nakoniec sme to, samozrejme, dojedli, ale dalo nám to zabrať, toľko cukru naraz, to nie je zábava.
Zuzana, ako vás v krajinách Strednej Ázie vnímali ako ženu?
Ono to nakoniec vôbec nebolo také zlé, ako sa hovorí a propaguje v našich médiách. Všade žijú úplne normálni ľudia, ktorým záleží na tom, aby uživili svoje deti a viac nepotrebujú. Prvý zlom nastal v Azerbajdžane, kde sme sa prvýkrát dostali viac medzi moslimskú komunitu a začala som si všímať zmenu. Nikto mi nepodá ruku a keď ju ja automaticky niekomu podám, ostane vo vzduchoprázdne. Rozprávajú sa viac s Remčom, ja som skôr do počtu a ženy sa s nami nerozprávajú takmer vôbec. V Baku ma dokonca v jednom bistre čašníčka požiadala, nech, ak tu chcem zostať, schovám notebook, že prítomným pánom to prekáža, že tu žena vedľa nich pracuje na notebooku. Niekedy ma muži doslova ignorovali. Stáli sme s Remčom vedľa seba a oni položili otázku jemu: „Ako sa volá tvoja žena?“ Ale ďalej Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan aj Uzbekistan boli krajiny, kde sme túto tému vôbec neriešili. A keby sme na stene izby nevideli šípku, ktorá označuje, ktorým smerom je Mekka, ani nevieme, že sme medzi moslimami.
Jednoznačne najextrémnejší v tejto otázke je Irán. Už na hranicu som musela prísť patrične zahalená. Našťastie som bola poučená od nášho veľvyslanca v Uzbekistane, pána Pavla Ivana. Hneď pri prvej príležitosti som si kúpila hidžáb, ktorý zahaľuje vlasy a krk a pri návšteve jednej pamiatky v Mašade som dokonca dostala od sprievodcu čaodor, ktorý ma zahalil okrem tváre úplne celú.
Stretli ste počas cesty aj nejakých našincov? V Kirgizsku ste vraj boli na návšteve jednej českej chaty. Prezraďte o tom viac.
Kirgizsko je krajina, ktorá teraz čerstvo zrušila vízovú povinnosť mnohým štátom. Medzi nimi aj Slovákom a Čechom. Takže tam sa to našincami len tak hemžilo. Kirgizské hory ponúkajú treky všetkých náročností, od jednodňových až po týždenné. Takže sa tu vydalo veľa turistických nadšencov. Väčšinou sme stretli česko-slovenské partie, či už vo výške 3 600 m n. m. na jazere Alakol alebo v národnom parku Ala Archa. Dokonca, keď sme boli pozrieť Kirgizské národné hry, stretli sme Kysučana Tona. Pri treku na chatu Racek sme síce našincov nestretli, ale samotná chata bola postavená s československou pomocou a pôsobil tu Čechoslovák Racek, ktorý tu zakladal alpinizmus a stál pri zrode horského turizmu v Kirgizsku.
V polovici decembra ste sa po 5 mesiacoch vrátili domov. Aké bolo privítanie?
V Bratislave, tak ako sa na Slovákov patrí, nás čakali priatelia s chlebom a soľou. Bolo to naozaj milé privítanie a veľmi dobrý pocit po takom dlhom odlúčení. Samozrejme, momentálne sme už znova zaradení v uponáhľanom kolobehu každodenného pracovného života a chýba nám ten pokoj a sloboda. Dni, kedy sme ani nevedeli, aký je deň v týždni alebo koľko je hodín. Ale spomienky, priateľstvá a nový pohľad na svet okolo nás, to nám už nikto nezoberie, a tak aj bežný každodenný život doma je o niečo bohatší.
Kam vás túžba po cestovaní nabudúce zavedie?
Takéto dobrodružné cestovanie je ako droga a keď to raz zažijete, už neprestanete. Po návrate vám niekde vzadu, v ľavom hornom rohu úplne na konci hlavy stále vŕta pocit, že treba znova vyraziť na cestu. Preto, aj keď ešte nevieme kam najbližšie, vieme s istotou povedať, že túlavé topánky neodkladáme. Určite nás láka Južná Amerika, ale aj Afrika. Z Európy určite Škandinávia. Každopádne v srdciach nám ostanú nezabudnuteľné chvíle, ktoré sme zažili počas našej expedície po Strednej Ázii.
Michala Stehlíková
Snímky archív ZH, MR
