Jazz na pravé poludnie, galérie od výmyslu sveta, ale aj systém, ktorého sa tu bál. Kelly sa vrátil z New Yorku nasýtený zážitkami.
Celá myšlienka cesty New Yorku vznikla v Zaparove, záhradkárskej oblasti nad Solinkami. „Môj známy ma pozval na stretnutie s Tony Peniakom, žijúcim v Kanade, pracujúcim v New Yorku. Nakoniec to bol Slovák, jeho spolužiakom z VŠDS. A tam behom 20 minút, tak ako preskočí iskra medzi partnermi, naraz prebleskla iskra medzi ním a mnou, ktorá vyústila do pozvania do Ameriky,“ opisuje umelecký fotograf Ivan Köhler.
Myšlienka sa stala skutočnosťou a Kelly absolvoval 2-týždňovú cestu po New Yorku. A keďže sa uňho nedá nikdy dopredu určiť, ktorým smerom sa rozhovor bude uberať, tu je jeho rozprávanie, ako mu to prišlo na jazyk.
Žilinské magnetky na americkom hrobe
Kolektív cestovateľov sa obohatil o ďalších dvoch ľudí, Kellyho priateľku a kamaráta, ktorí, ako hovorí fotograf, z tohto pobytu nemali nič. „Každý deň sa začínal neuveriteľný program, ktorý som ja nasmeroval, a musím sa tejto „company“ poďakovať, lebo to bola čisto moja študijná cesta,“ dodáva.
Program dlho pripravoval a dnes si môže povedať, že ho splnil na 80 %. Viac či menej úspešne. „Začalo sa to pre mňa veľmi významne, lebo hneď v prvý deň sme navštívili cintorín, kde sú všetci velikáni jazzového sveta. Miles Davis, Duke Ellington, Illinois Jacquet a podobne. Najprv bol pre mňa šok, že v nedeľu o 4. poobede bol zatvorený. Nechápem, kedy tam tí ľudia chodia. No jeden z mojich sponzorov povedal, že bohatí sa potrebujú zabávať na cintoríne bez vyrušovania...,“ opisuje. Hoci kilometre na Woodlawn Cemetery v Bronxe absolvovali v ten deň zbytočne, dočkal sa na druhý deň, v deň svojich 71. narodenín. „Tretia tretina môjho života sa začala na cintoríne, kde som sa poklonil týmto velikánom. Každý, kto tam chodí, zanecháva po sebe vlajky svojej krajiny a podobne. Ja som tam nechal rôzne sponzorské predmety od futbalového klubu a od mesta Žilina.“
Vyhýbal sa obligátnym mrakodrapom či Soche slobody. Lákali ho netradičné miesta, ktorých história sa spája s jeho obľúbenými umelcami. „Prišla celá plejáda zážitkov, ktoré boli založené na osobách, ktoré som chcel vidieť. Louis Armstrong bol pre mňa dôležitý človek. V roku 1965 som ho nafotografoval v Prahe a podpísal mi fotografiu. Bol som v jeho múzeu,“ pokračuje v rozprávaní. Sklamaním však bolo zistenie, že po niektorých velikánoch neostalo v Amerike v podstate nič. „Išiel som po stopách Andyho Warhola a zažil úplný šok. Neexistuje jeho „factory“, ktorú sme chceli navštíviť. Všetko zrušené, hlavná socha predaná do Číny. Americký biznis nemá obdoby.“
Po stopách mamy
Hlavná pohnútka výletu bola, že Köhlerova matka Ruženka Bartošová, v Amerike volaná Rosaly Bartos, sa narodila v roku 1918 v Newarku pri New Yorku. „Po smrti matky a pred mojou smrťou som navštívil jej rodné mesto. Netušil som, že sa mi to ešte podarí. Škoda, že odišla na onen svet a nevie o tom. Išiel som tam po jej stopách,“ opisuje ďalej. Navštívili ulicu, kde bola nafotená v ateliéri v roku 1919, a túto fotografiu má Kelly doma. Ateliér tam už nefunguje, je tam brazílska reštaurácia.
Na „svoje“ meno narážal všade.
V knižnici strávil pol dňa a pátral po rodine Bartošovcov. Napriek snahe a ochote archivárov sa mu nepodarilo nájsť a nafotiť loď, na ktorej sa mama v Newarku narodila. Navštívil však katedrálu, kde bola pokrstená. „Miestne rádio so mnou robilo rozhovor, že nejaký Slováčik sa prišiel pokloniť pamiatke svojej matky,“ dodáva.
Navštívil katedrálu, kde bola krstená jeho mama.
Fotografovanie na vlastné riziko
Fotografoval aj ľudí. Áno, na vlastné riziko. „Američania sú veľmi citliví na to, keď zdvihneš aparát. Mne sa dokonca pokazil objektív, takže som musel fotiť na blízko. Tak som fotil jednu krásnu prsnatú černošku v reštaurácii, no keď to zbadala, skoro ma zabila, ledva som utiekol z podniku. Dosť po mne kričali,“ spomína dnes s úsmevom.
