ŽILINA. Žilinčan Tadeáš pracuje vo Švédsku už niekoľko rokov. Domov sa pravidelne vracia po 4 týždňoch, aby dva týždne strávil so svojou mladou rodinkou. Súčasná situácia ho však v severskej krajine zdržala dlhšie, ako plánoval. Mesiac sa predĺžil na 9 týždňov a keďže túžba a povinnosti voči rodine boli silnejšie, rozhodol sa vrátiť aj napriek všetkým prísnym opatreniam do rodnej krajiny. Keďže vedel, aká je na Slovensku situácia, prípravu na príchod v žiadnom prípade nepodcenil.
„Domov sme sa rozhodli odcestovať spolu s mojím kolegom, ktorý je taktiež od Žiliny. Keďže mnohé letiská sú zatvorené, ako spôsob dopravy sme zvolili auto. Oslovili sme preto ambasádu vo Švédsku, aby nám vystavila dokument na prejazd cez Českú republiku, kde sme vypísali svoje osobné údaje a ďalšie informácie ako: cez ktorý český hraničný priechod s Nemeckom prejdeme, v akom čase tam približne prídeme, ďalej približnú trasu a potom hraničný priechod, ktorý použijeme pri vstupe na Slovensko. A potom sme sa ešte nahlasovali na ministerstve zahraničných vecí, že sa vraciame zo zahraničia. Lebo každý repatriant má povinnosť sa nahlásiť. Uvádzalo sa tam, že každý, kto sa vráti, bude umiestnený do karantény čo najbližšie k svojmu bydlisku,“ opisuje prvé kroky, ktoré podnikli k tomu, aby sa mohli po vyše dvoch mesiacoch vrátiť domov.
ZO ŽILINY NA VÝCHOD
Prišiel deň, kedy sadli do auta a vydali sa na dlhú cestu. Prešli Dánsko, Nemecko, Českú republiku, až dorazili na hraničný priechod Svrčinovec. „Tam nás zastavili a pýtali sa, odkiaľ ideme. Odmerali nám teplotu, zobrali nám doklady a povedali, aby sme sa odstavili ku krajnici, keďže prichádzame z krajiny, kde sú nakazení a musíme ísť do povinnej štátnej karantény. Zároveň nám oznámili, že na eskortu, ktorá nás tam odvezie, budeme čakať štyri až desať hodín. Nakoniec sme čakali približne päť hodín. Na hranicu sme prišli okolo 12.30 h a okolo 17.15 h prišla pre nás eskorta,“ rozpráva.
Vidina niekoľkohodinového čakania však nebola nič oproti tomu, keď zistili, kde ich umiestnili do karantény. „Asi pol hodiny po príchode nám bolo políciou oznámené, že miesto, kam pôjdeme, je Bardejov. Zostali sme veľmi prekvapení, keďže tam bolo auto s kežmarskou značkou a tých poslali do Belej. Keď sme sa domáhali toho, že chceme ísť niekde bližšie, tak nám bolo povedané, že nikde bližšie nič voľné nie je, aj keď sme si pár dní pred príchodom overovali, aká je situácia v okrese Žilina a mali voľné... Po piatich hodinách teda prišla pre nás eskorta a na vlastných autách – s ďalšími troma posádkami repatriantov – sme odcestovali na východ.“
Do Bardejova prišli okolo 21. h. Ubytovali ich na stredoškolskom internáte. „Pri vstupe do zariadenia nám odovzdali rúška a jednorazové rukavice. Vypísali sme osobné údaje, následne nám bol pridelený tzv. privítací balíček s potravinami a hygienickými potrebami a odišli sme na izbu. Nám pridelili bunkovú izbu, ktorá je síce pre päť osôb, ale my sme tam len dvaja – ja a môj kolega. Máme zakázané vychádzať na chodbu – jedine len vtedy, keď nám prinesú jedlo a len v rúšku,“ rozpráva repatriant.
ALE TEN PRINCÍP...
Ubytovanie na internáte, samozrejme, nie je žiaden luxus, ale ako sám hovorí, aspoň dobre varia. Dni do vykonania testu na COVID-19 si krátia, ako sa len dá. Telefonujú s rodinou, pozerajú filmy cez internet a veľa-veľa spia. „Dostali sme aj knižky, ale 60 rokov staré... Máme tu aj balkón, tak sa aspoň môžeme vyvetrať. Ak nám niečo pochybí, dostali sme kontakt na taxikára, ktorý je za nejakú taxu ochotný kúpiť, čo potrebujeme a doviezť nám to na internát. Dni sú v takomto režime, samozrejme, veľmi zdĺhavé, ale dá sa to vydržať. Nič iné nám nezostáva,“ konštatuje.
Ak testy v ich prípade nepotvrdia nákazu, budú môcť vycestovať za rodinou. Nedočkavosť je veľká. Hoci budú musieť po príchode domov stráviť ešte niekoľko dní v karanténe, stojí im to za to. Do Švédska sa vrátia na konci mája. „Človek má toho dosť a chce ísť za rodinou, takže z toho hľadiska mi to určite za to stálo. Až na ten prístup, ktorý sme zažili na slovenských hraniciach... Spisovali sme zápisnicu, že neodmietame ísť do štátnej karantény, ale chceme ísť niekde v rámci okresu alebo aspoň do Trenčína či Považskej Bystrice... Ale nie ďalších 300 kilometrov, ktoré človek musí na vlastné náklady prejsť. Po 18 hodinách strávených v aute ďalšie tri hodiny cestovania a päť hodín na hraniciach, no nič príjemné...“
Aj vy sa pýtate, prečo ich umiestnili tak ďaleko od domova? „Na hraniciach nám povedali, že do karanténnych zariadení prerozdeľuje repatriantov niekto z Bratislavy, a keď sme potom volali na číslo, ktoré nám bolo dané, aby sme sa na to opýtali, tam nám zase jeden pán z civilnej obrany povedal, prečo sme sa vracali na Slovensko a že on má iné veci na robote. Potom nám oznámili, že máme len tri možnosti: odísť do zariadenia, ktoré nám určili, alebo zaplatiť pokutu 1600 eur a byť trestne stíhaný, alebo opustiť Slovensko, no vyberte si!? Nahneval nás ten princíp: že ľudí z Kežmarku umiestnili do Žiliny a nás Žilinčanov na východ do Bardejova. A to nespomínam kamionistov, ktorých veselo púšťali cez hranice bez nejakých väčších kontrol, “ dodáva na záver nášho rozhovoru mladý živiteľ rodiny.
ZARAĎUJÚ PODĽA KAPACÍT
Do dnešného dňa bolo do karanténnych zariadení na Slovensku umiestnených už viac ako desaťtisíc repatriantov. Podľa tlačového odboru ministerstva vnútra sa pri prerozdeľovaní Slovákov vracajúcich sa zo zahraničia neriadia tým, odkiaľ pochádzajú.
„Karanténne zariadenia nie sú v každom okrese, dokonca ani v každom kraji. V prípade, že sa takéto zariadenie nachádza v okrese pobytu repatrianta, nemusí byť v danom čase príchodu repatrianta spôsobilé realizovať príjem repatriantov. Osoby sú umiestňované do zariadení, ktoré sú reálne v danom čase spôsobilé realizovať príjem repatriantov. To znamená, že ak je voľná kapacita, nemusí byť zariadenie spôsobilé realizovať príjem repatriantov z dôvodu dezinfekcie zariadenia alebo absencie špeciálneho tímu osôb, ktorí vykonajú príjem repatriantov a s tým súvisiace všetky úkony,“ odpísali nám z tlačového odboru Ministerstva vnútra SR.
