Cítili ste ohrozenie pri vašej každodennej práci, vyhrážal sa vám niekto určitým spôsobom tak, že by vás to do značnej miery vyrušovalo?
M. Lechan: „Nespokojných ľudí s výsledkom toho, čo videli v televízii ako napríklad opití primátori či opití šéfovia daňových úradov sú len malé ryby, ktoré kopú nožičkami, keď sa niečo udeje. Skutočne som sa bál, keď po vražde Jána Kuciaka mi zavolali z ministerstva vnútra, že som bol medzi lustrovanými novinármi. Vtedy to zrejme asi bola prirodzená reakcia, ale šiel som sa pozrieť do auta či tam náhodou niečo nemám. Veľa ľudí prekvapilo, že som na tom zozname a po pravde sa pozerať na dve strany, kde vidíte údaje z občianskeho preukazu, pasov či osobných údajov mojich detí, nie je jednoduché. Práca novinára je podľa štatistík vraj treťou najstresovejšou po práci lekárov a silovo-bezpečnostných zložiek. Toto sa ma mimoriadne dotklo, že nejaký Kočner si pozerá veci o mojich deťoch.
M. Filek: „Istý problém som mal s jedným zo žilinských primátorov (Igor Choma – pozn. autora), kde som sa ocitol až pred súdom cez jeho žalobu. Súd prehral na rôznych úrovniach súdov i tlačovej rade, pretože moje články boli férové a v rámci novinárskej etiky. Väčší strach som mal, keď som šiel prvýkrát pred súd, lebo otec bývalého šéfa jedného z úradov ma žaloval, že som citoval slová hovorcu. Zrejme si chcel vyliať zlosť a mne hrozilo väzenie, keďže v Žiline za čias Pavla Polku bola taká atmosféra, že na Okresnom súde som to prehral a až Krajský súd ma oslobodil, pričom vtedy som mal trošku strach.
P. Revús: „V médiách sa pohybujem 16 rokov a prichádzali určite formy vyhrážania. Nedávno som pre jeden nemenovaný portál robil rozhovory s kandidátmi na primátorov Žiliny, kde to bolo naozaj vyostrené. Poviem to verejne, že ma sledovali bezpečnostné zložky, prišli mi fotografie a nepáčili sa kandidátom otvorené otázky. Nie sme PR agentúra, pýtal som sa vo verejnom záujme a niektorí kandidáti ma začali sledovať, preverovať či im chcem vedome poškodiť. Stretávame sa s tým, že ak sa jednoducho pýtame, tak to už je problém pre politikov.
Čo sa udialo za tých 5 rokov po vražde s našou spoločnosťou, nevyzerá to s nami postupne príliš dobre pri pohľade na politickú situáciu v krajine?
M. Lechan: „Nerozumiem, prečo majú ľudia krátku pamäť, ale verím v zdravý rozum. Dnes je ťažké si vybrať z portfólia strán, aby reprezentovali naše hodnoty, ale budem určite voliť v rámci občianskej zodpovednosti nie proti, nájdem si v programoch strán niečo dobré. Vyzerá to na veľkú vlnu populizmu, ale minimálne názorovo sa chceme priblížiť k niekomu, ktorému aspoň čiastočne dôverujeme. Je smutné, že naša spoločnosť si nevyberá z koša a nemôžeme si dolaďovať si detaily v programoch. Hlavne potrebujeme, aby sa neopakovali vraždy novinárov, podpora mafie, oligarchov a, bohužiaľ, tieto témy natoľko trápia spoločnosť, že prichádza absolútna letargia. Je veľmi zlé, že ľudia nechcú mať s politikou nič spoločné.
M. Filek: „Žijeme v dobe, kde je viditeľná kríza elít. Vládnu nám všetko populisti, kde ich jediným cieľom je profitovať z moci. Kedysi bol novinár človek, ktorý sa opieral o fakty a keď raz čosi napísal, tak to musela byť pravda. Dnes sa ľudia tvária, že všetkému rozumejú a chcú mať na sociálnych sieťach najviac srdiečok. Novinári s faktami sú cielene potláčaní, lebo toto sa nehodí politikom a tí komunikujú problémy, ktoré sa zapáčia verejnosti. A prečo slušní ľudia nejdú do politiky? Lebo súboj s populistami im za to nestojí, a to je najväčší problém našej spoločnosti. Avšak 30 percent ľudí je z tohto dôvodu ticho a snáď nájdeme človeka, ktorí ich zjednotí a vrátime sa k slušnej politike.
P. Revús: „Výrazným problémom sa stalo, že nevieme rozlišovať informácie. Musím mojej mame vysvetľovať, že prezident Ukrajiny nie je narkoman a je to iba ruská propaganda, lebo hral niekedy herca a tam hral určitú postavu. Čelíme dezinformačnej vojne, u nás sa to deje silnejšie než možno inde a napríklad vojna na Ukrajine rozdeľuje spoločnosť, čo by sme potrebovali na sociálnych sieťach zastaviť. Iba si zoberte pozvánku na toto podujatie, všetky komentáre sú nenávistné na Jána Kuciaka. Čím sa vlastne previnil, tým len, že si robil svoju prácu? Rozumiem názor i protinázor, no prečo hanlivo a agresívne?
Čo treba robiť, aby sa na Slovensku a špeciálne v Žiline žilo lepšie z novinárskeho pohľadu?
M. Lechan: „Hovorili sme o sociálnych sieťach, kde sa to hemží pseudonovinármi. Dnes bežný človek nemá šance odlíšiť realitu, fakty od lží. Na internete neexistuje žiadna regulácia a pokiaľ budú novinári neustále osočovaní, tak túto prácu nebude chcieť nikto robiť. My si nemôžeme dovoliť klamať, na rozdiel od iných na sociálnych sieťach, pretože si musíme krížovo overiť informácie. Internetová žurnalistika toto nemá, tam žiadne pravidlá neplatia.
M. Filek: „Vôľa musí prísť zdola od ľudí, pretože veľká väčšina Slovákov je spokojná, čo sa tu deje, inak by nechceli voliť Fica, Pelegriniho, Matoviča, fašistov a spol. Je tu však 30 percent ľudí, ktorí nemajú koho voliť a tam sa i ja počítam a treba hodnotovú stranu s reakciami na nepopulárne témy. Inak fakt nebude koho voliť, potom ak sa spojí tých 30 percent voličov, tak je šanca. Ak sa to nestane, tak po tých voľbách to so Slovenskom dopadne zle.“
P. Revús: „Politik je odrazom národa, kým sa my nezmeníme, tak ani oni nie. V západnej Európe vidíme škandály politikov, pre ktoré musia odstúpiť. Napríklad, nedávno v Poľsku odstúpil jeden minister preto, lebo nevedel zdôvodniť hodinky na svojej ruke za 10-tisíc eur. Politici budú robiť len to, čo im my dovolíme. My novinári vždy budeme kontrolovať verejný život a keď prekročia politici červenú čiaru, tak budeme o tom informovať, či sa to niekomu páči alebo nie.“
