Ako by ste si predstavovali letné prázdniny? Čo tak v džungli? Traja študenti z Gymnázia Veľká okružná strávili celý august v ekvádorskom pralese.
Keď Slovenská akadémia vied (SAV) vyhlásila súťaž s názvom Unesco Biosféra Sumaco, v ktorej najlepší trojčlenný tím stredoškolákov mohol vyhrať expedíciu do ekvádorského pralesa, zapojili sa aj študenti z Gymnázia Veľká okružná Denis Fitzel, Samuel Kriška a Matej Krajči. Nezľakli sa náročného okruhu otázok z oblastí biológie, chémie, fyziky a spoločenských vied, na ktoré mali vypracovať odpovede, a pustili sa do toho. „Snažili sme sa každú otázku vypracovať čo najkomplexnejšie. Pracovali sme na tom dva mesiace a potom zaniesli do Bratislavy pánovi, ktorý to organizoval, Petrovi Vršanskému. Ten nás povzbudil, že tá práca vyzerá nádejne,“ spomína si Samuel. Nádej sa pretavila do skutočnosti. Hoci zo začiatku im nešlo o výhru, myšlienka na exotický Ekvádor ich poháňala vpred. Až im prišiel oznam, že spolu s pánom Vršanským poletia do Južnej Ameriky práve oni.
Taký bežný deň v pralese
V Ekvádore strávili jeden celý mesiac. Prvých päť dní sa zoznamovali s hlavným mestom Quito, pochodili historické pamiatky a absolvovali exkurziu na rovník. Z preľudneného mesta, kde sa extrémna chudoba strieda s okázalým bohatstvom, sa po pár dňoch vybrali tam, kde bežne ľudská noha nevstúpi. Do dažďového pralesa.
Za mesiac vystriedali tri chránené biosférické rezervácie Národného parku Sumaco, ktorý má rozlohu vyše 200‑tisíc hektárov. Pomáhali Petrovi Vršanskému zo SAV pri výskume svetielkujúceho hmyzu a meraní svetla, ktoré produkuje. Ako to vyzeralo v praxi? „Predtým sme poznali akurát svätojánske mušky, ale pri vypracovávaní odpovedí v rámci súťaže sme sa dozvedeli veľa z rôznych oblastí, čo sa potom spojilo do toho, čo sme tam robili. Napríklad aj o svietiacom hmyze,“ hovorí Denis.
Bohužiaľ, nepodarilo sa im natrafiť na svetielkujúceho švába, ktorého počas predošlých expedícií objavil Peter Vršanský. No skúmali mnoho iných, hlavne svetielkujúceho kováčika. „Na výskum sme mali spektrometer, ktorým sme merali svetlo, optické káble, rôzne filtre a notebook. To bola prakticky všetka naša technika v pralese,“ opisuje Denis.
Okolo siedmej večer sa stmievalo a vtedy mladí vedci vyrazili „na lov“. „Denis chytal so sieťkou všetko, čo svietilo,“ podotýka so smiechom Samuel. V noci bolo v pralese najviac živo. Za hodinu prešli iba zhruba 300 metrov, lebo sa zastavovali pri každom liste. „Večer tam vyliezajú zaujímavé druhy hmyzu a plazov. Keď sme mali vzorky odchytené, merali sme veľkosť ich svetla. Maťovi sa dokonca podarilo zachytiť zrkadlovkou ich spektrum svetla. Meranie bola prplavá práca, lebo niektoré chrobáky boli malé a niekedy sme sa báli, aby sme ich nerozpučili. Bolo im treba aj stimulovať bruško, aby svietili,“ prezrádza Samuel.
