Riaditeľ divadla Anton Šulík je presvedčený, že človek by mal povedať jasné nie prejavom extrémizmu. Žilina je podľa neho slobodné a slušné mesto, ktoré sa postupne vyrovnáva so 16‑ročným negatívnym fungovaním Jána Slotu. „Marek Adamov vracia synagógu do pôvodného stavu, my sa zase snažíme dať hlbší zmysel divadlu. Mesto rekonštruuje Rosenfeldov palác. Ako keby sa Žilina vracala do histórie, ktorej dáva hlbší zmysel po Slotovom ničení v architektúre aj v logistike,“ začal debatu riaditeľ.
V Žiline po návrate z Bratislavy našiel pokoj na prácu. A slobodné, kultúrne publikum. Umeleckým šéfom divadla sa stal Eduard Kudláč. Ten nastavil dramaturgiu tak, že repertoár reflektuje našu dobu. Hovoria o veciach, ktoré sa dejú teraz, v tejto chvíli. „Vytvoril takú nepríjemno-krutú autentickú dramaturgiu. Usiluje sa doťahovať veci, ktoré ešte nikde na Slovensku neboli objavené,“ predstavil riaditeľ svoje divadlo. Zároveň dodal, že veľa pracujú aj s ochotníkmi. „Ak niekde existuje Národné ochotnícke divadlo, tak je to určite v Brezne alebo na Dubovom. To sú mekky ochotníckeho divadla. Brezniansky súbor bude mať o chvíľu storočnicu. Majú veľmi prepracovaný systém generačnej obmeny, logistiku. Je to taká obdoba nášho divadla, v takom archaickejšom ponímaní, lebo hrajú prevažne slovenské klasiky. Poznám tých ľudí ako výsostne oddaných a statočných. Keď ich Marian Kotleba takto surovo zastavil v produkcii, museli zostať veľmi zaskočení. Ja osobne by som hrať neprestal. Ale oni zo slušnosti prestali. Rozhodli sme sa, a nielen my, ale divadlá na celom Slovensku, že im dáme priestor na to, aby mohli hrať a aj takto budeme dokazovať, že sa Slovensko nebojí tejto arogancie moci a zvrátenej ideológie,“ uviedol Anton Šulík.
Podľa neho sa Marian Kotleba odprezentoval veľmi arogantným, vulgárnym, siláckym a neokrôchaným spôsobom. „Ja mám však z toho celého aj osobnejší prežitok. Mám totiž adoptovanú malú Rómku, a preto mám oveľa väčší stupeň citlivosti voči tejto téme. Teraz sa so Simonou rozprávame o tom, že až raz pôjde vlakom, môže sa jej niekto pýtať, prečo je čierna a prečo je iná ako ostatní. Musí byť na to pripravená, aby tú situáciu vedela zvládnuť. Môže to byť pre ňu veľmi nepríjemné. Máme však len dve možnosti. Buď si povieme, že to nevieme zmeniť a odídeme niekam na Nový Zéland, alebo zostaneme tu, ale v tej chvíli nemôžeme byť pasívni. A my v Žiline nie sme pasívni. Už sme sa raz proti tomu postavili. Keď pochodoval mestom Kotleba, dali sme sa dokopy slušní ľudia a postavili sme sa mu zoči-voči. Stáli sme proti sebe a konfrontovali sme si názory. Rovnako tak, keď sa toto stalo našim kamarátom divadelníkom, ani na sekundu sme nezaváhali a ako prví sme im ponúkli, že u nás môžu hrať.“
Práve umelci by v takýchto situáciách nemali byť ticho. Anton Šulík sa pýtal kolegov z Banskej Bystrice, prečo situáciu v Banskej Bystrici nechali dôjsť tak ďaleko. Prečo začali kričať až v momente, keď im zobrali peniaze na festivaly, ktoré mali z grantov? Prečo nie sme schopní reagovať na situáciu okamžite a ponúknuť rozumnú alternatívu?
„Táto spoločnosť je demoralizovaná, nevieme hodnotovo konkurovať bulváru. Nevieme ponúknuť ľudskú protihodnotu. Každý človek túži po láske, objatí, akceptácii. Ak to nemá, chce na seba upozorniť v iných polohách. Pre mňa je Kotleba nič viac, len póza. Čo on môže ponúknuť v rámci svojho duchovného bohatstva? Ale jemu sa darí, znamená to, že my sme ešte slabší, keďže nevieme ponúknuť alternatívu? Práve umenie je to, čo otvára čakry a cit. Našou úlohou je atakovať ľudí okolo a sprostredkovať im, že sú aj krajšie veci na svete. Umenie je založené na emócii, a preto môže ľuďom ponúknuť alternatívu citu, empatie, lásky,“ uzavrel Anton Šulík. Príďte si pozrieť Kováčov do Mestského divadla v Žiline. Určite dohrajú do konca!
Michal Filek
Snímka archív AŠ
