Istanbul – oplatilo sa pozorne si prečítať turistického sprievodcu.
Sneží. Je síce polovica novembra, ale v Istanbule som takéto počasie neočakával. Hneď po raňajkách si idem do obchodíku vedľa hotela kúpiť dáždnik. Je to taký typický turecký obchodík s úplne univerzálnym výberom tovaru. Od momentu, ako som prekročil prah dverí, sa mi venujú dvaja predavači. Rýchlo pochopili, čo hľadám. Napriek tomu, že obchodníci neovládajú iný ako turecký jazyk, vieme sa porozumieť. Akési práve vytvorené esperanto a posunková reč riešia moju neznalosť turečtiny. Žiaľ, dáždniky nemajú, ale už pre ne poslali svojho kolegu. Teda, tu funguje blesková reakcia na aktuálnu požiadavku trhu – prebehlo mi mysľou. Skutočne, po malej chvíli vstupuje do obchodíku tretí „beyefendi“ a v náručí nesie asi desať dáždnikov rôznej veľkosti. Vyberám si ten najväčší, niekoľko minút zjednávame cenu. Z prvej ponuky 30 tureckých lír to trpezlivým obchodovaním zjednávam na 20. Na platbu mám ale len veľkú bankovku v hodnote 50 lír. Ani to nie je problém. Jeden z beyefendi mi šikovne odpočítal v ruke výdavok. Super. Som neuveriteľne spokojný s priebehom a výsledkom nákupu. Ešte mám aj dostatočnú sumu na taxi, ktorým plánujem cestovať na obchodnú schôdzku. Mám už len americké doláre a na just v okolí hotela nie je žiadna zmenáreň. Avšak, s výdavkom tureckých lír za dáždnik cestu taxíkom isto v pohode finančne zvládnem.
Na ulici hneď otváram dáždnik. Sneží čoraz hustejšie. To je pre mňa výhoda - autá sa pohybujú pomaly a mne sa podarí rýchlo zastaviť voľný taxík. Sadol som si dopredu vedľa šoféra, aby som s ním mohol komunikovať. Mám šťastie. „Beyefendi“ taxikár celkom obstojne hovorí nemecky. Podávam mu vizitku s adresou nášho obchodného partnera. Po vyrazení na cestu ešte dvakrát pohľadom skontrolujem, či funguje taxameter a či nepočíta rýchlo príliš veľké sumy. Všetko funguje. Beyefendi taxikár mi začal postupne odporúčať, čo by som mal určite navštíviť.
Treba zájsť do Veľkého bazáru. Môj taxikár je presvedčený, že v ponuke vyše tritisíc obchodov a dielničiek nájdem niečo, čo si odnesiem ako pamiatku na pobyt v Istanbule. Keď budem unavený z návštev obchodov, mám si ísť oddýchnuť do jednej z kaviarničiek.
Ak budem mať viac času, mám skúsiť plavbu po Bospore. Tento tip sa mi páči, ale pre časový limit ho budem musieť odložiť na inokedy. Na výlet morskou úžinou, ktorá je dlhá 31 kilometrov, široká 700 až 3500 metrov a je rozhraním Európy a Ázie, je potrebná minimálne poldňová rezerva.
Ulice Istanbulu sú stále belšie. Autá majú na uliciach čoraz väčšie problémy. Dvadsaťmiliónové mesto bude mať dnes ťažký deň. Konečne sme na adrese nášho partnera.
Beyefendi taxikár mi ukazuje cenu na taxametri. Vyťahujem zväzok tureckých libier, čo mi ráno vydali v obchodíku po nákupe dáždnika. Napriek zime za oknom auta sa v tomto okamihu riadne spotím. V rukách držím mizivú sumu. Ráno som sa dal pri nákupe naivne oklamať pri vydávaní peňazí. Asi som musel ešte spať, keď som naletel na takú lacnú fintu s prepočítavaním peňazí.