Iný deň mal podobnú potýčku. „Pozoroval som moslimku, nádhernú babu s priezorom na tvári, krásnymi očami, ako ide opatrne pohladiť koňa zapriahnutého v drožke. Hrozne sa bála. Vyobliekaní mladí krásni ľudia, chlapi v bielom, ženy v čiernom... Kebyže mám ten teleobjektív, bolo by jednoduché fotiť ich na diaľku, ale nemal som a ja som drzý, tak som tú ženu sledoval a fotil relatívne zblízka. No to sa nesmie, keď ma zbadali, chceli ma seriózne zbiť,“ hovorí.
Jedným z hlavným cieľov pobytu bol jazz. Na pravé poludnie zažili kvalitný koncert pod holým nebom, navštívili pár klubov a vyvrcholilo to v najväčšom jazzovom klube Blue Note. „Neuveriteľný zážitok. Akurát všade je zakázané fotografovať, čo je pre mňa nezvyk. Tak som si dával pozor. Všade sa bojíš, lebo ťa sledujú. Ten systém, ktorého som sa tu bál, tam funguje každodenne. To som netušil.“
Prvýkrát sa vraj ocitol v situácii, kedy začal obdivovať našu krajinu. „Samozrejme, ten New York je šokujúci, chaotický, smradľavý, čo ja milujem, ale nechápem, na čo sa tu u nás ľudia sťažujú. Tam je aj bieda, aj všetko,“ myslí si. „Takisto to tam mne pôsobí ako policajný štát. Policajti sú všade, aj keď sú na druhej strane veľmi milí,“ podotýka.
Každý umelec chce dobyť New York
Dennodenné presuny, stovky až tisíce kilometrov. Chcel navštíviť aj Slovákov a Čechov žijúcich za veľkou mlákou. Podarilo sa mu stretnúť sa s 80-ročným Edwardom Toranom, ktorý žije 50 rokov v New Yorku, pracoval v Metropolitan museum a publikoval knihy o tomto veľkomeste. „Písomne ma prijímal veľmi chladne, ale potom neskutočne ožil. Bavili sme sa o výtvarnom umení a umeleckom živote v 50. rokoch, kedy on zakladal dizajn na Slovensku. Dokonca bude mať v dizajnovom múzeu v Bratislave knižnicu pomenovanú po sebe. Architekt, fotograf, multifunkčný človek. Na prvom stretnutí bol v šoku, lebo si myslel, že ma má navigovať, čo si mám pozrieť v New Yorku, keďže napísal známy bedeker, no ja som ho nepustil k slovu,“ smeje sa Kelly.
Pri spomienke na World Trade Center tiež náhodou natrafili na žilinského futbalistu, slovenského reprezentanta Adama Nemca, ktorý hrá za New York. „Žije tam dosť Žilinčanov, ale to sa nedalo stihnúť. Zásluhou mojich spoluštudijných sme každý deň objavovali čosi nové, na čom som sa ja ako fotograf bláznil,“ hovorí.
Nazval to aklimatizačným pobytom, vzhľadom na to, že v New Yorku sa to, čo ponúka, jednoducho nedá za dva týždne obsiahnuť. „Rád by som sa tam ešte niekedy vrátil, pretože by som si chcel prejsť súkromné galérie. Je kuriózne, že tesne pred smrťou má niekto záujem o vašu robotu. Tam je milión ľudí, ktorí sa chcú presadiť a posúvať. Kto sa naozaj presadí, je vo hviezdach, pretože v múzeu je obrovské množstvo skladov, kde sú už prijatí umelci so svojimi dielami, „vhodení“ a čakajú. Väčšina tie diela aj daruje, len aby sa vystavili. Umelci celého sveta by chceli dobyť New York,“ vraví.
Spomienka na Johna Lennona.
Navštívili množstvo galérií, múzeí, kultúrnych stánkov, medzi nimi známe Guggenheim museum. „To bolo také nepreberné množstvo galérií, to sa nedá stihnúť, pretože vzdialenosti medzi nimi a problém zaparkovania auta v meste, to bolo nenormálne. Dobré je ale zistiť si, ktoré dni sú tu vstupy zadarmo. Stojí sa tam v neuveriteľnej fronte, ale vidieť Picassa či Matissa je úžasné,“ odporúča.
Fotografia podpísaná Louisom Armstrongom.
Keď odlietal, jeho kufor mal nadváhu niekoľko kíl kvôli množstvu krásnych kníh, ktoré si doniesol. Warholova factory či Armstrong v knižnej podobe sa tak nachádzajú v jeho súkromnej zbierke a Kelly spomína, ako stál na mieste, kde žili a tvorili títo velikáni. „Chcel by som sa tam ešte vrátiť. Ale... tešil som sa už na naše pivo,“ uzatvára so smiechom Ivan Kelly Köhler.
Veronika Cvinčeková
Snímky archív Ivana Köhlera
