„Bitte, neviete, kedy ku nám už konečne prídu Rusi?“ Tak čakali by ste takúto otázku od Nemca? Ja nie.
S kolegom Mirom sme vytreštili oči na majiteľa malého penziónu v mestečku Zell na rieke Mosel, keď ju na nás pri raňajkách bez výstrahy vytasil. Započula ju aj jeho manželka a rýchlo si prisadla k nášmu stolu. „Akých Rusov čakáte?“ opýtal som sa. „No takých tých bohatých. Takých, čo chodia utrácať v tisícoch franky do švajčiarskeho Davosu.“ „Aha.“ Konečne som začal chápať. „A vám sa tu turisticky nedarí?“ skúsil som kontra otázku.
Na tomto mieste musím objasniť, že sme sa nachádzali na jednom z najvýznamnejších turistických miest Nemecka. V malebnom, meandrovitom údolí rieky Mosel. V Nemecku tečie Mosel v dĺžke 208 km a v meste Koblenz sa vlieva do Rýna. Tomuto miestu sa hovorí Nemecký roh. Hlboká, úzka a meandrovitá dolina rieky v Nemecku je posiata malebnými mestečkami s veľmi lákavými a pohostinnými penziónmi a hotelíkmi. Ponúka návštevy viacerých romantických hradov a hlavne je to jedna z významných oblastí nemeckého vinárstva. Miestny rizling isto patrí medzi vynikajúce značky vína. Tento zaujímavý mix atrakcií každoročne láka veľké množstvo turistov.
Klaus – tak sa volal majiteľ penziónu – sa rozhovoril. Skôr posťažoval. „Posledné roky sa tu v údolí rieky Mosel rozmohla cykloturistika. Už to nie je ako to bývalo kedysi, keď k nám chodili na celotýždennú dovolenku celé rodiny. Dnes síce máme aj celkom plno, ale cykloturisti sa ubytujú len na jednu noc." "To sú pre nás ekonomicky najvyššie náklady,“ aktívne sa zapojila do debaty jeho manželka. „Viete, nám by pomohla klientela, ktorá by tu ostala na pobyte dlhšie. Obchodníkom a vinárom by tiež pomohlo, keby tu tí Rusi utratili hodne peňazí.“
Napadlo mi, že asi viem, o akých návštevníkoch hovorí. Pred pár týždňami som sa v jednej reštaurácii tiež tu v údolí rieky Mosel rozprával s obsluhujúcou Poľkou. Posťažovala si, ako sa tu narobí. V sezóne, ktorá trvá asi od mája do konca septembra, pracuje 6 dní v týždni, bežne 10 hodín. Pri platení, keď som jej zaokrúhľoval platbu, som poznamenal, že pri takom počte obslúžených hostí si isto veľmi slušne privyrobí na sprepitnom. „Ale kdeže. Väčšina zákazníkov je tu z Holandska. Každý zásadne platí svoju konzumáciu sám za seba. Mám s tým len veľa práce. Všetko musím presne rozúčtovať. Žiadne sprepitné sa nekoná.“ Asi aj ona by uvítala veľkorysejšiu klientelu. Také televízne šoty o účtoch rusky hovoriacich návštevníkov za večeru, čo vysielali slovenské televízne kanály počas „zlatého“ týždňa v januári z Tatier, by Klausovi, jeho žene, aj poľskej čašníčke pripadali asi ako zábery z raja.
U nás doma sa niekedy na turistov z východnej Európy, a po pravde, oni sú niekedy až z Ázie, lebo Rusko je Euroázijská krajina, pozeráme cez prsty. Osobne som opakovane sprevádzal niektorých našich klientov z „východu“ počas ich dovolenky na Slovensku. Je jednoduché im urobiť prázdninovy program. Slovensko ponúka neuveriteľne veľa zaujímavého. Naše hory, jaskyne, zámky, ale aj shopingové centrá sú minimálne dostatočne atraktívne. Horšie je to s tým, ako jednoducho k nám môžu turisti z Ukrajiny, Ruska a Bieloruska. Podľa opakovaného rozprávania, akú náročnú administratívu musia prežiť pri vybavovaní si vstupných víz na Slovensko, by sme ich niekedy mohli zaradiť do fanclubu Slovenska. Pravda je, že medzi Rusmi aj Ukrajincami vynikajúco funguje mundpropaganda – ústne podávanie si informácií. A tak mnohí zo „slovenského fanklubu“ sa vynašli. Veľmi nám v tom pomáhajú hlavne Poliaci, ktorí sú pri udeľovaní víz do schengenského
priestoru veľmi ústretoví. Tak s poľskými vízami ku nám môžu pricestovať na dovolenku. A teraz nastane často otázka, ako sa vieme postarať o to, aby sa u nás cítili tak, že sa znovu vrátia a že nás prostredníctvom mundpropagandy odporučia aj svojim priateľom a známym doma.
Pavol Vitek
Ilustrácia Igor Cvacho
