„Prosím, môžete mi dať tlačivo na bankový prevod?“ Slečna za stolom v banke na hlavnej ulici vo východočeských Pardubiciach sa silno zamyslela, ešte silnejšie zamyslela. Pripadá mi už dlho čakať a chystám sa svoju požiadavku zopakovať.
V tom okamihu konečne dostávam vyjadrenie na moju prosbu. „ Pane, ja vám nerozumím.“ Tak teraz som sa zamyslel ja. Snažím sa o to, aby mi rýchlo napadlo správne české slovo alebo aspoň medzinárodný výraz.
„Prosím si formulář.“
„Tiskopis!“ s medzinárodnou nápovedou si banková úradníčka preložila slovenské slovíčko tlačivo a ja konečne môžem vybaviť svoju záležitosť.
Na takéto skúsenosti som si v posledných rokoch pri cestách do ČR už celkom zvykol. Čím ďalej na západ od česko-slovenskej hranice a čím mladší personál, tým väčšia pravdepodobnosť, že narazím na niekoho, kto mi nebude rozumieť. Vyhýbam sa hovoriť po česky. Jazyku našich najbližších slovanských bratov vynikajúco rozumiem, ale moja výslovnosť by mala isto veľké rezervy. Ak som ale niekde za Brnom a mojím partnerom v komunikácii je osoba vo veku málo nad dvadsať rokov, volím vo svojej slovenčine medzinárodné slová a nebránim sa ani rýdzo českým. Mám tak istotu vysokej pravdepodobnosti, že budem českým partnerom pochopený.
Jeden z našich českých partnerov hovorí mimoriadne pekne po slovensky. Pri každej našej vzájomnej komunikácii hovorí zásadne len a len po slovensky. Na záver nášho obchodného rokovania
tradične vyžaduje, aby sme spoločne prekonzultovali nejakú otázku zo slovenského jazyka. Jiří je slovenčinou doslova posadnutý a tiež je na svoju znalosť nášho jazyka veľmi hrdý. A musím po pravde uznať, že právom. Jiřího slovenčina je skutočne excelentná.
Jedno ráno prišiel veľmi zamračený. „Ako je to s tým slovenským detenele a ditinili?“ Fíha, môj priateľ má problémy s írečitým jazykom. „Juraj, čo sa stalo?“ „Včera som spal v Strečne. Večer som pil s chlapmi v krčme. Všetci si mysleli, že som Slovák. Až do okamihu, keď som sa rozhodol objednať novým kamarátom rundu borovičky. Ťeraz objednávam ja. A v tom okamihu sa ma všetci opýtali, odkiaľ som. Veď v slove teraz je to „te“. To z detenele, ditinili. Ja som ho tak pekne zmäkčil a všetci v tej krčme ma identifikovali ako cudzinca“. „ No, Juraj, „te“ tam je, ale slovo teraz sa jednoducho vyslovuje teraz a nie ťeraz.“
Jiří je od Kladna. Až tam raz budete a natrafíte na chlapa pekne hovoriaceho po slovensky, možno to ani nebude Slovák.
Pavol Vitek
