Ivan, bol od svojej mladosti na ulici. Začalo to, keď mal 27 rokov. „Narodil som sa v Žiline a býval som v Divine u rodičov. Odišiel som v pomerne nízkom veku. Otec veľa pil a začal mlátiť mamu. Tak som sa, už ako dospelý, ale stále mladý chalan, do neho pustil. Vtedy ma vyhodil z domu a viac som sa už nevrátil. Odvtedy som bol bezdomovcom až na posledné tri roky, ako mám v prenájme byt,“ začal hovoriť o svojom neľahkom živote.
Ešte za bývalého režimu nežil takýmto spôsobom len na Slovensku, ale veľa aj pocestoval. „Bol som v Prahe, v Budapešti, v Taliansku aj vo Francúzsku. Musím úprimne povedať, že mne na ulici nebolo zle. Vždy som mal okolo seba kamarátov a vedel som si poradiť. Keď som odišiel od rodičov, tak som mal aj niečo našetrené a vedel som s peniazmi aj nejaké obdobie fungovať,“ nesťažuje si Ivan.
BRIGÁDOVAL KDE SA DALO
Vždy si dokázal pomôcť. Robil na rôznych brigádach. „Aj napriek tomu, že som mal financie, som nešiel niekde na ubytovanie. Nie, že by som chcel byť von, ale mal som rád túlavý život. Nikto vám nerozkazuje,“ povedal a tak bral aj zimné obdobie. „Nie je to nič strašné, samozrejme, každý je iný. Napríklad tri zimy som v Žiline prespával v iglu, ktoré som si sám postavil. Býval som v Grófskej záhrade v Budatíne. Dal som armatúru, na to som položil igelit, koberec a to som utľapkal snehom. Neskôr, keď primrzlo, tak som na to vylial vodu a celé to zamrzlo. Aj, keď ma prišli pozrieť policajti, sa čudovali, že je mi tam teplo a že som len v krátkych kraťasoch uprostred zimy,“ spomína na úsmevnú príhodu. Zdá sa to byť celé jednoduché. „Nie vždy to tak je. Veľa ľudí na ulici pije a ja som tiež dosť pil. Ale s alkohol som prestal pred deviatimi rokmi, pretože mi to pripomínalo otca, ktorý na alkoholizmus zomrel.“
ZDRAVIE JE NAJVIAC
Šťastie má na pevné zdravie. „Treba sa udržiavať, otužovať, starať sa o seba. S rodinou sa však moc nestýkal. „Občas som prišiel pozrieť mamu, ale nechcel som sa stretávať s otcom, nemal som s ním dobrý vzťah. O tom, že mi zomrela mama som sa dozvedel tiež až po dvoch mesiacoch od úplne cudzieho človeka,“ spomína s trpkosťou.
Už niekoľko rokov si privyrába predajom časopisov. Najprv to bolo Nota Bene a neskôr charitatívny časopis – Cesty. Svoje stále miesto má pri vchode do žilinskej nemocnice. „Ľudia ma už poznajú a vždy si aj niečo povieme. Zastavia sa doktorky, ale aj sestričky. Som tu už 4 roky. Kupujú si aj stáli zákazníci. Vždy sa zastavia, pokecáme a povieme si, čo majú nové. Aj preto roky nepije, lebo videl, čo robil alkohol s kamarátmi. Je veľa takých, čo sú aj radšej na vonku so životom bezdomovca. Prídu za nimi rodičia, dokonca aj starí rodičia, nech sa vrátia domov, ale oni už nechcú.
DOBRÉ OBDOBIE
Najradšej spomína na obdobie, kedy bol aj spoločne s mníškami, vo francúzskych Lurdoch. Pomáhali sme starým ľuďom a aj som si dobre zarobil. „Čo, ale musím povedať, že na Slovensku sa mi vždy fungovalo najlepšie. Nie, že by išlo o jazykovú bariéru, ale sú mi tu ľudia takí bližší. Aj keď sa tu ľudia sťažujú, tak život tu je lepší, ale hovorím to podľa seba. Vždy som si vedel zarobiť. Videl som niekde miešačku, opýtal som sa, či môžem pomôcť, že nemám čo jesť a vždy sa dalo. V zahraničí je to o niečo ťažšie.“
Nikdy sa neoženil a o tom, či má deti, ako sám hovorí, nevie. „Mal som také vážnejšie vzťahy a bolo to už aj na svadbu, ale nikdy k tomu nedošlo. Ja som bol vždy radšej sám, taký vetroplach. Ale už som sa aj ja ukľudnil. Mám byt, bývam v podnájme na Hlinách“
Tretie Vianoce je teda v podnájme. „Mám aj stromček a príde ma aj niekto pozrieť. Som ale najradšej, keď má kľud od ľudí a som spokojný,“ hovorí a stále myslí na to, že treba žiť v prítomnosti. „Nechcel by som sa vrátiť na ulicu, ale raz je človek hore, raz dole. Beriem veci, tak ako prichádzajú a nejako sa nad tým nezamýšľam. Život treba brať taký, ako sa nám ponúka aj s tým dobrým, aj s tým zlým.“
