Všetko sa začína koncom jesene a začiatkom zimy, keď sa dni skracujú. Tma odjakživa vyvolávala v našich predkoch obavy a strach z nepoznaných, zlých a škodlivých síl, ktoré dokážu zvíťaziť nad životodarným slnkom. Keď zem pohltila tma a ochladilo sa, dni sa krátili, v ľuďoch narastala prirodzená obava víťazstva zla nad dobrom i napriek tomu, že sa táto etapa ročného obdobia opakovala každý rok. Ľudia v sebe živili prirodzený strach, že už viac neuvidia slnko v jeho plnej sile.
KATARÍNA ZATVÁRA MUZIKY
Po dni svätého Martina sa blížil prvý zo stridžích dní, deň svätej Kataríny (25. november). V tento deň platilo u nás množstvo poverových príkazov a zákazov. Ešte v 19. storočí sa celé rodiny chránili v tento deň pred strigami jedením cesnaku, robili ním i krížiky nad dvere a ženy mali zakázané chodiť na návštevy. Navyše nesmeli vkročiť do domuako prvé, inak by sa v danom dome po celý rok rozbíjal riad.
V Stráňavách sa ovorilo, že Katarína je prvým „polazníkom“. V tento deň nepúšťali matky svoje dcéry na návštevu, pretože sa báli, že by im prestali niesť sliepky. Naopak, chlapci bývali v tejto súvislosti ako návšteva vítaní, pretože boli zárukou dobrej znášky vajíčok. Ženám sa v tento deň zakazovalo priasť, tkať a šiť. V obci končili zábavy, zabíjačky i svadby. Mládenci v tento deň zvykli skrývať náradie z domov dievčat a neraz sa stalo, že hospodár si ráno našiel voz na streche domu alebo svoj drevený záchod vo dvore suseda.
„PLOTE, PLOTE, TRASIEM ŤA, SVÄTÝ ONDREJ, PROSÍM ŤA...“
Najbližšia nedeľa po sviatku sv. Ondreja (30. november) je prvou adventnou. V tomto roku jej dátum pripadá na 1. decembra. Ku dňu sv. Ondreja sa viažu najmä obrady spájané s veštbami týkajúcimi sa vydaja. Verilo sa na osud človeka a osudom predurčeného partnera.
Dievčatá v tento deň magickými úkonmi zisťovali, kedy sa vydajú, ako bude ich nastávajúci vyzerať, ale i to, aký bude jeho pôvod. Do cesta na halušky zašúľalo dievča lístočky s menami chlapcov, ktorí by sa oň mohli uchádzať. Manželom sa mal stať mládenec s menom napísaným na papieriku a vloženom do halušky, ktorá prvá v hrnci vyplávala na povrch. Zložitejším veštením bývalo liatie olova do misky s vodou. Podľa toho, ako vyzeralo stuhnuté olovo v miske, veštili dievčatá v Stráňavách a Mojšovej Lúčke povolanie mládencov, za ktorých sa mali vydať. Podvečer sv. Ondreja chodievali v Mojšovej Lúčke, Stráňavách i Tepličke nad Váhom triasť plotmi, aby zistili, za koho sa vydajú. V Mojšovej Lúčke hovorili: „Plote, plote, trasiem ťa, svätý Ondrej, prosím ťa, abys’ mi dal znati, s kým ja budem pred oltárom státi.“ Dievčence verili, že sa vydajú do toho domu, z ktorého počuli zaštekať psa.
SVÄTÁ BARBORA – ŤAHÁ SANE DO DVORA
Deň sv. Barbory (4. decembra) nebol v okolí Žiliny v ľudových tradíciách obzvlášť výrazný. Konal sa viac-menej bez povšimnutia, až na nie veľmi vítané návštevy žien a dievčat v tento deň v iných domácnostiach, najmä ak prah domu predtým neprekročil muž.
MIKULÁŠKU, DOBRÝ STRÝČKU
Mikuláš (6. decembra) je dnes najznámejším zo stridžích dní a je spájaný najmä s deťmi. Mikulášska obchôdzka prebiehala v predvečer sviatku, teda 5. decembra, kedy chodieval po domoch očakávaný Mikuláš – oblečený ako biskup v dlhom plátennom splývavom odeve, s vysokou papierovou čiapkou na hlave a s palicou v ruke. Bradu mával z ľanovej priadze. Sprevádzal ho anjel s čertom, ktorý býval omotaný reťazou a v ruke nosieval metlu. Takýto sprievod chodieval v minulosti po Mojšovej Lúčke a navštevoval zvyčajne všetky domácnosti, kde mali menšie deti. Tie sa pri návšteve modlili, odpovedali na otázky, prisľúbili dobré správanie, slušnosť či poslušnosť, za čo ich Mikuláš obdaroval drobnosťami. Novšou mikulášskou obyčajou v celej Žiline bolo čistenie topánok, ktoré si deti dávali do okien v očakávaní mikulášskych balíčkov, sladkostí či rôznych drobností.
OD LUCIE DO VIANOC, KAŽDÁ NOC MÁ SVOJU MOC
Zaujímavé úkony boli spájané s dňom sv. Lucie (13. decembra). V tento deň sa dodržiaval prísny zákaz ženských prác. Nesmelo sa šiť ani priasť. V Rajeckej Lesnej si krátili mládenci chvíle ešte v 30. rokoch 20. storočia „chodzením po Luciách“, resp. parodovaním luciových obchôdzok. Tieto sa uskutočňovali v predvečer sviatku (12. decembra). Chlapci boli podľa pamätníkov prezlečení do ženských šiat, na hlavách mali vlasy z ľanu a tváre mali zahalené plátnom, do ktorého boli vystrihnuté oči a ústa, aby ich nepoznali. Mládenci vymetali všetky kúty domácnosti husacími krídlami, neskôr štetkami, rozdávali bylinky, ktoré si ľudia odkladali a zapaľovali ich pri liečení „z očú“. Chlapci pri obchôdzkach vinšovali: „Vinšujem vám svatej Lucky, aby sa vám nebili hrnce, misky a recaze netrhali a sekery nelámali.“ Za odmenu dostali trochu peňazí a niečo vypiť.
Zaujímavosťou v Rajeckej Lesnej bola tiež výroba luciového stolčeka. Vyrábali ho vraj slobodní chlapci od Lucie do Vianoc. Mladý muž, ktorý vyrobil takýto stolček a vzal ho do kostola k sväteničke na polnočnú omšu a posadil sa naň, mal pri oltári vidieť svoju nastávajúcu.
NA SV. TOMÁŠA ZIMA SA NÁM ROZPÁŠA
Deň sv. Tomáša (21. decembra) bol najkratším dňom v roku, ústredným dňom zimného slnovratu a vrcholom stridžích dní. Jeho svätenie cirkev presunula na Štedrý deň (24. december), ktorý sa stal vigíliou pred narodením Ježiša Krista.
V tento deň sa nesmelo chodiť do lesa, nesmelo sa ani rezať drevo. O tomto čase sa vracali ľudia do Rajeckej Lesnej z majerov. Veľa mužov odchádzalo nielen na dolniaky, ale aj do Rakúska, na Moravu, do Francúzska, aby uživili rodinu. Z poľnohospodárskych prác prinášali výplatu v naturáliách, väčšinou pšenicu, ušetrený nasušený chlieb a aj zarobené peniaze. Navrátilci doma prezimovali a zavčasu na jar opäť odchádzali za prácou.