Taxikárovi ponúkam platbu v dolároch. Bez problémov súhlasí. Pýtam sa, či mi môže vydať turecké líry. Pomohlo by mi to, keďže pred spiatočnou cestou do hotela by som nemusel strácať čas s hľadaním zmenárne. Súhlasne prikyvuje hlavou. Z peňaženky som vytiahol sto dolárovú bankovku a podal som ju taxikárovi. Ten sa tak akosi čudne zamrvil na svojej sedačke a zrazu mi vracia jedno dolárovú bankovku.
„To je čo? Ja som ti dal stovku,“ hovorím mu nemecky. Taxikár z nejasných príčin stratil znalosť nemčiny. Niečo mi hovorí po turecky. Asi som dnes absolvoval nejaký rýchlokurz tohto jazyka. Je mi úplne jasné, že mi tvrdí, že som mu podal nie sto, ale len jedno dolárovú bankovku. Tak ja som pre zmenu spustil na neho po slovensky .
„Kamarát, pred hodinou ma okradli nejakí chytráci pri kupovaní dáždnika. Ja som ti dal stovku, navaľ výdavok!“
On zjavne rýchlokurz slovenčiny neabsolvoval a v turečtine použil už tvrdšie trvá, aby som zaplatil za jazdu taxíkom.
No necítim sa v tomto okamihu veľmi príjemne.
Kdesi som čítal, že Istanbul je buď ako stará, elegantná a stále podmanivá dáma, alebo je to výstredná, zákerná potvora. Tak dnes mám rande jednoznačne s tou potvorou. Môj hard disk sa v hlave točí na plné obrátky a neviem, z ktorej oblasti pamäte mi našepkal riešenie. V akomsi turistickom sprievodcovi som čítal o tom, že v kritickej situácii sa treba obrátiť na Tureckú turistickú políciu. Tá sa má vraj riadiť jediným pravidlom - v spore domáceho a cudzinca má vždy pravdu cudzinec. A miestnych aj kruto sankcionujú. Vyberám z vrecka mobil a začínam vytáčať číslo. Beyefendimu taxikárovi sa zázračne vrátila znalosť nemčiny.
„Kam voláš?“
„Volám na Turistickú políciu,“ aj ja volím na komunikáciu nemčinu.
V tom okamihu má taxikár v ruke mojich sto dolárov. Vtláča mi ich do ruky a žiada, aby som rýchlo vystúpil.
„Koľko mám zaplatiť?“
„Nič. Cesta bola bezplatná.“
Skoro som nestačil po vystúpení zavrieť dvere a taxík bleskovo odfrčal.
Tak to sa mi páči. Po návrate z obchodného rokovania určite zabehnem do obchodíku pri hoteli.
V podvečer, keď už Istanbul hádam aj zabudol na dopoludňajšiu snehovú nádielku, som v obchodíku aj s dáždnikom a ranným výdavkom tureckých lír. Sú tam dvaja predavači, čo ma ráno obsluhovali, ale ten najdôležitejší, tretí, čo mi vydával peniaze, chýba. Aj tak som sa pustil do vymáhania nevyplatenej sumy. Obaja Turci sa tvária, akoby ma videli prvýkrát v živote. Niekoľkominútová diskusia nevedie k môjmu úspechu. Až do okamihu, keď do obchodu vstúpil ten tretí predavač, čo mi ráno tak šikovne vydal ošklbaný výdavok. Skoro mu z ruky vypadla tácka s čajom, keď ma tam uvidel stáť. Rozbehol som sa k nemu s pokrikom: „Tento ma tu ráno okradol. Zavolám na vás Turistickú políciu!“
Neviem, či celému slovenskému obsahu títo traja Turci porozumeli, ale tým slovám o turistickej polícii zjavne áno. Expresne som dostal doplatok ranného výdavku a s veľkým úsmevom ma vyprevadili von na ulicu pred obchod.
Som si istý, že ešte nikdy sa mi tak neoplatilo naštudovať turistického sprievodcu, ako pred cestou do Istanbulu. <
Pavol Vitek
Ilustrácia Igor Cvacho
