Dostali ste do užšej nominácie Slovenska na tohtoročné turnaje. Čo vás tento rok čaká?
Na prelome februára a marca cestujem hrať do Záhrebe, potom v júni do Portugalska. Na týchto dvoch turnajoch budem bojovať o kvalifikačnú miestenku na paralympiáda. Avšak mám veľkú radosť, že som sa nominovala na tieto dva zahraničné turnaje a budem bojovať, o čo najlepšie výsledky.
Budete potrebovať najmä veľa šťastia, aby ste uspela v náročnej svetovej konkurencii?
V prvom rade potrebujem finančnú podporu na zakúpenie špeciálnych pomôcok pri mojom hendikepe v tomto športe. Boccia je druh športu pre ťažko zdravotne znevýhodnených ľudí a má svojich päť kategórii podľa druhu postihnutia od BC1 až BC5. Ja patrím do skupiny BC3, kde je najťažšia miera postihu. Nedokážem hodiť loptičku rukou, ale využívam ako pomôcky špeciálnu rampu a tykadlo. Práve tieto pomôcky sú finančne náročné.
Tento šport nie je medzi verejnosťou príliš známy, aké sú reálne náklady na vašu hru?
Nová rampa ma bude stáť okolo 2500 eur, nové loptičky 900 eur. Už tieto dve položky sú náročné a ja sa môžem presúvať v sprievode asistenta, teda letenky a ostatné náklady musím platiť pre dvoch. Celú hru absolvujem s asistentom, ktorý mi obsluhuje rampu po mojej navigácii. Zatiaľ mi zväz spomínal, že mi niečo poskytnú a ostatok je v mojej réžii ako si zoženiem peniaze od sponzorov. Naozaj, je momentálne veľa prosieb o podporu a skutočne je to náročné.
Na celú sezónu potrebujete viac než desať tisíc eur?
Áno, je to suma od 15 do 20 tisíc eur.
Aký je váš slovenský rebríček?
V mojej kategórii som na štvrtom mieste.
Kde sa dá v okolí Žiliny trénovať boccia?
Trénujeme minimálne, len raz do mesiaca v telocvični pri ZŠ v Turií, pretože tam je bezbariérová telocvičňa. Nájsť vhodné priestory pre náš šport je na okolí náročné. Na tréning potrebujem veľký priestor, pretože náš kurt je dlhý 12 metrov a široký 6 a pol metra. Potrebovala by som trénovať častejšie, no som vďačná aj za ten jeden termín v mesiaci.
Čo je na tomto športe z vášho pohľadu najťažšie?
Táto hra je podobná petangu, len boccia sa hrá v interiéry s koženými loptičkami. Potrebujete maximálnu sústredenosť a stratégiu hry.
Voľný čas najradšej trávite pri športe?
Rada cestujem a milujem prírodu. Mám okolo seba ochotných asistentov, ktorí mi dávajú svoj čas, ruky a aj nohy. Pri srdci ma hrejú títo skvelí ľudia a plnia mi moje sny. Aj sama sa občas čudujem, kde všade som už bola. Asi najväčším zážitkom je návšteva svätej zeme v Izraeli či cesta na Lomnický štít.
Ako vnímate reakcie ľudí na váš druh postihnutia?
Veľa ľudí si neuvedomuje fakt, že dnes sú zdraví, no v sekunde sa môže všetko zmeniť. Pohybujem sa po Žiline a ľudia sú stále viac a viac vnímavejší. Mám radosť, keď ľudia sa z ničoho nič zastavia a spýtajú sa či mi netreba pomôcť. Pocit, že človek si ma všimol a pomohol, tak je úžasným pocitom. Pre niekoho sú toto samozrejmé veci, no mňa vedia stále veľmi nadchnúť.
Môžete prezradiť, čo sa stalo v živote, že ste na vozíku?
Moje postihnutie je od narodenia, som po detskej mozgovej obrne. Ja si ani neviem predstaviť, aké to je byť na tých nohách, hoci si to neuvedomujem. Moje nohy mi nahradia kolesá vozíkov a keď nie sú veľké bariéry, tak sa dostanem všade. Tie sú stále dosť veľké a špeciálnej aj v Žiline.
Napríklad?
Asi pre všetkých na vozíku je bariérou Mariánske námestie, konkrétne tá dlažba. Koliesko príde do jamy či výtlkov a ja to ako človek preletím, niekedy je problém sa tomu vyhnúť. Jednej jame sa vyhneme a do druhej spadneme. Ak sedíte na vozíku, to je dosť náročné, no musím vynaložiť veľa síl, aby som sa tam vôbec udržala pri týchto neočakávaných nárazoch.
