Konečne ste odohrali kompletný súťažný ročník. Je to asi najväčšia radosť vplyvom okolností?
To, že sa hralo a aj dohralo po dvoch covidových rokoch, už to považujem za úspech a naše druhé miesto je len bonus navyše. Zo šiestich tímov je to spravodlivý výsledok, pretože na víťaza Humenné sme reálne nemali. Odohrali sme s nimi osem zápasov, z toho sme vyhrali iba jediný, štyri sme prehrali v päťsetovej bitke 2:3. Každý zo zápasov bol tesný a vyrovnaný, ale o ten kúsok mali vždy navrch, takže víťazmi sú zaslúžene, k čomu im, samozrejme, gratulujeme.
Aké sú najväčšie pozitíva vo vašom klube z tejto sezóny?
Skutočne nás potešilo druhé miesto. Premiestnili nás do skupiny Východ, súperov sme vôbec nepoznali. Väčšina týchto tímov je zložená z juniorov s dvomi-tromi seniormi, pričom sme videli hlavne na konci sezóny obrovský pokrok v napredovaní mladých hráčov v týchto tímoch. Zloženie nášho tímu bolo prevažne zo starších, skúsenejších hráčov doplnených o 2 – 3 mladíkov.
Spomínate mladých hráčov. Majú v Žiline perspektívu do budúcnosti?
To je teraz ťažko povedať, ale pevne verím, že aj napriek dvojročnému výpadku sa v budúcnosti niektorí z nich presadia. Všetko záleží od prístupov k tréningom a od toho, či pri volejbale zotrvajú.
Volejbal patrí na Slovensku medzi populárne kolektívne športy, či už to postupne neplatí?
Záujem o mužský volejbal dosť klesá, dlhodobo už v našom klube nerobíme výbery, ale nábory. Sme vďační za každého chlapca, ktorý k nám príde a má záujem hrať volejbal. V samotnej Žiline je konkurencia športov obrovská. Volejbal má špecifickú nevýhodu, že začiatok u detí je vo veku 10 až 12 rokov, nakoľko je to technicky náročný šport. 6-ročnému dieťaťu neviete dať loptu a pinkajte si ako vo futbale. Do desiatich rokov to je hlavne o všeobecnej – pohybovej príprave a až potom sa prechádza na volejbalovú špecializáciu.
Sezónu ste strávili v športovej hale Stavbár. Je tento priestor pre vás dostačujúci?
Za prenájom tohto priestoru sme vďační, nakoľko ho máme k dispozícii ako klub 24 hodín denne a rozloženie tréningov je čisto v našej réžii. Nemusíme sa nikomu prispôsobovať. Pojem Stavbár je volejbalovej verejnosti notoricky známy. Volejbalovo v tej hale vychovali nejedného reprezentanta. Hala je prioritne určená na volejbal a ten mužský sa tam hráva od nepamäti. Na druhej strane, ak by sme pomýšľali nad extraligou, tak táto hala je nevyhovujúca a museli by sme sa sťahovať na Rosinky. Tam je jediná hala v Žiline, ktorá spĺňa extraligové parametre.
Načrtli ste extraligu. Stále je pre Žilinu najväčší problém zohnať financie?
Hlavne a ešte hala. Na Rosinky sa dostať dnes je obrovský problém, veď je tam basketbal, florbal, futsal a predstavte si, že ženy volejbalistky postúpia do extraligy. Kde sa tam nájde voľný termín na tréningy i zápasy? Z finančného hľadiska by jeden extraligový tím vyšiel na minimálne 70- až 100-tisíc eur. Aktuálne v prvej lige pre ilustráciu sú naše náklady 50-tisíc eur, ale to už je vrátane všetkých mládežníckych tímov.
Tých 50-tisíc je taký obrovský problém?
Všetko je o sponzoroch, ktorým aj týmto smerom ďakujeme, aj Žilinskej univerzite, nakoľko sme pod ňou ako klub registrovaní a podporujú nás aj finančne. Skúšali sme určité alternatívy aj tento rok. Záujem o extraligu bol a my možnosť postupu stále máme. Zlyhalo to na sponzoroch, lebo vzhľadom na pandémiu bola odozva sponzorov slabá. Ak to máme hrať, tak nechceme, aby to bola jednosezónna záležitosť a v lige nechceme byť fackovací panák. Ak by sme našli financie, tak káder zložíme, i keď tam musia byť minimálne dvaja – traja profesionáli, ktorých by sme doplnili vlastnými odchovancami + hráčmi, ktorí by prišli študovať do Žiliny na vysokú školu. Aktuálne je v extralige 7 tímov a miesto je pre 10. A to ešte uvidíme, koľko ich bude v nasledujúcej sezóne.
Z vašich odpovedí cítiť, že v mužskom volejbale na Slovensku je značná kríza. Súhlasíte?
V mužskom určite, ale to je celoslovenský problém. Všetko je to o mládeži a tam smerujeme aj našu iniciatívu. Je to nutnosť, ak chceme prežiť.
Čo konkrétne plánujete robiť?
Ideme oslovovať školy, chceli by sme riešiť v rámci nich volejbalové krúžky, kde odľahčíme rodičov a učiteľov, aby museli deti niekde presúvať a voziť, poskytneme im kvalifikovaných trénerov, chceme robiť ukážkové tréningy a dotiahnuť deti na naše zápasy. Vidím to aj na vlastných deťoch, ktoré vzhľadom na vek robia odlišné športy – lezenie a karate, ale na tie mužské zápasy prídu a počas prestávok chcú hrať volejbal, pinkať si a skúšať to, čo videli robiť hráčov na ihrisku.
Ako ste spokojní s fanúšikmi v Žiline, našli si cestu na Stavbár?
Pokiaľ to situácia umožnila, tak chodilo veľa divákov. Na poslednom zápase bolo plné hľadisko a v hale bola počas oboch zápasov perfektná atmosféra. Sám som bol po zápase veľmi milo prekvapený, že koľko ľudí nám písalo a chválilo predvedenú hru, organizáciu aj celkovú atmosféru počas zápasu.
V kádri máte čisto Žilinčanov či aj hráčov z iných slovenských miest?
Jedného hráča máme z Liptovského Mikuláša, máme aj jedného Ukrajinca, ale ten prišiel ešte pred vojnovým konfliktom a gro kádra sú odchovanci žilinského volejbalu.
Čo vás ešte čaká do konca sezóny?
Muži už túto sezónu ukončili, juniori nám postúpili na finálový turnaj MSR, tie budú 13. – 15. mája. Absolvovaním tohto turnaja bude pre nás súťažná sezóna 2021/2022 ukončená.
Vy sa iniciujete aj v plážovom volejbale. Čaká vás teda perné leto?
Od polovice mája plánujeme rozbehnúť tréningy. Hráči a hráčky sa presunú z haly na piesok. Minulý rok sme mali majsterky a vicemajsterky Slovenska do 20 rokov, jedna naša dvojica skončila na 4. mieste. Ak sa nám tento rok podarí získať akúkoľvek medailu, bude to fajn.
Máte svoj vek, 43 rokov nie je extra mladosť. Ešte vás ten kolobeh amatérskeho športovca stále napĺňa?
Volejbal ma stále baví a mám chuť hrať. To, s čím bojujem, je čas. Ukončenie hráčskej kariéry je otázkou venovania času rodine kontra šport. Mám dve deti, 4 tréningy týždenne + zápasy je časovo dosť náročné. Na druhej strane je super, keď majú deti v športe vzor, ktorým im môžem ako aktívny hráč stále byť. Volejbal je pre mňa životný štýl.
