Už dlhšie robíme rozhovory s predstaviteľmi katolíckej cirkvi. Vy ste prvou lastovičkou z evanjelikov. Ako je to momentálne medzi katolíkmi a evanjelikmi v Žiline?
Ja si myslím, že situácia sa za posledné obdobie zlepšuje. My tu v Žiline máme veľmi dobré vzťahy s viacerými predstaviteľmi katolíckej cirkvi. Musím povedať, že viacerí z nich sú aj moji osobní kamaráti a to už je naozaj dobrý posun. Za roky sme si tu vybudovali dobré kamarátstva a stretávali sme sa na viacerých ekumenických stretnutiach. Ak sa ľudia stretávajú, tak sa budujú aj vzťahy. Naopak, ak sa nestretávajú, tak vznikajú múry.
Koľko evanjelických spoločenstiev je momentálne v Žiline?
V Žiline je jeden evanjelický zbor. Tým, že toto je katolícky región, tak evanjelikov je tu menej. Takže tento evanjelický zbor sa rozprestiera na území troch okresov, a to Žilina, Čadca a Kysucké Nové Mesto. Toto všetko spadá pod nás. V celom regióne máme jeden kostol na Veľkej okružnej. V Rajci máme modlitebňu, v Bytčici je evanjelický cintorín, kde je maličká kaplnka a tam sme sa zvykli pred pandémiou pravidelne stretávať. V Čadci sa stretávame dvakrát do mesiaca v sobášnej sále na Mestskom úrade. To nám prenajalo mesto. Je tu teda jeden centrálny kostol pre celý náš región.
Aktuálne sme mali sčítanie obyvateľstva. Nemáte pocit, že ľudia strácajú záujem o vieru vo všeobecnosti?
Ľudia strácajú skôr záujem o cirkev ako inštitúciu. Je to pre nich ako nejaká značka. To je problém. Ale ľudia podľa mňa stále hľadajú nejaký zmysel, sú spirituálni, ale nechcú to spájať s tradičnou cirkvou. So sčítaním je to zaujímavé pretože, ak to berieme percentuálne katolíci aj evanjelici stratili približne rovnako. Ja som si pozeral aj dáta zo sčítaní skoršieho dátumu. V porovnaní so sčítaním v roku 2011 máme vlastne, my evanjelici, v Žiline nárast. Je to zaujímavé.
Čím si tento nárast vysvetľujete?
Snažíme sa urobiť veľa práce so všetkými generáciami. Založili sme materskú školu, snažíme sa venovať práci s deťmi. S mladou generáciou to máme dobre rozbehnuté. Organizujeme tábory, kempy. V korona dobe je to špecifickejšie. Chceme, aby viera bola osobnejšia.
Vy ste z Prešova, ale v Žiline pôsobíte už niekoľko rokov. Ako ste sa tu dostali?
Pochádzam z obce Lada. S manželkou sme prišli do Žiliny v roku 2008. Ja som farár a manželka je tiež farárka. Ona je pôvodne z Michaloviec. Predtým sme boli v Bardejove.
Akích ľudí ste našli v Žiline?
Je to ťažká otázka. Nájdeme tu ľudí veľmi úprimných, ale aj takých, ktorí veci neriešia. Tým, že Žilina je v strede Slovenska, tak sa tu veľa ľudí aj prisťahovalo. Takže sú tu rôzni ľudia. Život v Žiline máme veľmi radi.
Spolupráca s mestom je na dobrej úrovni?
S mestom máme veľmi korektnú spoluprácu. Keď sme zriaďovali aj materskú školu, tak mesto zachovalo pozitívny postoj. To, že sme tu dlhšie, tak sme si vybudovali dobré vzťahy.
Pandémia ukázala charaktery. Ste kňaz, riešite aj nejaké problémy, ktoré sa s tým spájajú?
Pandémia sama o sebe je zaujímavým momentom, ale tým, že sme v meste, ktoré má svoju dynamiku, tak sme vedeli okamžite reagovať a hneď sme sa prepli do onlinu. Dokázali sme takto fungovať s časťou ľudí. Mali sme veľmi veľa skvelých príbehov aj so staršími ľuďmi, ktorým deti kúpili tablet, aby mohli sledovať naše bohoslužby. To sme vnímali ako plusy. Ale, samozrejme, sme museli riešiť aj bolestivé momenty. Najmä pri úmrtiach, keď sa nemohli rozlúčiť so svojimi blízkymi. To nebolo vždy jednoduché. Snažíme sa preto staršej generácii aj telefonovať. S manželkou chodíme na prechádzky, kde stretnete ľudí a porozprávate sa. Je dôležité komunikovať. Niekedy je len prínosom, že sme si zakývali, pozdravili sme sa.
Aké aktivity vás čakajú v tomto roku 2022?
Ideme opravovať strechu na fare. To je taká praktická vec. Na každý rok sa snažíme mať nejaké heslo, myšlienku, víziu. Tento rok máme heslo „Vykroč“. Tomu budeme venovať viacero aktivít kázne a chceme vytvárať aj viac priestoru na to, aby mohli byť ľudia viac spolu. Ak to pandémia dovolí, tak chystáme viaceré letné tábory pre deti, mládež a rodiny.
Čo by ste chceli Žilinčanom odkázať? Čím by ste ich chceli povzbudiť?
Jedna z dôležitých vecí je naučiť sa spomaliť a začať si život vychutnávať. Nenaskočiť do rýchlych vlakov a viac vnímať svet okolo seba. Viac budovať vzťahy, priateľstvá. Aby ľudia nepodcenili duchovný rozmer života. Je dôležité, aby ľudia mali čas si sadnúť reflektovať kam smeruje môj život a mali odvahu zmeniť ho. Nedávno som čítal výskum s ľuďmi, ktorí mali viac ako 95 rokov. A tam sa ich pýtali, aké tri veci by zmenili, keby mohli. Viac by riskovali, boli by viac odvážni, potom, aby dokázali viac svoj život reflektovať. A robiť veci, ktoré nás prežijú. A to asi prajem aj ľuďom. Aby veci duchovné neodkladali na dôchodok.