Ako chalani vysvetľujú, svietiaci hmyz produkuje svetlo cez proteín luciferín, ktorý sa dostane do excitovaného stavu, na vyššiu energetickú hladinu. Tak dochádza k vylúčeniu fotónu – svetla. „Tepelné straty sú v porovnaní so svetlom, ktoré vyrábame my ľudia, úplne minimálne. Ich to nestojí také množstvo energie a môžu medzi sebou lepšie komunikovať, využívajú to napríklad pri párení. Aj jedovaté druhy svietia, a tie ďalšie sa ich snažia napodobniť, aby sa ochránili,“ dodáva Samuel Kriška.
Pre vedu ide o prínosné poznatky, pretože ide o doposiaľ málo prebádanú oblasť.
S kečuánskym sprievodcom Robertom. Zľava: Samuel Kriška, Matej Krajči
a Denis Fitzel.
Tarantula ako domáci miláčik
Ak si arachnofobik, do pralesa nechoď. Alebo naopak a zvykneš si. „Bolo tu veľmi veľa rôznych pavúkov. Raz sme mali na strope tarantulu a nie a nie ju vyhnať von, držala sa tam ako kliešť. Nakoniec sa to podarilo, chytili sme ju do sieťky a vyniesli von. Na druhý deň sme to vraveli domácemu a on mávol rukou, že ona sa vráti, že to je jeho domáci miláčik,“ smeje sa Denis.
V ekvádorskom pralese bolo asi najviac hmyzu, od mravcov ata a pakobyliek obrích rozmerov, cez pestrofarebné motýle, až po rôzne chrobáky. Bolo tu množstvo plazov či žiab. Mali šťastie aj na tlupu opíc a stádo diviakov pekari, a tiež na to, že nestretli pumu a jaguára, tie sa však vraj ľuďom vyhýbajú.
Vďaka výdatným dažďom, ktoré tu boli na dennom poriadku, mohli obdivovať aj bujnú vegetáciu, napríklad obrovské paprade rastúce ako palmy alebo strom kopálový, ktorý produkuje živicu, tá sa časom premení na jantár. „Pre miestnych sú pralesy vzácnejšie ako ropa pod nimi. A to je čo povedať, keďže ropa ich živí,“ hovorí Samuel. Denis poukazuje na značný úbytok lesov: „Rezervácia sa vyrubuje kvôli tomu, že tadiaľto povedie elektrické vedenie, stavajú tam elektráreň. Ľudia proti tomu protestujú, ale nedá sa nič robiť, lebo to je v štátnom záujme.“
Zaujímavosťou napríklad bolo, že sopka El Reventado pravidelne počas dňa vybuchovala. Pre miestnych to bolo však také bežné, že sa za ňou ani neohliadli. Veď v nejednom kráteri vyrástli dokonca obývané dedinky.
Popri spoznávaní pralesa sa chalani nikdy neocitli v hraničnej situácii. „Asi tu číhalo aj nebezpečenstvo, ale vyhýbali sme sa mu. Pohybovali sme sa s kečuánskym sprievodcom,“ vysvetľuje Denis. Kečuánci sú obyvatelia Ánd a vďaka Samovi sa s nimi dorozumievali španielsky alebo rukami-nohami. Veď keď človek chce, vždy sa dohovorí.
Do Ekvádora by sa určite ešte vrátili a dúfajú, že budú mať príležitosť. „Nikdy sme nevideli takú rozmanitú prírodu. Dostať sa do pralesa bola úžasná skúsenosť,“ hovorí Samuel a dodáva: „Chcem podotknúť, že vypracovanie súťažných otázok bolo dosť náročné, a je pravda, že sa nám často už nechcelo. Asi by sme to ani nedokončili, ani nevyhrali, keby nás k tomu pani profesorka Plešivčáková nedokopala.“
Študenti 4. ročníka na žilinskom gymnáziu sa chystajú maturovať a je pravdepodobné, že aspoň Maťo a Samo sa rozhodnú pre odbory spojené s biológiou.
Sopka El Reventado je stále aktívna.
Veronika Cvinčeková
Snímky Matej Krajči
